Stanovisko Súdnej rady Slovenskej republiky k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.

Všeobecné stanovisko :

Vláda predložila na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Súdna rada má za to, že návrh nie je spôsobilý na prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky z nasledovných dôvodov:
Predmetný návrh zákona nebol prerokovaný so Súdnou radou Slovenskej republiky. Pripomienky súdnej rady podané v pripomienkovom konaní vo viacerých zásadných otázkach neboli zohľadnené. Prekladateľ nedal súdnej rade príležitosť ich prerokovať v rozporovom konaní. Vláda prerokovala návrh zákona bez záujmu o odstránenie rozporov so súdnou radou, hoci predsedníčka vlády bola upozornená, že rozporové konanie sa neuskutočnilo . Viaceré navrhované zmeny neboli dané na pripomienky a súdna rada o nich získala vedomosť až z návrhu predloženého do národnej rady.
Predložený materiál je výlučne iniciatívnym materiálom vlády na základe jej programového vyhlásenia, nevyjadruje názor a skúsenosti súdnej rady ako ústavného reprezentanta súdnej moci a ani názory sudcov združených v ich najväčšej záujmovej organizácii, Združení sudcov Slovenska. Pripomienky združenia k predloženému návrhu predkladateľ ignoroval rovnako, ako pripomienky súdnej rady a množstva sudcovských rád.
Predložený návrh zákona o sudcoch a zákona o súdoch výrazne zasahuje do súčasného usporiadania súdnej moci, mení postavenie sudcov, zakladá zásadné koncepčné zmeny organizácie súdnictva a tým odstupuje od vyváženej úpravy prijatej konsenzom politických síl a sudcovského zboru na základe dlhotrvajúcich legislatívnych príprav v rokoch 1999 až 2003. Prijatie navrhovaného zákona bude súdna moc považovať za nové podriadenie súdnictva výkonnej moci vo všetkých zásadných otázkach riadenia súdov, postavenia sudcov a za odklon od medzinárodne akceptovaných odporúčaní garantujúcich nezávislosť súdnej moci.
Pri posudzovaní návrhov legislatívnych zmien týkajúcich sa statusu sudcu, správy a samosprávy súdnictva, je potrebné zodpovedať na otázku, či navrhované zmeny posilnia dosiahnutý stupeň systémových prvkov nezávislosti a samostatnosti súdnej moci alebo naopak nezávislosť a samostatnosť súdnej moci znižujú alebo ich úplne odstraňujú.
Základným kritériom posudzovania navrhovaných zmien je zabezpečenie reálneho naplnenia ústavnej zásady nezávislosti súdnej moci na moci výkonnej a zákonodarnej a oddelenia jej výkonu (súdnej moci) od iných orgánov štátu.
Základné princípy nezávislosti súdnictva zakotvujú rezolúcie Valného zhromaždenia OSN 40/32 z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985, odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy No R (94) 12 z 13. októbra 1994. Základné princípy nezávislosti súdnictva sú tiež rozpracované v Európskej charte o statuse sudcu prijatej v Štrasburgu 8. až 10. júla 1998.
Nezávislosť súdnictva má podľa Komisie pre demokraciu cestou práva (Benátska komisia) objektívnu zložku, ktorou je nevyhnutnú kvalita súdnictva ako takého, a subjektívnu zložku. Subjektívnou zložkou je právo každého jednotlivca, aby o jeho právach a slobodách rozhodol nezávislý sudca. Bez nezávislých sudcov nemôže dôjsť k oprávnenej a zákonnej implementácii práv a slobôd. V dôsledku toho nie je nezávislosť súdnictva požiadavkou len samou osebe; nie je osobným privilégiom sudcov, ale je odôvodnená potrebou umožniť sudcom naplniť ich úlohu ochrancov práv a slobôd ľudí.
Nezávislosť sudcov a – ako následok – reputácia súdnictva v spoločnosti závisí od mnohých faktorov. Okrem inštitucionálnych pravidiel garantujúcich nezávislosť sú najdôležitejšími charakter a profesionalita každého sudcu. Dôležitá je tiež právna kultúra.
Nezávislosť a nestrannosť súdnictva a oddelenie jeho výkonu na všetkých stupňoch od ostatných štátnych orgánov garantuje čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky.
Zmyslu obsahového naplnenia princípu nezávislosti súdnictva, jeho samostatnosti a oddelenia od ostatných orgánov štátu zodpovedá aj ústavou a zákonom ustanovený okruh kompetencií, ktorý Súdnej rade Slovenskej republiky, predsedom a podpredsedom súdov a orgánom sudcovskej samosprávy zabezpečuje zásadný vplyv na riešenie najzákladnejších a pre organizáciu, výkon a správu súdnictva existenčných otázok.
Predložený návrh až na niektoré výnimky nemožno hodnotiť inak ako krok späť, do stavu keď najväčším problémom súdnictva v Slovenskej republike bola „neexistencia samosprávy súdnictva a naopak, jeho úplná závislosť od výkonnej moci", ako konštatovala Expertná misia Európskej komisie na úseku súdnictva a ministerstva vnútra v novembri 1997, ktorá poukázala na neopodstatnene veľký vplyv vládnej moci na moc súdnu.
Aby sa zabezpečila a garantovala systémová úprava nezávislosti súdnictva, ktorá by zodpovedala štandardom Európskej únie, bol prijatý ústavný zákonom č. 90/2001 Z. z.
Z dôvodovej správy k návrhu tohto ústavného zákona vyplýva zámer ústavodarcu, podľa ktorého len skutočne nezávislí, právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd občanov a spoločnosti. Z uvedených dôvodov bola navrhnutá najrozsiahlejšia zmena Ústavy týkajúca sa súdnictva ( čl. 141 až 148 ). Ústava zakotvila princíp nezávislosti súdnej moci a oddelenia jej výkonu od iných štátnych orgánov v súlade s už uvedenými medzinárodnými dokumentmi aj konštituovaním súdnej rady. Ústavodarca teda jednoznačne akceptoval obsah citovaných medzinárodných dokumentov, účelom ktorých je predovšetkým zabezpečiť posilnenie nezávislosti súdnictva s ohľadom na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obchádzanie týchto odporúčaní alebo ich popieranie v predloženom návrhu je potrebné považovať pri existencii článku 6 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd za neprípustné .
Proklamovaný účel navrhovanej právnej úpravy a prostriedky, ktorými ho chcel predkladateľ dosiahnuť, sú vo svetle vyššie uvedených skutočností značne rozporné .
Tvrdené obnovenie dôvery v spravodlivosť (justíciu) vychádza z faktu, ktorý objektívne nie je preukázaný. Predkladateľ prehliada skutočnosť, že od roku 1990 do súčasnosti podľa prieskumov verejnej mienky síce nedošlo k výrazným zmenám v stupni " dôvery verejnosti k súdnictvu", ale pritom sa nerozlišuje medzi názormi a pocitmi nespokojných účastníkov s výsledkami pre nich neúspešného súdneho konania a všeobecne prezentovanou nedôverou, ktorá nemá stanovené kritériá. Prieskumy verejnej mienky sa nevykonávajú zisťovaním názorov od občanov z toho pohľadu, či ide o účastníkov konania pred súdom a ani z toho hľadiska, či im bolo umožnené reálne poznať podmienky fungovania súdnictva a na základe akých poznatkov svoje hodnotenia dôvery vyslovujú. Treba podotknúť, že vývoj legislatívy, ktorý je od roku 1990 nasmerovaný jednoznačne na rozširovanie pôsobnosti súdov , nesvedčí o klesajúcej dôvere k súdom, rovnako o tom nesvedčí ani stály nárast súdnej agendy. Aj to sú kritériá pre posudzovanie dôvery vo výkon spravodlivosti poskytovanej súdmi.
Naproti tomu zmeny v podmienkach výkonu súdnictva boli podstatne pomalšie, ako vývoj súdnych agend. Podmienky výkonu súdnictva totiž nezávisia prioritne od sudcov, ale od výkonnej a zákonodarnej moci, v pôsobnosti ktorých je vytvárať materiálne, technické, personálne, ekonomické i legislatívne podmienky výkonu súdnictva.
Tvrdený negatívny postoj k súdnictvu je teda možné považovať za značne skreslený, lebo nehodnotí podiel ostatných zložiek moci na jeho stave. Aj popri pozitívnej zmene k materiálnemu zabezpečeniu sudcov prijatím zákona č. 385 v roku 2000 je dôvodné pripomenúť stále pretrvávajúce prehliadanie súdnej moci pri tvorbe rozpočtu, nedostatočný rozpočet súdnictva, zásahy výkonnej moci do schváleného rozpočtu bez toho, aby sa zvážil dopad takých opatrení na možnosti systému konať a rozhodovať v primeraných lehotách. Na uvedené skutočnosti súdna rada od svojho vzniku neustále poukazovala. O postoji zákonodarnej a výkonnej moci k súdnictvu svedčí, že za 40 rokov existencie najvyššieho súdu republiky , nemá svoje samostatné sídlo a funguje vo vypožičaných priestoroch, v budove, ktorá bola stavaná pre najvyšší súd.
Vychádzať preto pri tvorbe legislatívy z podkladov, ktoré nezobrazujú skutočný stav súdnictva, ale len niektoré parciálne problémy ( pertraktované len niekoľkými sudcami a živené médiami), ktoré sa však považujú za jediný obraz súdnictva a pritom opomínajú jeho aktuálnu činnosť a množstvo rozhodnutí , je nekorektné, vecne neopodstatnené a znevažuje celkový výsledok práce desiatok a stoviek sudcov pri napĺňaní ústavného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ustavy. Práve taký je obsah dôvodovej správy k predloženému zákonu.
Posilňovanie verejnej občianskej kontroly súdnej moci v súvislosti s výberovými konaniami na funkciu sudcu, sudcu vyššieho stupňa, akúkoľvek vyššiu sudcovskú funkciu a na funkciu predsedu súdu je možné vzhľadom na kontext navrhovaných legislatívnych úprav považovať za simulovanie skutočného zámeru, ktorým je absolútne podriadenie súdnej moci moci výkonnej, napr. i tým, že výkonná moc bude rozhodovať o tak zásadnej otázke, akou je výber kandidátov na funkciu sudcu. Podľa navrhovanej zmeny bude mať na určenie väčšiny členov výberovej komisie vplyv politická moc, najmä minister spravodlivosti.
Predkladaný návrh , pod rúškom obnovenia dôvery v spravodlivosť, v štát a jeho inštitúcie, koncentruje moc v rukách ministra spravodlivosti, ako reprezentanta exekutívy. Zaväzuje súdnu radu prideliť sudcu na výkon funkcie podľa výsledkov výberového konania, v ktorom má minister a ministerstvo rozhodujúcu personálnu ( členovia výberových komisií) a riadiacu pôsobnosť ( organizácia výberových konaní). Súdna rada však nie je a ani v budúcnosti nemôže byť podľa čl. 4 ods. 4 písm. a) a b) ústavy len poštárom medzi výberovou komisiou a prezidentom republiky. Ide o zásadný koncepčný rozdiel v nazeraní vlády ( a predkladateľa návrhu – ministerstva spravodlivosti) na úlohu a ústavné postavenie súdnej rady.
Navrhovaná zmena zloženia výberových komisií, v ktorých budú mať väčšinu politickí nominanti ( dvaja členovia menovaní výkonnou mocou (ministrom spravodlivosti a jeden člen volený parlamentom) je v príkrom rozpore s požiadavkou odporúčania Rady Európy č. R (94) 12 o nevyhnutnej podmienke nezávislosti orgánu zodpovedného za výber od vlády a štátnej správy upravený v princípe I. bod 2 písm. c) (inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov musí byť nezávislá od vlády a štátnej správy).
Nie je dôvod ani na iné nastavenie vzťahov medzi orgánmi správy súdov a orgánmi sudcovskej samosprávy .
V rozpore so zámerom ústavodarcu vyjadrenom v súvislosti s prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. sa sudcovským radám - orgánom sudcovskej samosprávy odníma časť kompetencií spočívajúca v možnosti zúčastniť sa prostredníctvom svojho zástupcu na výberovom konaní na funkciu predsedu súdu, t.j. na riadení a správe súdu, tak ako je uvedené v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z.
Oslabenie účasti orgánov sudcovskej samosprávy na výberových konaniach na sudcov a predsedov súdov je zásahom do podstatnej kompetencie, aby sudcovský zbor participoval, tak ako to predpokladá Ústava SR, na správe súdov a nedostal sa do stavu, keď boli sudcovské rady iba poradnými orgánmi. Práve v dôsledku tejto negatívnej skúsenosti, kritizovanej i zahraničím, ústavodarca výslovne zakotvil oprávnenie orgánom sudcovskej samosprávy podieľať sa výraznejšie na riadení a správe súdov. Nie je preto možné súhlasiť s tvrdením, že navrhované riešenie zabezpečuje vyváženie nastavenia vzťahu medzi správou súdov a sudcovskou samosprávou. Navrhované riešenie v oblasti personálnych kompetencií vo vzťahu k výberu do funkcie predsedu súdu je negatívnym riešením, keďže upravuje absolútnu právomoc orgánu výkonnej moci, čím sa predsedu súdu podraďuje záujmom aktuálneho víťaza politického zápasu o výkonnú a zákonodarnú moc. Skrátením jeho funkčného obdobia sa tlak na podriadenosť predsedu výkonnej moci bude ďalej zvyšovať vyššou frekvenciou menovaní.
V rozpore s medzinárodnými dokumentmi je aj zásah do právnej úpravy vzdelávania sudcov a postavenia Justičnej akadémie. Európska komisia vo svojom oznámení Európskemu parlamentu a Rade z 29. júna 2006 o justičnom vzdelávaní v Európskej únii výslovne konštatovala, že „Prijatím Amsterdamskej zmluvy, kde bol definovaný nový cieľ - vytvorenie „priestoru slobody bezpečnosti a spravodlivosti“, dostalo justičné vzdelávanie nový rozmer. Potreba vzdelávania v EÚ na vysokej úrovni odborníkov v justičnej oblasti existuje už dávno, pretože správne uplatňovanie práva Spoločenstva je vo veľkej miere založené na vnútroštátnych súdnych systémoch. Dobré vedomosti v tejto oblasti sú pre sudcov, prokurátorov a advokátov odjakživa nevyhnutné na dobré uplatňovanie právnych predpisov Spoločenstva a plné rešpektovanie základných slobôd uznaných Zmluvou“.
Komisia ES ďalej v oznámení konštatuje, že „Zlepšenie v oblasti súdnej spolupráce je odteraz cieľom, ktorý je potrebné dosiahnuť a justičné vzdelávanie je nevyhnutným nástrojom.“. Dodáva, že „Dôležité prijatie súboru právnych predpisov, ktoré sa musí teraz uplatňovať odborníkmi v oblasti justície na jednej strane a vývoj zásady vzájomného uznávania spočívajúceho vo veľkej miere na vzájomnej dôvere medzi súdnymi systémami členských štátov na strane druhej, robia z justičného vzdelávania dôležitú otázku.“.
Vyššie uvedené ďalej potvrdila aj Rada Európskej únie prijatím uznesenia Rady a zástupcov vlád členských štátov, ktorí sa zišli na zasadnutí Rady, o odbornej príprave sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov v Európskej únii (2008/C 299/01) . Toto uznesenie vo svojom prvom bode uvádza, že „pri organizovaní odbornej prípravy sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov (ako napríklad justiční čakatelia, súdni úradníci a tajomníci) by sa mali členské štáty riadiť nižšie uvedenými usmerneniami, bez toho, aby tým bola dotknutá nezávislosť súdnictva alebo rôzne justičné organizácie v Európskej únii.“. Medzi tieto usmernenia napríklad patrí aj presadzovanie primeranej odbornej prípravy uplatňovanie európskeho práva sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi tak, aby sa dodržiavali základné práva a zásady uznané v článku 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie, rozvíjanie priamej výmeny medzi sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi z rôznych členských štátov, okrem iného aktívnou účasťou na programe justičnej výmeny a pod.
Predkladateľ navrhovanou úpravou fakticky neguje inštitút justičných čakateľov ako spôsob prípravy na výkon funkcie sudcu. Ide o nerešpektovanie Európskej charty o zákone pre sudcov, ktorý výslovne upravuje výber kandidátov na sudcov a ich prijímanie do radov sudcov, i ďalšie vzdelávanie v bode 2 Zásad. Konštatuje, že zákon o sudcoch má obsahovať ustanovenia pre podmienky, ktoré požiadavkami na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax zaručujú schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Zároveň, primeraným vzdelávaním financovaným štátom, zabezpečuje prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie (bod 2.2, 2.3 Charty).
V súvislosti s navrhovaným posilnením zásady náhodného prideľovania vecí je potrebné uviesť, že prax nemá s náhodným prideľovaním a prerozdeľovaním vecí problémy. Tvrdenie o tom, že dôjde k zúženiu priestoru pre korupciu nemá žiadny racionálny základ, je nedôvodné, neopodstatnené a zavádzajúce. Obchádza všetky princípy súdneho konania zabezpečujúce aktívnu účasť účastníkov konania, ako aj orgánov prokuratúry a možnosti preskúmavania rozhodovania vo viacinštančnom postupe. Javí sa síce, že tento spôsob prideľovania a prerozdeľovania vecí, ktorý nie je v Európe bežne zaužívaný, môže byť objektívnym spôsobom prideľovania vecí, skúsenosti však ukazujú, že ak je neskúsenému sudcovi náhodným výberom pridelené väčšie množstvo skutkovo a/alebo právne obtiažnych vecí, prejavuje sa to negatívne na včasnosti i na kvalite rozhodovania. Pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť, preto je potrebné upraviť skôr riešenie takejto situácie a tým vytvoriť pre účastníka konania rovnocenné podmienky na zabezpečenie včasného a spravodlivého rozhodovania. Také riešenia však návrh neobsahuje.
Súdna rada si je vedomá toho, že od prijatia zákona o sudcoch v roku 2000 vzhľadom na následné novelizácie a zákona o súdoch v roku 2004 uplynul pomerne dlhý čas a je namieste vyhodnotiť účinnosť základných justičných zákonov , avšak nie spôsobom, akým bol predložený návrh zmien pripravený. Súdna rada je pripravená k zásadnej a plodnej diskusii o potrebných zmenách zákonov .
Z uvedených dôvodov súdna rada žiada , aby Národná rada Slovenskej republiky posúdila predložený návrh so zreteľom na nasledovné stanovisko :

K čl. I bod 1

Súdna rada nesúhlasí s navrhovanou právnou úpravou § 11 os. 1 zákona, týkajúcou sa pridelenia sudcu na výkon funkcie. Návrh zákona prehliada, že podanie návrhu na menovanie sudcu je ústavou zverené súdnej rade a pridelenie na výkon funkcie na určitý súd, je len následným aktom . Predkladateľ nedôvodne kladie dôraz na pridelenie sudcov "na základe výsledkov výberového konania". Podmienkou pridelenia na určitý súd je súhlas kandidáta s konkrétnym pridelením už pred podaním návrhu na menovanie. Predkladateľ zrejme prehliadol, že návrh na menovanie sudcu môže súdna rada podať prezidentovi len vtedy, ak spôsob výberového konania, jeho vyhodnotenie a výsledok bude môcť akceptovať do tej miery, že súdna rada nebude mať pochybnosti o kandidátovi na menovanie. Súdna rada preto zásadne namieta jednostranný návrh ministerstva na zmenu doterajšieho systému výberu. Súdna rada nemôže byť a ani nebude len poštárom výberovej komisie zriadenej spôsobom, ako to predpokladá navrhovaná úprava.
Sudcovské povolanie vzhľadom na svoju náročnosť vyžaduje nielen celoživotné vzdelávanie sudcov, ale aj praktickú prípravu na výkon funkcie sudcu. Túto prípravnú prax upravuje každý statusový zákon klasických právnických povolaní a súčasne ju považuje za jeden z predpokladov, ktorý je nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa občan mohol prihlásiť do výberového konania (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti, § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii) a len výnimočne, na základe rozhodnutia samosprávneho orgánu, umožňuje započítanie inej právnickej praxe, avšak len v obmedzenom rozsahu (napr. § 10 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti). Navrhované riešenie v § 11 ods. 2 a 3 naproti tomu umožňuje prideliť na súd vyššieho stupňa aj občana, ktorý sudcovské povolanie nevykonával, žiadnu prípravnú prax neabsolvoval, postačuje iba výkon inej právnickej praxe v stanovenom rozsahu .
Dôvodom navrhovanej zmeny je podľa dôvodovej správy otvorenie justície vo vzťahu k prístupnosti funkcie sudcu aj právnikom s inou ako justičnou praxou. Umožnenie tohto prístupu však nemôže byť založené na znížení výberových kritérií - najmä špecializovanej prípravy na funkciu sudcu.
Ustanovenie § 5 zákona umožňuje osobitne významným osobnostiam v odbore práva možnosť uchádzať sa o funkciu sudcu, po odpustení justičnej skúšky , avšak ustanovenie § 11 je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 5 ods. 3 zákona (osoba, ktorá je významnou osobnosťou v odbore práva a najmenej 20 rokov činná v právnickom povolaní). Pridelenie na súd vyššieho stupňa je preto potrebné ďalej precizovať aj pre osoby uvedené v § 5 ods. 3 zákona (významní právnici) a pre oblasť správneho súdnictva, kde je súdom prvého stupňa krajský súd.
Súdna rada vzhľadom na uvedené navrhuje, aby bola ponechaná doterajšia úprava v nezmenenej podobe alebo ďalej rokovať so Súdnou radou o stanovení podmienok účasti vo výberovom konaní, obsahu výberového konania, podmienkach menovania a prideľovania, ako aj o podmienkach výberu uchádzačov z nejustičného prostredia na funkciu sudcu. Súdna rada doposiaľ o takú diskusiu požiadaná nebola.

K čl. I bodom 2 a 48

Nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou dočasného pridelenia sudcu v § 12. O dočasnom pridelení rozhoduje súdna rada podľa čl. 141a a čl. 148 ods. 2 ústavy . Navrhovaná zmena pripúšťa len dočasné pridelenie na súd rovnakého stupňa, aj to len na voľné miesto sudcu. Dočasné pridelenie nebude možné ani za účelom zvýšenia kvalifikácie na súde vyššieho stupňa a ani na zabezpečenie výkonu súdnictva. Doterajšia úprava umožňuje legitímnu výnimku výkonu funkcie sudcu na inom súde, než na ktorý bol pôvodne pridelený, a to aj na súde vyššieho stupňa. Tento inštitút bol upravený aj v predchádzajúcich statusových predpisoch, má dlhodobú tradíciu a predovšetkým sa osvedčil. Pre chod justície nie je dôležité len jeho riadne zabezpečenie, ale aj zvyšovanie kvality práce jednotlivých sudcov. Jedným z prostriedkov na realizáciu odborného rastu sudcu je aj prax na súde vyššieho stupňa. Sudcom sa prostredníctvom nej umožňuje prehlbovať si svoje odborné vedomosti a získavať praktické skúsenosti z činnosti nadriadeného súdu a je tiež premietnutím povinnosti sudcu celoživotne sa vzdelávať.
Samotný dôvod navrhovanej úpravy nie je predkladateľom právne vyargumentovaný. Prax sudcu na súde vyššieho stupňa nie je prekážkou pre rovnaký prístup všetkých uchádzačov k funkcii sudcu na súd vyššieho stupňa, ako to uvádza dôvodová správa. Táto skutočnosť nie je odrazom reality. Existuje veľa konkrétnych prípadov, kedy vo výberovom konaní na miesto sudcu súdu vyššieho stupňa uspel uchádzač bez absolvovania kvalifikačnej praxe pred uchádzačom s takouto praxou.
Pokiaľ predkladateľ v dôvodovej správe vyslovuje pochybnosť o tom, či má sudca dočasne pridelený na súd vyššieho stupňa odbornú spôsobilosť byť zákonným sudcom na vyššom súde, potom si túto otázku mal klásť predovšetkým v súvislosti s § 11 ods. 2 a 3, kde umožňuje sudcu prideliť priamo na súd vyššieho stupňa aj bez toho, aby bol čo len deň sudcom súdu prvého stupňa. Pritom nikde nestanovil rozdielne požiadavky na výberové konanie na vyšší súd. Nie je preto presvedčivý argument, že na vyšší súd nemôže byť dočasne pridelený už menovaný sudca, lebo neprešiel výberovým konaním na vyšší súd, ale môže tam byť trvale pridelený sudca bez jediného dňa sudcovskej praxe.! Súdna rada aj pri dočasnom pridelení vždy posudzuje spôsobilosť sudcu vykonávať funkciu na vyššom súde so znalosťou jeho rozhodovacej činnosti, aj na základe stanovísk odvolacích senátov a sudcovských rád.
Úprava navrhnutá pod bodom 48 (prechodné ustanovenie) je svojou podstatou retroaktívna, čo je ústavne neprípustné a v rozpore s princípom deľby moci, keď by mal zákonodarný zbor negovať platné a účinné rozhodnutie Súdnej rady o dočasnom pridelení a jeho trvaní, t.j. zasahuje do mandátu zákonného sudcu.
Navrhujeme preto ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe, alternatívne
doplniť § 12 ods. 1 o vetu „Sudcu možno s jeho súhlasom dočasne prideliť na súd vyššieho stupňa aj na účely prehlbovania kvalifikácie.“ a následne upraviť aj návrh v bode 21 v čl. VII.

K čl. I bodu 3

Bez argumentácie je v návrhu vypustené oprávnenie súdnej rady rozhodovať o stáži sudcu v Súdnej rade.
Nie je akceptovateľné, aby minister spravodlivosti, ako predstaviteľ výkonnej moci disponoval oprávnením rozhodovať o stáži sudcu v súdnej rade.
Súdna rada navrhuje doplniť v § 13 ods. 4 druhú vetu v znení : " O stáži sudcu v súdnej rade rozhoduje súdna rada ".
Na rozdiel od návrhu predloženého do pripomienkového konania sa rozšírili možnosti stáže na činnosť " člena pracovnej skupiny zriadenej na riešenie vymedzených problémov súdnictva ", čo však v dôvodovej správe nie je ničím zdôvodnené. Kto bude môcť zriadiť takú pracovnú skupinu a aké bude postavenie sudcu v nej, návrh neobsahuje. Rovnako nie je odôvodnená stáž podľa § 13 písm. d) t.j. počas vzdelávania . To na každú vzdelávaciu akciu aj v Justičnej akadémii bude potrebné rozhodnutie o stáži sudcu ? Vzdelávanie je imanentnou súčasťou výkonu sudcovskej funkcie - rozhodovanie ministra o stáži v prípade vzdelávania je zásahom do nezávislosti sudcu. Uvedené novonavrhované dôvody stáže navrhuje súdna rada vypustiť.
Navrhovaná zmena ohrozuje súčasné fungovanie Justičnej akadémie SR po personálnej stránke z dôvodu skrátenia doby stáží aj v JA.. Pripomíname, že kvalitatívnu stránku vzdelávania zabezpečuje a garantuje pedagogický zbor akadémie vedený jednotlivými vedúcimi katedier, ktorí majú byť najmä sudcovia a prokurátori trvalo ( dlhodobo) vyčlenení na pôsobenie v akadémii.
Najmä skúsený sudca alebo prokurátor s viacročnou praxou v rezorte môže garantovať kvalitatívnu stránku justičného vzdelávania a pochopiť jeho zameranie, význam a aktuálnu potrebu pri organizovaní konkrétnych školení.
Zdôrazňujeme, že v zmysle ust. § 11 ods.1 zákona č. 548/2003 Z. z. „vzdelávanie na jednotlivých úsekoch akadémie, navrhovanie obsahu, metodiky výučby a hodnotenia zabezpečuje pedagogický zbor, ktorý pôsobí na jednotlivých katedrách“. Okrem toho pedagogický zbor najmä pod záštitou vedúcich katedier zabezpečuje prípravu odbornej justičnej skúšky, garantuje predovšetkým odbornú úroveň jej písomnej časti (príprava písomného testu a spisov na koncipovanie rozhodnutí adeptmi na odbornú justičnú skúšku ), zabezpečuje a koordinuje úlohy medzinárodnej spolupráce vrátane prípravy a organizácie spoločných medzinárodných vzdelávacích podujatí s inými národnými alebo medzinárodnými organizáciami pre vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov (pozri ust. § 3 ods. 3 zákona č. 548/2003 Z. z.).
Zároveň navrhované znenie de facto zamedzí akejkoľvek snahe o personálne obsadenie Justičnej akadémie sudcami, keďže 12 mesačná stáž nevytvorí ani základné podmienky na optimálne fungovanie a kvalitnú vzdelávaciu činnosť sudcu v rámci akadémie.
Ako príklad možno poukázať na podobnú právnu úpravu Českej republiky, kde ustanovenie § 68 ods. 1 zákona č. 6/2002 Sb., o soudech, soudcích, přísedících a státní správě soudů a o změně některých dalších zákonů (zákon o soudech a soudcích) umožňuje sudcu dočasne prideliť na Justičnú akadémiu ČR najviac na dobu jedného roka. Podľa vyjadrenia zástupcu Justičnej akadémie ČR, sa napriek snahe ministerstva spravodlivosti ČR a vedenia Justičnej akadémie ČR, počas jej takmer osemročného pôsobenie doposiaľ nepodarilo na jednoročný výkon stáže na akadémiu získať žiadneho sudcu, a to najmä z dôvodu zákonom určenému krátkemu maximálnemu časovému intervalu trvaniu stáže.
Naopak poukázať možno na právnu úpravu členských štátov EÚ, kde má justičné vzdelávanie dlhoročnú tradíciu. Najstaršia špecializovaná vzdelávacia ustanovizeň, Národná škola pre sudcov a prokurátorov Francúzskej republiky (Ecole Nationale de la Magistrature), zriadená dekrétom č. 58-1270 z 22. decembra 1958, ktorá výlučne vykonáva vo Francúzsku prípravné vzdelávanie čakateľov (študentov) a celoživotné vzdelávanie už vymenovaných sudcov a prokurátorov, sa skladá najmä z pedagogického zboru tvoreného sudcami a prokurátormi, ktorí majú v zmysle ust. čl. 10 dekrétu č. 99-1073 z 21. decembra 1999 garantované trojročné dočasné pridelenie (stáž), ktoré možno jedenkrát predĺžiť ministrom spravodlivosti so súhlasom riaditeľa Národnej školy.
Poukazujeme tiež na portugalskú právnu úpravu, ktorá upravuje maximálnu trojročnú lehotu, ktorá môže byť jedenkrát predĺžená, alebo belgickú, ktorá upravuje jednoročnú lehotu, ktorú však možno predĺžiť až na 6 rokov. Zaujímavá je tiež nemecká právna úprava podľa Deutsches Richtergesetz, (DriG, § 37), ktorá stanovuje dĺžku stáže dohodou so samotným sudcom.
Navyše je nutné poukázať neodôvodnené diskriminačné rozdiely medzi pôsobením prokurátorov (ktorí nemajú dĺžku pridelenia v akadémii časovo limitovanú) a sudcami (ktorí ju budú mať navyše skrátenú).
Súdna rada navrhuje ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe a navrhovanú úpravu v bode 3 vypustiť, prípadne návrh ďalej diskutovať so zástupcami súdnej rady a Justičnej akadémie.

K čl. I bodu 5

Súdna rada navrhuje ponechanie doterajšej úpravy preloženia sudcu na súd vyššieho sudcu v nezmenenej podobe. Odstránenie vekového cenzu pri preložení sudcu na súd vyššieho stupňa je nesystémový prvok a rovnako nepovedie k skvalitneniu práce justície. Veková hranicu pre kariérny postup sudcov na súdy vyššieho stupňa podľa doterajšej úpravy nadväzuje na ústavou zakotvený vekový cenzus pre vymenovanie za sudcu, ktorý je 30 rokov (čl. 145 ods. 2 Ústavy SR). Vyvstáva teda otázka, aký zámer sleduje predkladateľ odstránením vekového cenzu. V záujme zvyšovania kvality je nevyhnutné, aby sa miesta sudcov súdov vyšších stupňov obsadzovali predovšetkým sudcami, v rámci kariérneho postupu sudcov za splnenia vekovej hranice. Vylúčenie kariérneho postupu ako základného kritéria na možnosť postupu sudcu na súd vyššieho stupňa je vytvorením podmienok na výrazné zníženie kvality rozhodovacej činnosti. Porušuje sa princíp III. bod 1 písm. c) odporúčania Rady Európy R 94 (12) , a to potreba zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorý umožňuje schopným sudcom uplatniť sa.
V porovnaní s návrhom predloženým do pripomienkového konania predkladateľ síce zvýšil časovú podmienku trvania právnej praxe z 5 a 10 rokov na 10 a 15 rokov, avšak namiesto požiadavky sudcovskej praxe považuje za dostatočnú akúkoľvek právnu prax. Tak sa môže stať, že sudcom vyššieho súdu sa môže skôr stať sudca, ktorý má prevahu akejkoľvek inej praxe a len minimum praxe sudcovskej, než sudca s dlhšou sudcovskou praxou.

K čl. I bodom 8 až 12

Aj keď sa ustanovenie § 22 zákona o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu na základe výsledkov pripomienkového konania zmenilo, nevidí súdna rada dôvod na to, aby v prípade, ak je proti sudcovi vznesené obvinenie za úmyselný trestný čin, mohol návrh na pozastavenie výkonu funkcie sudcu podať len minister. Toto oprávnenie má patriť aj predsedovi súdu, ktorý riadi osobný úrad sudcu a ktorý sa má v prvom rade dozvedieť o uvedenej skutočnosti.
Súdna rada zásadne namieta bod 9, podľa ktorého sa vypúšťa § 22 ods. 4, tzn. že sudca bude mať pozastavený výkon funkcie neobmedzenú dobu, čím sa podstatne zhoršuje jeho postavenie v prípade nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní.
Navrhuje sa vypustenie bodu 9 v čl. I. a primerane tomu upraviť aj bod 10.- 12. Z dôvodu zrozumiteľnosti je potrebné výslovne formulovať nové znenie § 22 ods. 7 , aby bolo zrejmé, kedy má a kedy nemá sudca nárok na doplatenie pozastaveného platu.

K čl. I bodu 14

Návrhom sa obmedzuje u vymedzených osôb výkon riadiacej funkcie na súde, ak sa do výkonu funkcie sudcu vrátia .
Súdna rada navrhuje doplniť do navrhovaného znenia odseku 7 nasledovné : " To platí , aj vtedy, ak sa osoba uvedená v predchádzajúcej vete stane sudcom po ukončení výkonu uvedenej funkcie".

K čl. I bod 15 :

Navrhovaná zmena § 28 ods. 2 neprihliada na požiadavku uvedenú v bode 2.2 Európskej Charty, ktorá určuje podmienku predchádzajúcej praxe zaručujúcej schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Navyše nezohľadňuje ani riešenie kariérneho postupu vyšších súdnych úradníkov a asistentov sudcu najvyššieho súdu (ďalej len asistentov sudcu). Nezodpovedá skutočnosti, ako je to uvedené v dôvodovej správe, že doteraz boli miesta sudcov obsadzované justičným čakateľom bez výberového konania. Aj miesta justičných čakateľov sa obsadzujú výlučne verejným výberovým konaním. Obsadenie miesta sudcu justičným čakateľom nebolo jedinou možnosťou. I v rokoch 2009 a 2010 boli miesta sudcov obsadzované na základe verejného výberového konania, ktorého sa zúčastnili vyšší súdni úradníci, advokáti, prípadne prokurátori. Konkrétny zoznam sudcov navrhnutých na menovanie je k dispozícii v Kancelárii Súdnej rady SR. Zoznam navrhovaných kandidátov predkladalo Súdnej rade Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Navrhovaná zmena výberového konania je svojim obsahom neprípustným posilňovaním pozície výkonnej moci. Súdna rada zásadne odmieta , aby databázu testov vytváralo ministerstvo. Overovanie znalostí potrebných na výkon funkcie sudcu musí vychádzať z požiadaviek formulovaných súdmi a justičnou akadémiou. ( § 28 ods. 4) .
Súdna rada namieta zhromažďovanie údajov o uchádzačoch na výkon funkcie sudcu na ministerstve a publikovanie výberových konaní na webovom sídle ministerstva, ako aj predkladanie zhromaždených podkladov výberovej komisii ministerstvom. Vzhľadom na to, že návrh na menovanie sudcu podáva prezidentovi republiky podľa ústavy súdna rada, nemá ministerstvo žiadne z ústavy vyplývajúce oprávnenie zaoberať sa výberom uchádzačov o miesto sudcu a ani organizáciou tohto výberu. Najmä prípadné výhrady voči uchádzačom o funkciu sudcu nie je dôvod zhromažďovať na ministerstve. Výberová komisia ich musí odovzdať do evidencie a úschovy súdnej rady po ukončení výberového konania.
Navrhované znenie ods. 7 § 28 nebolo predmetom pripomienkového konania. Bez toho, aby sa uvedená požiadavka stala predmetom náležitého posúdenia aj v súvislosti s požiadavkami kladenými na iných ústavných činiteľov, nie je namieste aby sa stala predmetom legislatívnej úpravy. Súdna rada považuje návrh za protirečivý aj so znením§ 28 ods. 4 posledná veta. Uvádzanie a publikovanie rodinných väzieb v tak širokom rozsahu hraničí so zásahom do osobnostných práv dotknutých osôb. Uvádzanie a publikovanie rodinných väzieb v tak širokom rozsahu hraničí so zásahom do osobnostných práv dotknutých osôb a ústavne neprípustnou diskrimináciou (pozitívnou alebo negatívnou) pre svôj pôvod - článok 12 Ústavy SR."
Pri novele ústavy v roku 2001 ústavodarca jednoznačne konštatoval nevyhnutnosť systémového posilňovania nezávislého súdnictva, pričom zaviedol novú ústavnú úpravu v súlade s medzinárodnými dokumentmi. Z týchto dokumentov vyplýva podstatná požiadavka, že inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov, musí byť nezávislá od vlády a štátnej správy, je povinnosťou štátu zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorá umožní schopným sudcom uplatniť sa a rozhodnutie týkajúce sa výberu kandidátov počíta s rozhodnutím orgánu nezávislého na orgáne zákonodarnej a výkonnej moci, ktorý sa skladá minimálne z jednej polovice sudcov volených z vlastných radov podľa metód zaručujúcich čo najširšej zastúpenie sudcov (princíp I. bod 2, písm. c) Odporúčania Rady Európy R/94/12, bod 1.3 Všeobecných zásad Európskej Charty o zákone pre sudcov). Navrhované zloženie výberovej komisie, rozhodnutím ktorej má byť súdna rada viazaná a kde má prevažujúci hlas výkonná a politická moc, odporuje týmto odporúčaniam. Obsahovo je to možné považovať za zníženie dosiahnutého stupňa nezávislosti súdnictva, čo je neprípustné v zmysle bodu 1.1 Všeobecných zásad Európskej Charty o zákone pre sudcov („ustanovenia charty majú za cieľ zvýšiť úroveň garancií, ktoré boli v rôznych európskych štátoch dosiahnuté. Nemôžu však dávať právo na zmeny vo vnútroštátnych zákonoch o sudcoch, ktorými by sa v príslušných krajinách znížila úroveň už získaných garancií)“.
Neumožnenie zástupcom sudcovského zboru, ktorí sú volení priamo sudcami tajným hlasovaním participovať v pôvodnom rozsahu na výbere kandidátov na osobu sudcu , je zásahom do súčasnej kompetencie samosprávy a nie je ničím odôvodnené. Naproti tomu je v rozpore s už uvádzanými medzinárodnými odporúčaniami.
V dôvodovej správe absentuje, z ktorých neziskových, resp. mimovládnych organizácií a na základe akých kritérií budú vyberaní členovia výberových komisií. Pokiaľ predkladateľ poukazuje na potrebu vylúčenia korupčných vplyvov a na základe tejto skutočnosti majú byť členmi výberových komisií iné osoby, ako sudcovia( napr. zástupcovia neziskových organizácií) , v návrhu absentuje úprava, ktorá zamedzí korupčným vplyvom práve u týchto členov výberových komisií.
Súdna rada zásadne odmieta obmedzovanie svojej pôsobnosti v tom, že na zákonom neurčené časové obdobie má zvoliť dvoch kandidátov do výberovej komisie, z ktorých si príslušný predseda súdu jedného vyberie. Trvá na zachovaní súčasného stavu, aby sama určovala člena výberovej komisie pre každé jednotlivé výberové konanie. Súdna rada to považuje za vec zásadného významu ak má ako ústavný orgán zodpovedať za podanie návrhu na menovanie sudcov . Súdna rada rozhoduje ako celok a žiadny jej člen nemôže mať trvalo viac oprávnení a funkcií z titulu členstva v súdnej rade. Zákonodarca by preto nemal súdnej rade, ako ústavnému orgánu vnucovať, aby spomedzi seba vyberala kandidátov za člena výberovej komisie a tým vylúčila ostatných členov z možnosti overovania spôsobilosti uchádzačov o výkon funkcie sudcu.

K čl. I bodom 16 a 18

Na vzniku Justičnej akadémie po rozsiahlom oboznámení sa so systémom justičného vzdelávania v krajinách EÚ participovali sudcovia, ministerstvo spravodlivosti, združenia sudcov a vznikla so zameraním na špecifické vzdelávanie sudcov, ako aj prokurátorov a zamestnancov súdov, preto je dôvodné vyžadovať, aby sa sudcovia vzdelávali predovšetkým v Justičnej akadémii.
Navrhovaná právna úprava, aby vzdelávanie v JA nebolo povinnosťou sudcov smeruje k oslabeniu Justičnej akadémie v systéme justičného vzdelávania.
Samotná Únia ukladá členským štátom zaviesť systematický systém odborného vzdelávania sudcov, pričom pozitívne hodnotí najmä tie členské štáty, ktoré ustanovili špecializovanú (kvalifikovanú) justičnú inštitúciu na tento účel (pozri bod 8 Oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Rade o justičnom vzdelávaní v Európskej únii, kde sa tiež konštatuje, že len jediná oprávnená inštitúcia na vzdelávanie sudcov a prokurátorov existuje nielen na Slovensku, ale aj v Nemecku, Rakúsku, Belgicku, Francúzsku, Taliansku, Grécku, Portugalsku, Holandsku, Poľsku, Českej republike a Slovinsku).
Počas posledných rokov došlo vo viacerých štátoch Únie, vrátane Slovenskej republiky, k zakotveniu povinnosti sudcu sa vzdelávať. Bolo by v rozpore s vyššie uvedenými uzneseniami inštitúcií EÚ, ak by najmä odbornú úroveň vzdelávania sudcov nikto negarantoval a nebol za ňu zodpovedný.
Justičná akadémia predstavuje štandard vyspelých krajín a zabezpečuje sústavné celoživotné vzdelávanie sudcov a zamestnancov súdov.
Z dôvodovej správy nie je zrejmé, ako chce predkladateľ otvoriť systém vzdelávania v justícii, keď zákon už v dnešnej podobe umožňuje aj iné vzdelávanie, čo sa praktizuje a aj v súčasnosti sa sudcovia zúčastňujú stáží a odborných študijných pobytov v zahraničí.
Justičná akadémia zabezpečuje vzdelávanie na základe aktuálnych potrieb justície, v ťažiskových témach rozhodovacej činnosti, pričom podstatou je princíp, že „sudcovia učia sudcov“. Nie je nám známa žiadna iná vzdelávacia inštitúcia, ktorá by sa mohla venovať v potrebnej hĺbke práve potrebám justície. Justičná akadémia SR zabezpečuje primeranosť vzdelávacích programov a realizuje v zmysle požiadaviek objektívnosti, kompetencie a nestrannosti, ako je to vyžadované v Európskej Charte v zákone pre sudcov (bod 2.3 Charty)
Predložená právna úprava nevyhnutne bude mať dopad na štátny rozpočet. Návrh však neobsahuje analýzu nákladov širšieho vzdelávania mimo Justičnej akadémie a tvrdenie, že nebude vyžadovať zvýšenie prostriedkov na vzdelávanie v mimojustičnom prostredí je nepodložené.
Súdna rada navrhuj ponechať pôvodné znenie § 30 ods. 7 a § 35 ods. 2. prípadne znenie : " Vzdelávanie sudcov zabezpečuje Justičná akadémia a ďalšie tuzemské a zahraničné vzdelávacie inštitúcie . .(ďalej ako v návrhu."

K čl. I bodu 17 a 33

Zmena ustanovenia § 31 ods. 7 nebola predmetom pripomienkového konania. Súdna rada považuje návrh za predčasný , aj v súvislosti s požiadavkami kladenými na iných ústavných činiteľov. Obsahuje prvky možnej diskriminácie . Zákon môže určiť, kedy a za akých podmienok nemôžu blízky rodinní príslušníci vykonávať funkciu na jednom súde, ale nie plošne stanoviť povinnosť uvádzať rodinné vzťahy tak širokom rozsahu.

K čl. I bod 22 a 25

Funkcia justičného čakateľa je výslovne zameraná na prípravu na výkon funkcie sudcu, čo je v úplnom súlade s medzinárodnými dokumentmi. Medzinárodné dokumenty, ktoré ústavodarca v celom rozsahu akceptoval pri ústavnej úprave nezávislosti súdnictva výslovne počítajú, že zákon ustanoví podmienky na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax, ktorá zaručí schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu a primerané vzdelávanie a zabezpečí prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie.
Ak zákon vylúči, že by budúci sudca mal byť pripravovaný pod odborným vedením sudcu a po oboznámení sa s výkonom súdnictva na všetkých jeho úsekoch, reálne nie je možné zabezpečiť kvalitu výberu sudcovského zboru. Pritom samotná funkcia justičného čakateľa zostáva zachovaná.
V prípade, ak sudca odborne vedie justičného čakateľa, za túto činnosť mu prináleží príplatok.
Súdna rada navrhuje vypustiť bod 22 a 25 návrhu.

K čl. I bod 23 a 26

Dôvodová správa neuvádza, prečo sa vypúšťa aj odmena pri dosiahnutí životného jubilea 50 rokov a za splnenie osobitne významných úloh vyplývajúcich zo základných povinností sudcu, ktorú priznáva orgán predsedu súdu. Dôvod, že iní ústavní činitelia nemajú nárok na odmenu pri životnom jubileu je neadekvátny, pretože ani funkcia ministra ani funkcia poslanca nie je súčasne výkonom povolania ( ako u sudcu v zmysle článku 145a ods. 2 Ústavy SR) a nie je celoživotná.
Návrh odníma kompetenciu samospráve súdnictva, ktorá na začiatku rozpočtového obdobia prijímala kritéria na priznávania odmien a následne ich zverejnila. Nezáviselo to teda len od výlučného rozhodovania predsedu súdov. Je možné sa vrátiť k úprave platnej pred 1.1.2009.
Predkladateľ navrhuje vypustiť všetky odmeny s poukazom na uvádzaný nález ústavného súdu, ktorý sa však týka len odmien poskytnutých v súvislosti s rozhodovacou činnosťou sudcu.
Odňatie odmien s odôvodnením uvedeným v dôvodovej správe je neakceptovateľné, lebo nerešpektuje skutočnosť, že odmeny sú prideľované aj za mimorozhodovaciu činnosť napr. účasť na preskúmavaní úrovne rozhodovania v súvislosti s hodnotením sudcu, za pripomienkovanie návrhov zákonov, prípravu prezentácií súdu navonok (napr. v medzinárodných orgánoch, kde sú sudcovia nominovaní, za prípravu rôznych rozborov a materiálov potrebných na gremiálne porady a kolégiá, rozborovanie nálezov ÚS a medzinárodných súdnych orgánov, rozhodnutí NS SR nižšími súdmi, ktoré nie sú bezprostredne rozhodovacou činnosťou, revíznu činnosť a pod).
Súdna rada zdôrazňuje, že odmeny sudcom nie sú rozpočtované, vyplácajú sa len ak vzniknú úspory na platoch sudcov (práceneschopnosť, úmrtie, neobsadené miesto sudcu.) Predkladateľ by preto mal uviesť, ako hodlá, ako správca kapitoly naložiť s úsporami na platoch sudcov. Pritom za neprítomných sudcov konajú a rozhodujú zastupujúci sudcovia. Ani túto záťaž pri výkone funkcie sudcu sa predkladateľ nesnaží riešiť adekvátnym odmeňovaním.
Súdna rada považuje návrh za neprepracovaný, necitlivý, nezdôvodnený a politicky populistický . Navrhuje body 23 a 26 vypustiť.

K čl. I bod 24 :

Návrh nebol predmetom pripomienkového konania.
Namiesto navrhovaného znenia nového odseku 4 § 69 súdna rada navrhuje nové znenie § 69 ods. 2 takto
" (2) Funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok."
Navrhovaným znením zákona sa odstráni nedôvodná vnútorná diferenciácia sudcov na najvyššom súde a diskriminácia vyslovená ústavným súdom a súčasne sa všetci sudcovia najvyššieho súdu dostanú na platovú úroveň danú sudcom Špecializovaného trestného súdu, ktorý je súdom nižšieho stupňa. Súdna rada si uvedomuje, že ide o návrh, ktorý má vplyv na rozpočet súdu a je potrebná dobrá vôľa na jeho akceptovanie. Na druhej strane bude reakciou na opakované uznesenia Pléna Najvyššieho súdu, na ktoré zatiaľ zákonodarná moc nereagovala. Prijatie návrhu pomôže odstrániť aspoň jeden z neuralgických bodov zaťažujúcich vzťah súdnej moci na jednej strane a zákonodarnej a výkonnej moci na strane druhej. Súdna rada považuje za neodôvodnené udržiavať rozdielne platové pomery sudcov najvyššieho súdu. Súčasná diferenciácia platov na najvyššom súde je odborne nepodložená ( je dôvodné vidieť ekonomicky a spoločensky závažné kauzy obchodné, správne či civilné) a motivovaná len politickým uprednostnením jedného druhu súdnej činnosti ( rozhodovanie vo veciach špecializovaného trestného súdu).

K čl. I bodu 33 :

Súdna rada navrhuje vypustiť s poukazom na stanovisko k bodu 17.

K čl. I bodu 34 :

Doplnenie § 116 ods. 3 o písm. d) a e) – teda o ďalšie dve konania závažného disciplinárneho previnenia, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou sudcu je jednoznačne násilné kriminalizovanie konaní, ktoré sú svojou podstatou jednoznačne závažným disciplinárnym previnením v zmysle § 116 ods. 2 cit. Zák. a majú svoj odraz v prísnych sankciách stanovených v § 117 ods. 5 (o. i. aj odvolanie z funkcie sudcu).Tým, že návrh novely považuje (hoci za splnenia ďalších pripomienok) takéto závažné disciplinárne previnenie za nezlučiteľné s funkciou sudcu, odníma disciplinárnemu senátu možnosť samostatne hodnotiť všetky okolnosti prípadu.
Vytvorenie ďalšej – samostatnej skutkovej podstaty uvedenej sub e) – možno akceptovať, ale iba za predpokladu, že bude zaradená ako závažné disciplinárne previnenie v ustanovení § 116 ods. 2 cit. Zák. Navyše, formulácia tejto skutkovej podstaty je vágna. „Porušenie zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí...“ resp. aj „náhodného prerozdeľovania už pridelených vecí“ ako skutková podstata neobsahuje ani konkrétne konanie ani konkrétny následok. Porušenie je určitý, celkom konkrétne stanovený proces, ktorý má svoje „vývojové“ štádiá. Aby takáto norma mohla byť jednotne aplikovaná, musí konkrétne stanoviť, aké konanie je porušením zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí, pričom bez významu nie je ani následok takého konania.
Súdna rada navrhuje ponechať pôvodnú úpravu.

K čl. I bod 35

Zrušenie sankcie uvedenej v § 117 ods. 5 písm. c) vzhľadom na uvedené je nelogické a treba ju ponechať. Okrem toho, ustanovenie § 117 ods. 6 a 7 obsahuje naďalej podmienky, kedy sankciu odvolania sudcu z funkcie sudcu nemožno uložiť, resp. kedy je uloženie tejto sankcie obligatórne.

K čl. I bod 37

Návrhom sa odníma súdnej rade právo podať disciplinárny návrh. V dôvodovej správe predkladateľ uvádza: „Podľa platného právneho stavu súdna rada vytvára disciplinárne senáty, pričom má súčasne oprávnenie iniciovať disciplinárne konanie proti sudcovi a súčasne oprávnenie rozhodovať o zrušení dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Spojenie postavenia súdnej rady ako subjektu, ktorý vytvára disciplinárne senáty (de facto je sudcom) a ako žalobcu, je v právnom štáte neprípustné. Rovnako je neprípustné, aby súdna rada mohla iniciovať disciplinárne konanie a súčasne rozhodovať z tohto titulu o trvaní dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu z dôvodu ňou začatého disciplinárneho konania. Z uvedených dôvodov sa preto navrhuje odňať súdnej rade oprávnenie podávať návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcom.“
Tento návrh predkladateľa je neprimeraným zásahom voči súdnej moci a najmä je v rozpore s proklamovaným účelom navrhovanej novely zamedziť prelínaniu výkonnej a súdnej moci, a to z nasledovných dôvodov:
Sudcov disciplinárneho súdu a primeraný počet náhradníkov volí súdna rada na obdobie troch rokov z kandidátov navrhnutých sudcovskými radami, ministrom a národnou radou.
Disciplinárny senát prvého stupňa je trojčlenný; jeden člen disciplinárneho senátu je zvolený z kandidátov navrhnutých sudcovskou radou, jeden člen z kandidátov navrhnutých národnou radou a jeden člen z kandidátov navrhnutých ministrom.
Odvolací disciplinárny senát je päťčlenný; jeden člen je zvolený z kandidátov navrhnutých sudcovskou radou, dvaja členovia z kandidátov navrhnutých ministrom a dvaja členovia z kandidátov navrhnutých národnou radou.
V návrhu predkladateľ navrhuje odňať právomoc podať návrh na začatie disciplinárneho konania súdnej rade z dôvodu, že vytvára disciplinárne senáty. Asi si nepovšimol, že právomoc podávať návrh na začatie disciplinárneho konania má aj minister spravodlivosti a práve on je jeden zo subjektov, ktorý predkladá návrhy kandidátov na sudcov disciplinárneho súdu.
Súdna rada nevytvára disciplinárne senáty z kandidátov, ktorých sama navrhla, ale len z kandidátov, ktorých jej predložil minister spravodlivosti, národná rada a sudcovská rada.
V disciplinárnom senáte nemá súdna rada ani jediného kandidáta, ktorého by navrhla, ale napr. minister spravodlivosti, ktorý je oprávnený na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, má v prvostupňovom trojčlennom senáte jedného svojho nominanta a v druhostupňovom päťčlennom senáte dvoch svojich nominantov.
Bol by teda na mieste argument predkladateľa, že spojenie postavenia ministra spravodlivosti ako subjektu, ktorý má v prvostupňovom disciplinárnom senáte svojho nominanta a v odvolacom dokonca dvoch svojich nominantov (de facto je sudcom) a ako žalobcu, je v právnom štáte neprípustné.
Z vyššie uvedených dôvodov súdna rada navrhuje odňať ministrovi spravodlivosti právo podať návrh na začatie disciplinárneho konania.
Argumentácia predkladateľa vo vzťahu k právomoci súdnej rady pozastaviť výkon funkcie je naviac už v zmysle predloženého návrhu neaktuálne, keďže o pozastavení má rozhodovať disciplinárny senát.

K čl. I bodu 38

Rozšírenie kompetencie sudcovskej rady na podanie návrhu na disciplinárny postih aj proti predsedovi súdu vyvoláva koncepčný problém spočívajúci v tom, že sudcovská samospráva má oprávnenie podieľať sa na riadení a správe súdu. Nevyplýva z tejto úpravy oprávnenie začať konanie o postihu predstaviteľa správy súdu podaním návrhu na jeho disciplinárne konanie.

K čl. I bod 39 :

Súdna rada navrhuje takú úpravu § 122, aby sa jednoznačne rozlíšilo konanie o disciplinárnom návrhu a konanie o návrhu o pozastavení výkonu funkcie sudcu. Pred vydaním rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie sudcu súd má sudcu vypočuť . O oboch návrhoch by mali rozhodovať rozdielne senáty

K čl. I bodom 42- 47

Funkcia justičného čakateľa je výslovne zameraná na prípravu na výkon funkcie sudcu, čo je v úplnom súlade s medzinárodnými dokumentmi. Medzinárodné dokumenty, ktoré ústavodarca v celom rozsahu akceptoval pri ústavnej úprave nezávislosti súdnictva, výslovne počítajú, že zákon ustanoví podmienky na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax, ktorá zaručí schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu a primeraným vzdelávaním zabezpečí prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie ( bod 2.2, 2.3 Európskej charty – výber kandidátov na sudcov).
Celá história súdnictva od vzniku československého štátu rešpektovala obdobný postup, keď upravila inštitút justičného čakateľa. Je v rozpore s akoukoľvek logikou prípravy na výkon povolania sudcu, ak sudcovia sú vylúčení ako kvalifikovaní odborníci, z výchovy budúcich sudcov. Takáto úprava neexistuje ani u iných právnických povolaní, t.j. advokátov, prokurátorov a vyšetrovateľov, ako ani v iných profesiách s vysokoškolským vzdelaním (napr. lekári).
Ak zákon vylúči, že by budúci sudca mal byť pripravovaný pod odborným dozorom sudcu a po oboznámení sa s výkonom súdnictva na všetkých jeho úsekoch, reálne nie je možné zabezpečiť kvalitu výberu sudcovského zboru. Zároveň ide aj o zásah do nezávislého súdnictva odňatím kompetencie v citlivej a dôležitej personálnej oblasti budovania sudcovského zboru.
Pri navrhovanej zmene nastáva aj ústavný problém spočívajúci v reálnej možnosti neprípustnej retroaktivity postavenia justičných čakateľov. Za určitých zákonných podmienok sa zúčastnili výberových konaní a zákon im zabezpečil podmienky na náležitú kvalifikovanú prípravu a možnosť účasti na justičnej skúške a po jej úspešnom absolvovaní prioritného ujatia sa výkonu funkcie sudcu po menovaní prezidentom republiky. Uvedené podmienky sa navrhovaným zákonom odstraňujú. Z viacerých nálezov Ústavného súdu SR vyplýva, že k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka právnej istoty, ktorá v sebe zahŕňa princíp oprávnenej dôvery v právo, legitímnych očakávaní, predvídateľnosti práva, zákazu retroaktívneho pôsobenia práva, ochrany nadobudnutých práv a rad ďalších (PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 10/04. Vychádzajúc z uvedených záverov a právnych názorov vyslovených Ústavným súdom SR možno konštatovať, že navrhovaná právna úprava je retroaktívna, nakoľko zakladá účinky do minulosti. Súčasní justiční čakatelia sa stali justičnými čakateľmi za účinnosti zákona č. 517/2008 Z. z. (zákon č. 517/2008 ktorým sa mení a dopĺňa zákon 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) účinného od 01. 01. 2009, ktorý okrem iného novelizoval aj zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, ktorý v § 28 ods. 1 uvádza, že „Voľné miesto sudcu na okresnom súde sa obsadzuje bez výberového konania justičným čakateľom vykonávajúcim stálu štátnu službu na tomto súde, ktorému skončila prípravná prax justičného čakateľa a ktorý spĺňa predpoklady na vymenovanie za sudcu podľa tohto zákona.“ Uchádzači o funkciu justičného čakateľa sa teda uchádzali o túto funkciu s legitímnou dôverou, že ak túto funkciu získajú, po splnení zákonom stanovených podmienok sa voľné miesto sudcu obsadí práve justičným čakateľom. Navrhovaná právna úprava však uvedené právo justičným čakateľom odníma a zavádza novú povinnosť v podobe absolvovania ďalšieho výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu. Nová právna úprava teda ich postavenie nezlepšuje, ale zhoršuje, pričom v súvislosti s ďalšími navrhovanými zmenami inštitút justičného čakateľa svojimi účinkami de facto ruší, nakoľko justiční čakatelia nadobudnú rovnaké právne postavenie aké majú vyšší súdny úradníci. Tým sa teda vytvoria dve skupiny právnických funkcií, ktoré sa od seba budú odlišovať iba svojím rozdielnym názvom, čím sa poprie samotný zmysel a účel inštitútu justičného čakateľa, ktorým je odborná príprava justičného čakateľa na výkon funkcie sudcu. Zmysel inštitútu justičného čakateľa tak stratí svoje opodstatnenie, stane sa neúčinným.
Pre úplnosť poukazujeme na to, že navrhovaná úprava týkajúca sa postavenia justičných čakateľov nemá prechodné ustanovenia. Pre porovnanie v prechodných ustanoveniach zákona č. 385/2000 Z. z. účinných od 1. novembra 2003 sa v § 151b ods. 2 uvádza, že „Ak voľné miesto sudcu určené ministrom podľa osobitného zákona možno obsadiť justičným čakateľom, ktorý sa stal justičným čakateľom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (zákona č. 426/2003 novelizujúceho zákon č. 385/2000 Z. z.), ustanovenie § 28 ods. 1 (zavádzajúce identickú úpravu ako navrhovaná právna úprava, teda opätovné zavedenie obligatórneho výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu) sa nepoužije.“ Tým sa teda vyriešil stret starej a novej právnej úpravy ústavne súladným spôsobom, a to tak, že nová právna úprava sa neuplatnila na justičných čakateľov už vykonávajúcich funkciu justičného čakateľa, ale sa uplatnila na právne situácie, ktoré nastali až odo dňa jej účinnosti, nie pred týmto dátumom (nezakladala účinky pred svojou účinnosťou, t.j. do minulosti).
Súdna rada navrhuje ponechať pôvodné znenie zákona a začať legislatívne práce na novej ucelenej a komplexnej úprave postavenia vyšších súdnych úradníkov vrátane ich kariérneho postupu s vyvrcholením v príprave justičného čakateľa na funkciu sudcu .

K čl. I bodu 48
I. K § 151 o

Navrhuje sa ukončenie dočasného pridelenia sudcu zákonom k 1.1.2011, ktorý bol dočasne pridelený na výkon funkcie sudcu na súd vyššieho stupňa podľa doteraz platných predpisov.
Uvedenú úpravu považujeme za protiústavnú, keďže zasahuje do výlučnej ústavnej kompetencie Súdnej rady SR, ktorá jediná je oprávnená rozhodovať o pridelení a preložení sudcov a v rámci toho aj o dobe trvania dočasného pridelenia (článok 141a ods. 4 písm. b/ Ústavy SR). Zákonodarca, aj v zmysle viacerých nálezov ústavného súdu, nie je oprávnený nerešpektovať deľbu moci a zákonom meniť kompetencie orgánu, ktoré mu boli dané Ústavou. Ide o nerešpektovanie princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci, vrátane parlamentu, podriadení Ústave a jej princípom (PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 38/95 – príkazy ústavných noriem obsiahnutej v jednotlivých článkoch ústavy je potrebné rešpektovať aj pri prijímaní každého zákona Národnej rady SR).

II. K § 151 q

Súdna rada nesúhlasí pokiaľ ide o určenie jej členov výberovej komisie. Súdna rada upozorňuje, že nie je výnimočná situácia, ak sa parlament nezhodne na voľbe členov rôznych komisií. Vytvára sa tým možnosť ďalšieho posilnenia počtu kandidátov nominovaných ministrom.

K čl. II

Súdna rada trvá na svojom návrhu aby novelizácia trestného zákona nebola súčasťou novely statusových zákonov, ale bola zahrnutá do novely trestného zákona.

K čl. III

Súdna rada navrhujeme vypustiť uvedený článok z dôvodu, že táto novela sa týka všeobecného súdnictva a predkladané ustanovenia zasahujú do ústavného súdnictva a mali by sa riešiť samostatne.

K čl. IV

Návrh nebol predmetom pripomienkového konania - ide nad rámec statusového zákona o sudcoch a organizácii súdov. Otázka odmeňovania prokurátorov môže mať aj iné, v porovnaní so sudcami špecifické hľadiská.

K čl. V bod 1
K navrhovanej úprave § 3 ods. 2 pripomíname, že vedomosti a zručnosti potrebné pre výkon funkcie sudcu už musí mať adept (čakateľ) na úspešné zloženie odbornej justičnej skúšky, a ako sudca by nimi už mal jednoznačne disponovať (pozri analogicky ust. § 12 ods. 3 zákona č. 548/2003 Z. z.). Cieľom celoživotného vzdelávanie je prehlbovanie odborných znalostí potrebných pre kvalitnejší výkon funkcie sudcu a prokurátora (viď napr. českú právnu úpravu a ust. § 82 ods. 2 zákona č. 6/2002 Sb.: „Soudce je povinen dbát soustavným vzděláváním o prohlubování svých odborných právních a dalších znalostí potřebných pro řádný výkon funkce“).
K navrhovanému pojmu „tréningové kurzy“ prinajmenej uvádzame, že legislatívna terminológia ho nepozná, nešpecifikuje a náležitejšie je používať pojmy seminár, workshop, prednáška, konferencia a iné (ktoré okrem iného poznajú akty inštitúcií EÚ, koncepčné dokumenty o rozvoji slovenskej justície, vnútroorganizačné akty akadémií atď.).

K čl. IV bod 2

V § 3 ods. 3 písm. b) súdna rada navrhuje znenie :
"b) odbornú prípravu justičného čakateľa, vyššieho súdneho úradníka a asistenta sudcu najvyššieho súdu zameranú na vykonanie justičnej skúšky"
V paragrafoch uvedených v bodoch 6 až 8 nie je potrebné vypúšťať slová " justičný čakateľ", pretože tento status u pôsobiacich justičných čakateľov musí byť zachovaný a do budúcnosti by mal vyjadrovať funkčné zaradenie VSÚ.
Súdna rada aj v tejto súvislosti pripomína potrebu diskusie a ucelenej úpravy problematiky .

K čl. IV bodu 12

Navrhovaná úprava verejnej justičnej skúšky je nevhodná a nelogická, keďže obsahuje podstatnú písomnú časť, kde je nežiaduci akýkoľvek vonkajší vplyv na sústredenosť skúšaného pri vypracovaní rozsudkov. Pri personálnom zložení komisie a podrobnom evidovaní priebehu a výsledkoch skúšky by široká účasť verejnosti nemohla žiadnym spôsobom zabezpečiť zvýšenie kvality justičnej skúšky a jej transparentnosti.
Navrhovaná zmena oslabí súčasné práva adeptov na vykonanie odbornej justičnej skúšky. Nepostačuje totiž zverejniť termín skúšky len 30 dní pred jeho konaním. Pripomíname, že podľa platného ust. čl. IV ods. 2 Skúšobného poriadku prijatého na základe § 7 písm. h) a § 15 ods. 2 zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (riadne dostupný na webovej stránke akadémie tu: http://www.ja-sr.sk/node/78), sú termíny skúšok určené už v predchádzajúcom roku v študijnom pláne na rok nadchádzajúci a konkrétneho adepta na skúšku je riaditeľ akadémie povinný o termíne skúšky upovedomiť šesť týždňov pred začiatkom konania písomnej časti skúšky (čl. IV ods. 2 posledná veta Skúšobného poriadku).
Pokiaľ ide o prístup verejnosti k sledovaniu ústnej časti odbornej justičnej skúšky pripomíname, že tento je umožnený už od roku 2009 (pozri čl. VII ods. 2 platného Skúšobného poriadku).
Nakoniec upozorňujeme, že navrhovaná zmena § 14 ods. 5 zakotvuje priamu diskrimináciu medzi uchádzačmi o odbornú justičnú skúšku, keď zavádza bez ďalšieho „ďalšiu opravnú skúšku“ u vyššieho súdneho úradníka. Právnemu čakateľovi prokuratúry však o rovnakú odbornú justičnú skúšku musí postačiť len jeden riadny a jeden opravný termín.
Zákon by nemal upravovať technické podrobnosti o účasti osôb pri odovzdávaní osvedčení o justičnej skúške.
Je potrebné doplniť o prechodné ustanovenie aj navrhovanú právnu úpravu týkajúcu sa zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to v časti týkajúcej sa nároku súčasného justičného čakateľa vykonať justičnú skúšku za takých podmienok, aké ustanovovala právna úprava účinná v čase, keď sa justičný čakateľ ujal svojej funkcie. Na porovnanie možno aj tu uviesť zákon č. 549/2005 o súdnych úradníkoch, ktorý v prechodnom ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2009 v § 24 ods.1 uvádza, že „Vyšší súdny úradník, ktorý bol vymenovaný do štátnej služby najneskôr do 31. decembra 2008 a ktorý získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na vysokej škole v Slovenskej republike alebo má uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou, vykonával funkciu vyššieho súdneho úradníka najmenej tri roky a dosiahol vek najmenej 30 rokov, má nárok vykonať odbornú justičnú skúšku.“ Teda aj v tomto prípade sa vyriešil stret starej a novej právnej úpravy ústavne súladným spôsobom, zachovávajúcim vyšším súdnym úradníkom ich nárok na vykonanie odbornej justičnej skúšky podľa starej právnej úpravy, pričom nová právna úprava sa uplatnila až odo dňa svojej účinnosti, teda nová právna úprava sa vzťahovala na právne situácie, ktoré nastali až odo dňa jej účinnosti - na vyšších súdnych úradníkov prijatých do štátnej služby až po dátume 1. januára 2009.

K čl. VI bod 1

S výhradami vedenými k čl. V súdna rada navrhuje
v ustanovení § 21a za slová „vyšší súdny úradník“ doplniť slová „a asistent sudcu najvyššieho súdu“ a na konci odseku; doplniť vetu v znení: „asistent sudcu doručuje žiadosť predsedovi najvyššieho súdu“.

K čl. VII bodu 1

I. Zo systematického hľadiska zásadne nemožno súhlasiť s koncepciou zavedenia možnosti tzv. separátneho vóta v zákone č. 757/2004 Z. z. Ide o nepriamu novelizáciu zákonov upravujúcich konanie pred súdmi, ktorá je podľa pravidiel tvorby práva neprípustná.
Návrh je potrebné vypustiť a zvážiť možnosť uviesť separátne vótum ( contra vótum ) v predpisoch o konaní pred súdmi po náležitom posúdení odborníkmi z civilného a trestného procesu a komparácii so zahraničnými úpravami. Návrh už v súčasnosti nezohľadňuje úpravu § 243b ods. 6 OSP , ktoré upravuje separátne vótum v dovolacom konaní.
II. Návrh § 3 ods. 10 , podľa ktorého majú súdy pri výkone súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností využívať programové a technické prostriedky schválené ministerstvom, bude mať vplyv na rozpočet súdov, preto nemožno tvrdiť, že návrh nemá finančné dopady. Tento dopad však nie je v doložke vplyvov analyzovaný, ani kvantifikovaný. Ustanovenie je neurčité a nezrozumiteľné . Ak hodlá ministerstvo stanoviť, ktoré programové a technické prostriedky majú súdy povinne používať, mala by byť daná aj povinnosť ministerstva ich zabezpečiť. Zákon by mal v danej súvislosti predovšetkým vymedziť pojem " súdneho manažmentu" a jeho obsahové a formálne znaky. Uvedený pojem, hoci sa ním všeobecne operuje, nie je zákonom podchytený.
Dávame na zváženie slovné spojenie " súdy sú povinné používať“ a nahradiť ho pojmom " súdy používajú".

K čl. VII bod 7

Navrhované doplnenie § 33 ods. 2 je z hľadiska princípov tvorby práva nadbytočné. Orgány riadenia a správy súdov, tak ako ostatné štátne orgány môžu konať len na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Ústava a zákon o súdoch s právomocou vykonávať riadenie a správu súdov preniesli na predsedov súdov a podpredsedov súdov i zodpovednosť za jej výkon.

K čl. VII bod 8

Súdna rada navrhuje vypustiť. Nie je objektívny dôvod na skrátenie funkčného obdobia predsedu súdu z piatich na tri roky. Dôvody súdnej rady sú uvedené aj vo všeobecnej časti.

K čl. VII bod 11

Navrhovaná úprava zloženia výberovej komisie predstavuje úplné podriadenie predsedu súdu ministrovi spravodlivosti, politickým a straníckym záujmom výkonnej moci. Ide o hrubý a neprípustný zásah do deľby moci, ako ústavného princípu materiálneho právneho štátu.
Predkladaný návrh predstavuje návrat do minulého storočia, do stavu pred vstupom do Európskej únie, kritizovaného v správe Expertnej misie Európskej komisie na úseku súdnictva a ministerstva vnútra z novembra 1997, podľa ktorej základným problémom súdnictva je "neexistencia samosprávy súdnictva a naopak, jeho úplná závislosť od výkonnej moci".
Predkladaný návrh je navyše v rozpore s úmyslom ústavodarcu vyjadreným v dôvodovej správe k ústavného zákonu č. 90/2001 Z. z., ktorý v súvislosti so zriadením Súdnej rady Slovenskej republiky a úpravou oprávnení orgánov sudcovskej samosprávy podieľať sa na riadení a správe súdov, podľa ktorého len akceptáciou oprávnení Súdnej rady Slovenskej republiky a orgánov sudcovskej samosprávy v takých zásadných otázkach, akými je aj personálne zloženie sudcovského zboru a predsedov súdov, sa zvýrazňuje reálne naplnenie ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných orgánov štátu a nezávislosť orgánu zodpovedného za výber a služobný postup sudcov od vlády a štátnej správy.
Navrhovaná zmena sa v budúcnosti môže prejaviť ako kontraproduktívna pre autoritu predsedu súdu. "Prvého medzi rovnými" v komunite nezávislých sudcov nemôže určovať výkonnou a politickou mocou vnútený výber, ale len uznanie autority sudcu. Aj z toho dôvodu je zarážajúce a nelogické, že sa navrhuje vylúčenie účasti zástupcov sudcovskej samosprávy ( kolégiá predsedov sudcovských rád), ako členov výberových komisií, pri výberových konaniach do funkcie predsedov súdov. Je bez akýchkoľvek pochýb, že sudcovia najlepšie poznajú odborné, osobné i morálne vlastnosti a schopnosti kolegu, u ktorého sú ochotní rešpektovať jeho postavenie ako predstaviteľa správy súdu ( a nie predstaviteľa výkonnej moci v nezávislom súdnictve).
Súdna rada rovnako ako pri úprave kreovania výberovej komisie na funkčné miesto sudcu ( §28 zákona č. 385/2000 Z.z. ) nesúhlasí s tým, aby volila dvoch členov výberovej komisie, z ktorých si bude minister vyberať. Dôvody uvedené k bodu 15 čl.I platia v plnom rozsahu.
Súdna rada navrhuje zloženie výberovej komisie nasledovne : dvaja členovia za ministerstvo , jeden za súdnu radu, jeden volený sudcovskou radou, jeden volený kolégiom predsedov sudcovských rád .

K čl. VII bod 16

Súdna rada nesúhlasí, aby minister spravodlivosti mohol odvolať sudcu z funkcie predsedu súdu, z iných ako v zákone uvedených dôvodov a bez toho, aby jeho odvolanie neprerokoval so Súdnou radou Slovenskej republiky, ako to vyžaduje súčasná právna úprava. Navrhovanú úpravu považuje za ďalšie zvýraznenie jednoznačnej absolútnej závislosti predsedu súdu na výkonnej moci. Ide o ďalší zo zásahov v rozpore s princípom deľby moci a princípom nezávislosti súdnej moci, preto ani tento návrh nemožno považovať za akceptovateľný.
Bod 16 preto navrhuje bez náhrady vypustiť alebo vypustiť len slová " z iných závažných dôvodov". Ponechanie úpravy o prerokovaní odvolania Súdnou radou odôvodňuje skutočnosť, že Súdna rada má dostatok poznatkov o činnosti predsedov súdov ( napr. z prerokovania revíznych správ, zo sťažností občanov a pod.).

K čl. VII bodu 18

Nie je žiaden objektívny dôvod, ktorý by opodstatňoval skrátenie funkčného obdobia podpredsedu súdu z piatich na tri roky. Navrhuje sa bod vypustiť.

K čl. VII bod 21

Ako vyplýva z navrhovaného § 51a ods. 3 predsedovi súdu sa zakazuje zmeniť personálne obsadenie senátu hoci aj so súhlasom sudcov a sudcovskej rady. Nemôže napr. vytvoriť nový senát zložený zo starších a skúsenejších sudcov a z novoprichádzajúcich sudcov až do vydania nového rozvrhu práce. Akákoľvek zmena v zložení senátu v priebehu roka, ( pokiaľ nepôjde o zákonom vymedzené prípady) bude vzhľadom na navrhované znenie zakladať disciplinárnu zodpovednosť predsedu súdu, a to aj vtedy, ak si zmenu vyžiadal personálny stav súdu.
Zmena zloženia senátu môže byť vyvolaná aj ďalšími dôvodmi, neuvedenými v navrhovanom § 51a ods. 3 napr. aj vymenovaním nového predsedu senátu, ktorého je potrebné zaradiť na funkčné miesto predsedu senátu, vymenovaním sudcu za predsedu súdu ( v záujme zníženia jeho zaťaženosti ), ale napr. aj potrebou personálneho posilnenia menej výkonného senátu, potrebou zaradenia menej skúseného nového sudcu ku skúsenému predsedovi senátu, osobnostnými rozpormi členov senátu, ktoré majú vplyv na výkonnosť senátu a pod. Pri navrhovanom znení uvedeného ustanovenia sa môže stať, že sudcovia vzhľadom na potrebu vyššie uvedených zmien rozvrhu budú činní v dvoch a viacerých senátoch a to až dovtedy, kým v pôvodne zloženom senáte všetci spolu nerozhodnú všetky veci. Je otázne, či tým nedôjde k prieťahom v konaniach.
V súvislosti s poskytnutím času na prípravu preradenému sudcovi ( navrhovaný § 51a ods. 2 ) je potrebné uviesť, že táto situácia nespôsobuje v praxi problémy. Predsedovia súdov, vrátane predsedu Najvyššieho súdu, rešpektujú nižší počiatočný výkon po zaradení sudcu do iného kolégia alebo do inej agendy (adaptačné obdobie); nevidíme preto dôvod explicitného vyjadrenia lehoty potrebnej na prípravu pred pridelením nového druhu agendy. Poskytnutie času na adaptáciu nemôže byť na úkor včasnosti konania a rozhodovania, čo je objektívna kategória, nezávislá na tom, či je alebo nie je sudca pripravený na zmenu agendy. Úprava navrhnutá v § 51a ods. 2 je nepraktická a môže znamenať , že predseda súdu nebude môcť reagovať včas na vzniknutú nepredvídateľnú situáciu. Právo sudcu na špecializáciu neznamená, že sudcovi nemožno v dôsledku nerovnomerného zaťaženia sudcov a/alebo zabezpečenia riadneho chodu súdu prideliť iný druh agendy, než mu je/bol prideľovaný podľa jeho zaradenia v rozvrhu práce.
Tvrdenie uvedené v dôvodovej správe o účelovom vykonávaní zmien v rozvrhu práce súdu a prekladaní sudcov medzi senátmi, ktorým sa argumentuje v súvislosti so zákazom zmeniť personálne obsadenie senátu, s výnimkou prípadov uvedených v navrhovanom § 51a ods. 3, je nepodložené a jednostranne interpretuje nespokojnosť niektorých sudcov, najmä najvyššieho súdu, so zmenami rozvrhu práce. V praxi však navrhovaná úprava môže viesť k znefunkčneniu výkonu súdnictva na niektorých súdoch.
Súdna rada je toho názoru, že zákon nemá upravovať to, čo predseda súdu má vyriešiť svojou riadiacou činnosťou, a to reagovať aj zmenou rozvrhu práce na zmeny v personálnom obsadení súdu pri zachovaní princípu zákonného sudcu. Veď práve rozvrh práce je jeho zákonným nástrojom riadenia.

K čl. VII bod 22

Navrhovaná zmena v skutočnosti znamená zmenu financovia súdnictva.
Ak bude ministerstvo až v rámci vládou schválených limitov počtov zamestnancov v rozpočtovej kapitole určovať po prerokovaní s predsedami súdov počty sudcov, zamestnancov súdov a voľné miesta sudcov, tak to znamená, že počty určí nepriamo vláda . Znamená to absolútnu podriadenosť súdnej moci rozhodnutiu vlády. Z návrhu nevyplýva, na základe čoho určí vláda limity a na základe čoho posúdi priority. Rozhodovanie o tom, čo súdna moc potrebuje a čo nepotrebuje a čo z týchto potrieb výkonná moc uspokojí, musí prebiehať vo vzájomnej súčinnosti . S poukazom na časť 7 Rozpočet súdov v Správe Benátskej komisie z 12.- 13.marca 2010 "Súdy by nemali byť financované na základe diskrečných rozhodnutí štátnych orgánov, ale pevne na báze objektívnych a transparentných kritérií." Ak by aj vláda o limitoch rozhodovala, z návrhu nevyplýva, na základe akých kritérií určí limity rozpočtu . Tieto v žiadnom prípade nemôžu byť určené bez súčinnosti so súdmi a Súdnou radou. Z limitov musí byť jasné, na aký druh sporov a iných právnych vecí a v akom počte budú rozpočtové prostriedky určené. Limity musia zohľadňovať nevyhnutnú personálnu vybavenosť súdov v nadväznosti na počet sudcov. Výkonný aparát súdov, ktorý sa podieľa na rozhodovaní nemôže byť zahrňovaný do rôznych výkyvov spojených so znižovaním administratívy, ako je to obvyklé aj súčasnosti.
Zásadne nesúhlasíme, aby počty sudcov určovala výlučne výkonná moc bez dohody so Súdnou radou Slovenskej republiky. Ak bude výkonná moc určovať počty sudcov len na základe vlastných kritérií, je vylúčené, aby v tejto oblasti bolo súdnictvo nezávislé. Predkladateľ neuvádza žiadny argument, prečo by mala moc výkonná rozhodovať o personálnych otázkach súdnictva bez dohody so Súdnou radou Slovenskej republiky, orgánom ktorý reprezentuje nezávislú súdnu moc.
Za účelom zachovávania nezávislosti súdneho systému dlhodobo i krátkodobo je podľa správy Benátskej komisie o nezávislosti súdneho systému a nezávislosti sudcov prijatej na jej 82. plenárnom zasadnutí 12. - 13. marca 2010 „nevyhnutné poskytnúť súdom zdroje, ktoré sudcom a súdom umožnia plniť zásady ustanovené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v jednotlivých ústavách a vykonávať svoje povinnosti s integritou a efektívnosťou, ktoré sú nevyhnutné pre upevňovanie dôvery verejnosti v justíciu a právny štát. Primeranosť financovania by tiež mala byť posudzovaná v širokom kontexte všetkých zdrojov, ktoré by mal súdny systém mať k dispozícii za účelom splnenia týchto požiadaviek a zaslúženia si uznania ako separátna štátna moc. Je povinnosťou štátu poskytnúť súdnemu systému adekvátne finančné zdroje. Ani v čase krízy nesmie byť ohrozené riadne fungovanie a nezávislosť súdnictva.“
V stanovisku č. 2 Poradnej rady európskych sudcov o financovaní a riadení súdov sa uvádza, „že hoci financovanie súdov je časťou štátneho rozpočtu, ktorého návrh parlamentu predkladá ministerstvo financií, toto financovanie by nemalo podliehať politickým zmenám. Hoci úroveň financovania súdov, ktorú si krajina môže dovoliť, je politickým rozhodnutím, je v systéme založenom na deľbe mocí potrebné citlivo zaistiť, aby pri príprave rozpočtu nevyvíjali tlaky na súdnictvo ani výkonné orgány, ani legislatívne orgány. Rozhodnutie o udelení finančných zdrojov súdom je potrebné urobiť s čo najväčším ohľadom na nezávislosť súdnictva.“
Z uvedených dôvodov súdna rada žiada bod 22 vypustiť bez náhrady.

K čl. VII bod 23

Návrh nebol predmetom pripomienkového konania.
Súdna rada upozorňuje na to, že nejde o precizovanie doteraz platného ustanovenia § 72 ods. 2 zákona , ako je to uvedené v dôvodovej správe, ale o nové oprávnenie orgánu výkonnej moci nielen nahliadať do súdnych spisov, ale vyžadovať si písomnosti podklady, informácie alebo vyjadrenia. Návrh neuvádza subjekt, od ktorého môže informácie ministerstvo vyžadovať a čo sa nimi sleduje. Sudca však v žiadnom prípade nemôže byť zaväzovaný dávať ministerstvu akékoľvek vyjadrenia a informácie v konkrétnej veci.
Navrhovanú zmenu žiadame vypustiť.

K čl. VII bod 25

Súdna rada zásadne nesúhlasí s navrhovanou zmenou v § 74 ods. 4, podľa ktorej by o určovaní počtu sudcov, voľných miest sudcov a zamestnancov na Najvyššom súde Slovenskej republiky mal rozhodovať nie predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale minister spravodlivosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky má samostatnú rozpočtovú kapitolu. Navrhovaná zmena je v rozpore s platným zákonom o rozpočtových pravidlách. Jeho predseda preto na rozdiel od iných súdov vykonáva správu najvyššieho súdu aj tým, že v oblasti personálnej určuje počty sudcov a ostatných zamestnancov súdu a voľné miesta sudcov.
Navrhovaná úprava predstavuje absolútne politické ovládnutie a podriadenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky výkonnej moci, zástupca ktorej (minister) bude pri zachovaní zodpovednosti predsedu najvyššieho súdu za riadny výkon súdnictva a výkon ďalšej činnosti zverenej Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky rozhodovať o najzásadnejších personálnych a ekonomických otázkach.
Súdna rada zdôrazňuje, že úprava samostatnej rozpočtovej kapitoly najvyššieho súdu a kompetencia predsedu súdu , ktorej má byť zbavený vyplýva z toho a bola v roku 2000 upravená aj preto, že najvyšší súd v nemalom rozsahu vykonáva správne súdnictvo, v rámci ktorého preskúmava aj rozhodnutia ministrov vlády SR. Súčasná právna úprava je imanentnou súčasťou nezávislosti najvyššieho súdu práve od výkonnej moci.
Súdna rada upozorňuje tiež na to, že samotný rozpočet súdnej rady je naviazaný na rozpočet najvyššieho súdu ( súčasť kapitoly najvyššieho súdu ). Navrhovanou zmenou by sa dostal aj rozpočet súdnej rady, ako ústavného orgánu reprezentujúceho súdnictvo do nedôstojného a protiústavného podriadenia orgánu výkonnej moci.
Vychádzajúc zo záverov formulovaných Benátskou komisiou v správe o nezávislosti súdneho systému prijatej na jej 82. plenárnom zasadnutí 12. - 13. marca 2010 v Benátkach vo vzťahu k rozpočtom súdov žiadame vypustiť uvedený bod 25 bez náhrady.

K čl. VII bodu 26

S navrhovanou úpravou zverejňovania súdnych rozhodnutí na web. sídle ministerstva spravodlivosti zásadne nemožno súhlasiť. Súdne rozhodnutia, ako výsledok činnosti súdov a súdnictva ako celku nie je dôvod prezentovať na stránke orgánu výkonnej moci a v žiadnom štáte sa taký postup neuplatňuje. Je známa téza, že súdy sa aj majú javiť ako nezávislé . Navrhovaný spôsob zverejňovania nezávislé súdy nebude prezentovať a nemusí byť ani zárukou, že sa uverejnia všetky rozhodnutia, najmä ak nebudú pre orgány výkonnej moci priaznivé. Je treba vytvoriť podmienky pre zverejňovanie rozhodnutí na jednotnom a samostatnom web. sídle súdov Slovenskej republiky, oddelenej od stránky ministerstva. Najmä nie je dôvod, aby rozhodnutia najvyššieho súdu neboli na jeho vlastnej internetovej stránke. Líšil by sa tým od všetkých najvyšších súdov a to nielen v rámci Európskej únie.
Nemožno tiež opomenúť vplyv, ktorý bude mať navrhovaná úprava na rozpočet súdov (personálne a materiálno-technické zabezpečenie vyhotovovania, anonymizácie, zverejňovania a sprístupňovania skorších súdnych rozhodnutí), ktorý nie je v dôvodovej správe kvantifikovaný. Pre súdy nie je únosné ďalej zaťažovať administratívny aparát úkonmi súvisiacimi so zverejňovaním. Osobitné náklady si vyžiada aj sprístupňovanie rozhodnutí, pričom odhad zaťaženosti súdov vyberaním rozhodnutí z archívov je enormný. Predkladateľ nepočíta ani s prípadmi zneužívania týchto služieb súdov.
Pokiaľ ide o lehoty na zverejnenie rozhodnutí, tieto musia mať základ v spravovacom poriadku a v opatrení poverenej osoby na vykonanie zverejnenia, potom ako boli ukončené všetky zákonom stanovené procesné úkony. Zákon by mal len všeobecne odkázať na úpravu v spravovacom poriadku. Navrhovaná podrobná úprava je neprehľadná, komplikovaná, nevystihujúca procesný význam a štádiá súdneho konania.
Dvojitý právny režim sa navrhuje v súvislosti so zverejňovaním rozhodnutí disciplinárnych senátov. Postup pri zverejňovaní rozhodnutí disciplinárnych senátov je upravený v § 129 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 426/2003 Z. z., podľa ktorého rozhodnutie disciplinárneho senátu doručí predseda disciplinárneho senátu Súdnej rade Slovenskej republiky, ktorá zabezpečí jeho zverejnenie na voľne prístupnej internetovej stránke. Predkladateľ by mal odstrániť možnú duplicitu zverejňovania.
V prípade zriadenia samostatného web sídla súdov je možné na ňom uverejňovať aj štatistické údaje o činnosti súdov a nebude dôvod ich zverejňovať na sídle ministerstva ( § 82a návrhu v bode 26).
Súdna rada navrhuje prerokovanie danej problematiky vo výbore NR SR a spracovanie všeobecne prijateľného návrhu, ktorý bude zodpovedať postaveniu súdnictva v ústave SR. Vzhľadom na navrhovanú účinnosť týchto ustanovení nie je nevyhnutné predmetnú úpravu uponáhľať.

K čl. VII bod 27

Zákonné oprávnenie ministerstva spravodlivosti ustanoviť podrobnosti o pravidlách určovania miest sudcov a voľných miest sudcov je dôvodné modifikovať tak, že konečné slovo v tak zásadnej otázke akou je otázka personálneho stavu sudcovského zboru nemôže byť prijaté bez dohody so Súdnou radou Slovenskej republiky a orgánov sudcovskej samosprávy. Bez takého prístupu nie je možné hovoriť o nezávislosti súdnictva ako celku.
-------------------------------------------------------------------------------------------------
Nad rámec predloženého návrhu súdna rada odporúča okrem už uvedenej zmeny § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. upraviť aj nasledovné ustanovenia zákonov:

1. V zákone č. 385/2000 Z.z. § 52 doplniť odsekom 3 v znení :

„Sudca najvyššieho súdu má nárok na pridelenie asistenta najneskôr do 3 mesiacov odo dňa ujatia sa funkcie na najvyššom súde.“
Odôvodnenie : Zákon ustanoví právo sudcu na asistenta obdobne ako u poslancov doplnením § 52 zákona č. 385/2000 Z.z., ktorý upravuje podmienky výkonu funkcie sudcu.

2. V zákone č. 757/2004 Z. z. upraviť znenie § 19 nasledovne

„ § 19

(1) Na najvyššom súde sa na výkone súdnictva okrem osôb uvedených v § 11 ods. 2 podieľajú aj asistenti. Asistenti sú pridelení k sudcom najvyššieho súdu.
(2) Asistent sudcu najvyššieho súdu je štátnym zamestnancom vykonávajúcim štátnu službu podľa osobitného zákona .8) “

Odôvodnenie: Odsek 2 sa navrhuje v doterajšom znení. Odsek 1 vyjadrí požiadavku, že asistent patrí k sudcovi. Návrh je odôvodnený tým, že od roku 2004 sa výkonná moc zdráha rozpočtovať potrebné náklady na asistentov sudcov najvyššieho súdu. K 1.7.2010 bol ich stav určený na 50( počet sudcov je 85) , avšak opatrením z augusta 2010 boli prostriedky na platy asistentov viazané a pre rok 2011 sú rozpočtované prostriedky len na 23 asistentov. Zákon ustanoví právo sudcu na asistenta obdobne ako u poslancov aj navrhovaným doplnením § 52 zákona č. 385/2000 Z.z., ktorý upravuje podmienky výkonu funkcie sudcu.

3. V zákone č. 757/2004 Z. z. v § 65 ods. 1 zákona zmeniť lehotu na vybavenie sťažností z 30 dní na 60 pracovných dní nasledovne :

§ 65 ods. 1 znie:
„Sťažnosť musí byť vybavená do 60 pracovných dní odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie.“

Odôvodnenie:

Lehota na vybavenie sťažnosti sa zosúlaďuje so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, ktorý sa na sťažnosti na postup súdu používa subsidiárne.
Z dôvodu vysokého nápadu podaní označených ako sťažnosti na postup súdu, ktoré však svojim obsahom ani sťažnosťami nie sú, je dlhšia lehota vhodná aj na odstránenie nedorozumení , ktoré s podávateľmi takých sťažností vznikajú. Lehotu na vybavenie sťažnosti na postup súdu sa navrhuje stanoviť v pracovných dňoch.