Pripomienky Súdnej rady SR k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
Všeobecná pripomienka
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky predložilo do medzirezortného pripomienkového konania návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú niektoré zákony, ako iniciatívny materiál na základe programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky.
Pri posudzovaní návrhov legislatívnych zmien týkajúcich sa statusu sudcu, správy a samosprávy súdnictva, je potrebné zodpovedať na otázku, či navrhované zmeny posilnia dosiahnutý stupeň systémových prvkov nezávislosti a samostatnosti súdnej moci alebo naopak nezávislosť a samostatnosť súdnej moci znižujú alebo ich úplne odstraňujú.
Základným kritériom posudzovania navrhovaných zmien je zabezpečenie reálneho naplnenia ústavnej zásady nezávislosti súdnej moci na moci výkonnej a zákonodarnej a oddelenia jej výkonu (súdnej moci) od iných orgánov štátu.
Nezávislosť súdnictva je jedným zo základných atribútov výkonu spravodlivosti v každej demokratickej spoločnosti. Iba skutočne nezávislí, právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd občanov a spoločnosti.
Základné princípy nezávislosti súdnictva zakotvujú rezolúcie Valného zhromaždenia OSN 40/32 z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985, odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy No R (94) 12 z 13. októbra 1994. Základné princípy nezávislosti súdnictva sú tiež rozpracované v Európskej charte o statuse sudcu prijatej v Štrasburgu 8. až 10. júla 1998.
Nezávislosť súdnictva má podľa Komisie pre demokraciu cestou práva (Benátska komisia) objektívnu zložku, ktorou je nevyhnutnú kvalita súdnictva ako takého, a subjektívnu zložku. Subjektívnou zložkou je právo každého jednotlivca, aby o jeho právach a slobodách rozhodol nezávislý sudca. Bez nezávislých sudcov nemôže dôjsť k oprávnenej a zákonnej implementácii práv a slobôd. V dôsledku toho nie je nezávislosť súdnictva požiadavkou len samou osebe; nie je osobným privilégiom sudcov, ale je odôvodnená potrebou umožniť sudcom naplniť ich úlohu ochrancov práv a slobôd ľudí.
Nezávislosť sudcov a – ako následok – reputácia súdnictva v spoločnosti závisí od mnohých faktorov. Okrem inštitucionálnych pravidiel garantujúcich nezávislosť sú najdôležitejšími charakter a profesionalita každého sudcu. Dôležitá je tiež právna kultúra.
Nezávislosť a nestrannosť súdnictva a oddelenie jeho výkonu na všetkých stupňoch od ostatných štátnych orgánov garantuje čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky.
Zmyslu obsahového naplnenia princípu nezávislosti súdnictva, jeho samostatnosti a oddelenia od ostatných orgánov štátu zodpovedá aj ustanovený okruh kompetencií, ktorý Súdnej rade Slovenskej republiky, predsedom a podpredsedom súdov a orgánom sudcovskej samosprávy zabezpečuje zásadný vplyv na riešenie najzákladnejších a pre organizáciu, výkon a správu súdnictva existenčných otázok.
Napriek uvedenému predkladateľ predložil do medzirezortného pripomienkového konania návrh zákona, ktorý je pod rúškom obnovenia dôvery v spravodlivosť, v štát a jeho inštitúcie, lákavým, avšak skôr simulovaným posilnením verejnej občianskej kontroly výkonu súdnej moci ( zavedením verejných výberových konaní, verejných justičných skúšok, frázami o vyváženom nastavení vzťahov medzi orgánmi správy súdov a sudcami vrátane sudcovskej samosprávy, to všetko v záujme zabezpečenia efektívneho fungovania a spravovania súdov tak, aby právomoci orgánov správy súdov nemohli byť zneužívané na priame ani nepriame ovplyvňovanie rozhodovania sudcov), koncentruje moc v rukách ministra spravodlivosti, ako reprezentanta exekutívy.
Predložený návrh tak až na niektoré výnimky nemožno hodnotiť inak ako krok späť, do stavu keď najväčším problémom súdnictva v Slovenskej republike bola „neexistencia samosprávy súdnictva a naopak, jeho úplná závislosť od výkonnej moci", ako konštatovala Expertná misia Európskej komisie na úseku súdnictva a ministerstva vnútra v novembri 1997, ktorá poukázala na neopodstatnene veľký vplyv vládnej moci na moc súdnu.
Aby sa zabezpečila a garantovala systémová úprava nezávislosti súdnictva, ktorá by zodpovedala štandardom Európskej únie, bol prijatý ústavný zákonom č. 90/2001 Z. z.
Z dôvodovej správy k návrhu tohto ústavného zákona vyplýva zámer ústavodarcu, podľa ktorého len skutočne nezávislí, právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd občanov a spoločnosti. Z uvedených dôvodov bola navrhnutá najrozsiahlejšia zmena Ústavy týkajúca sa súdnictva ( čl. 141 až 148 ). Ústava zakotvila princíp nezávislosti súdnej moci a oddelenia jej výkonu od iných štátnych orgánov v s už uvedenými súlade s medzinárodnými dokumentmi. Ústavodarca teda jednoznačne akceptoval obsah citovaných medzinárodných dokumentov, účelom ktorých je predovšetkým zabezpečiť posilnenie nezávislosti súdnictva s ohľadom na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obchádzanie týchto odporúčaní alebo ich popieranie v predloženom návrhu je potrebné považovať pri existencie článku 6 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd za neprípustné .
Proklamovaný účel navrhovanej právnej úpravy a prostriedky, ktorými ho chcel predkladateľ dosiahnuť, sú vo svetle vyššie uvedených skutočností značne rozporné .
Tvrdené obnovenie dôvery v spravodlivosť (justíciu) vychádza z faktu, ktorý objektívne nie je preukázaný. Predkladateľ prehliada skutočnosť, že od roku 1990 do súčasnosti podľa prieskumov verejnej mienky síce nedošlo k výrazným zmenám v stupni " dôvery verejnosti k súdnictvu", ale pritom sa nerozlišuje medzi názormi a pocitmi nespokojných účastníkov s výsledkami pre nich neúspešného súdneho konania a všeobecne prezentovanou nedôverou, ktorá nemá stanovené kritériá. Prieskumy verejnej mienky sa nevykonávajú zisťovaním názorov od občanov z toho pohľadu, či ide o účastníkov konania pred súdom a ani z toho hľadiska, či im bolo umožnené reálne poznať podmienky fungovania súdnictva a na základe akých poznatkov svoje hodnotenia dôvery vyslovujú. Treba podotknúť, že vývoj legislatívy, ktorý je od roku 1990 nasmerovaný jednoznačne na rozširovanie pôsobnosti súdov , nesvedčí o klesajúcej dôvere k súdom, rovnako o tom nesvedčí ani stály nárast súdnej agendy. Aj to sú kritériá pre posudzovanie dôvery vo výkon spravodlivosti poskytovanej súdmi.
Naproti tomu zmeny v podmienkach výkonu súdnictva boli podstatne pomalšie, ako vývoj súdnych agend. Podmienky výkonu súdnictva totiž nezávisia prioritne od sudcov, ale od výkonnej a zákonodarnej moci, v pôsobnosti ktorých je vytvárať materiálne, technické, personálne, ekonomické i legislatívne podmienky výkonu súdnictva.
Tvrdený negatívny postoj k súdnictvu je teda možné považovať za značne skreslený, lebo nehodnotí podiel ostatných zložiek moci na jeho stave.
Vychádzať preto pri tvorbe legislatívy z podkladov, ktoré nezobrazujú skutočný stav súdnictva, ale len niektoré parciálne problémy, ktoré sa však považujú za jediný obraz súdnictva a opomínajú jeho aktuálnu činnosť a množstvo rozhodnutí , je vecne neopodstatnené.
Posilňovanie verejnej občianskej kontroly súdnej moci v súvislosti s výberovými konaniami na funkciu sudcu, sudcu vyššieho stupňa, akúkoľvek vyššiu sudcovskú funkciu a na funkciu predsedu súdu je možné vzhľadom na kontext navrhovaných legislatívnych úprav považovať za simulovanie skutočného zámeru, ktorým je absolútne podriadenie súdnej moci moci výkonnej, napr. i tým, že výkonná moc bude rozhodovať o tak zásadnej otázke, akou je výber kandidátov na funkciu sudcu. Podľa navrhovanej zmeny bude väčšinu členov výberovej komisie menovať minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Moc výkonná, kontrola výkonu ktorej je zverená moci súdnej, tak bude rozhodovať o tom, kto bude alebo nebude sudcom.
Navrhovaná zmena zloženia výberových komisií, v ktorých budú mať väčšinu členovia menovaní výkonnou mocou (ministrom spravodlivosti) je v príkrom rozpore s požiadavkou odporúčania Rady Európy č. R (94) 12 o nevyhnutnej podmienke nezávislosti orgánu zodpovedného za výber od vlády a štátnej správy upravený v princípe I. bod 2 písm. c) (inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov musí byť nezávislá od vlády a štátnej správy).
Nie je dôvod ani na iné nastavenie vzťahov medzi orgánmi správy súdov a orgánmi sudcovskej samosprávy .
V rozpore so zámerom ústavodarcu vyjadrenom v súvislosti s prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. sa sudcovským radám - orgánom sudcovskej samosprávy odníma časť kompetencií spočívajúca v možnosti zúčastniť sa prostredníctvom svojho zástupcu na výberovom konaní na funkciu predsedu súdu, t.j. na riadení a správe súdu, tak ako je uvedené v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z.
Odstránenie účasti orgánov sudcovskej samosprávy na výberových konaniach na sudcov a predsedov súdov je zásahom do podstatnej kompetencie, aby sudcovský zbor participoval, tak ako to predpokladá Ústava SR, na správe súdov a nedostal sa do stavu, keď boli sudcovské rady iba poradnými orgánmi. Práve v dôsledku tejto negatívnej skúsenosti, kritizovanej i zahraničím, ústavodarca výslovne zakotvil oprávnenie orgánom sudcovskej samosprávy podieľať sa výraznejšie na riadení a správe súdov.
Nie je preto možné súhlasiť s tvrdením, že navrhované riešenie zabezpečuje vyváženie nastavenia vzťahu medzi správou súdov a sudcovskou samosprávou. Navrhované riešenie v oblasti personálnych kompetencií vo vzťahu k výberu do funkcie predsedu súdu je negatívnym riešením, keďže upravuje absolútnu právomoc orgánu výkonnej moci, čím sa predsedu súdu podraďuje záujmom aktuálneho víťaza politického zápasu o výkonnú a zákonodarnú moc. Skrátením jeho funkčného obdobia sa tlak na podriadenosť predsedu výkonnej moci bude ďalej zvyšovať vyššou frekvenciou menovaní .
Neakceptovateľnou je tiež koncepčná zmena, podľa ktorej sa počas výkonu funkcie predsedu súdu, ako orgánu riadenia a správy súdov, sa v rozpore s čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zakazuje sudcovi výkon povolania (sudca vykonáva funkciu sudcu ako svoje povolanie). Predsedom súdu môže byť len sudca. Zákon ustanovuje ďalšie podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie sudcu, na ustanovenie ktorých nebol ústavodarcom splnomocnený. Rovnako nebol zákon splnomocnený upraviť zákaz výkonu povolania sudcu potom, ako ukončil výkon inej ústavnej funkcie .
V rozpore s medzinárodnými dokumentmi je aj zásah do právnej úpravy vzdelávania sudcov a postavenia Justičnej akadémie. Európska komisia vo svojom oznámení Európskemu parlamentu a Rade z 29. júna 2006 o justičnom vzdelávaní v Európskej únii výslovne konštatovala, že „Prijatím Amsterdamskej zmluvy, kde bol definovaný nový cieľ - vytvorenie „priestoru slobody bezpečnosti a spravodlivosti“, dostalo justičné vzdelávanie nový rozmer. Potreba vzdelávania v EÚ na vysokej úrovni odborníkov v justičnej oblasti existuje už dávno, pretože správne uplatňovanie práva Spoločenstva je vo veľkej miere založené na vnútroštátnych súdnych systémoch. Dobré vedomosti v tejto oblasti sú pre sudcov, prokurátorov a advokátov odjakživa nevyhnutné na dobré uplatňovanie právnych predpisov Spoločenstva a plné rešpektovanie základných slobôd uznaných Zmluvou“.
Komisia ES ďalej v oznámení konštatuje, že „Zlepšenie v oblasti súdnej spolupráce je odteraz cieľom, ktorý je potrebné dosiahnuť a justičné vzdelávanie je nevyhnutným nástrojom.“. Dodáva, že „Dôležité prijatie súboru právnych predpisov, ktoré sa musí teraz uplatňovať odborníkmi v oblasti justície na jednej strane a vývoj zásady vzájomného uznávania spočívajúceho vo veľkej miere na vzájomnej dôvere medzi súdnymi systémami členských štátov na strane druhej, robia z justičného vzdelávania dôležitú otázku.“.
Vyššie uvedené ďalej potvrdila aj Rada Európskej únie prijatím uznesenia Rady a zástupcov vlád členských štátov, ktorí sa zišli na zasadnutí Rady, o odbornej príprave sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov v Európskej únii (2008/C 299/01) . Toto uznesenie vo svojom prvom bode uvádza, že „pri organizovaní odbornej prípravy sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov (ako napríklad justiční čakatelia, súdni úradníci a tajomníci) by sa mali členské štáty riadiť nižšie uvedenými usmerneniami, bez toho, aby tým bola dotknutá nezávislosť súdnictva alebo rôzne justičné organizácie v Európskej únii.“. Medzi tieto usmernenia napríklad patrí aj presadzovanie primeranej odbornej prípravy uplatňovanie európskeho práva sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi tak, aby sa dodržiavali základné práva a zásady uznané v článku 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie, rozvíjanie priamej výmeny medzi sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi z rôznych členských štátov, okrem iného aktívnou účasťou na programe justičnej výmeny a pod.
Naproti tomu, predkladateľ navrhovanou úpravou fakticky neguje inštitút justičných čakateľov ako spôsob prípravy na výkon funkcie sudcu. Ide o nerešpektovanie Európskej charty o zákone pre sudcov, ktorý výslovne upravuje výber kandidátov na sudcov a ich prijímanie do radov sudcov, i ďalšie vzdelávanie v bode 2 Zásad. Konštatuje, že zákon o sudcoch má obsahovať ustanovenia pre podmienky, ktoré požiadavkami na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax zaručujú schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Zároveň, primeraným vzdelávaním financovaným štátom, zabezpečuje prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie (bod 2.2, 2.3 Charty).
V súvislosti s navrhovaným posilnením zásady náhodného prideľovania vecí je potrebné uviesť, že prax nemá s náhodným prideľovaním a prerozdeľovaním vecí problémy. Tvrdenie o tom, že dôjde k zúženiu priestoru pre korupciu nemá žiadny racionálny základ, je nedôvodné, neopodstatnené a zavádzajúce. Obchádza všetky princípy súdneho konania zabezpečujúce aktívnu účasť účastníkov konania, ako aj orgánov prokuratúry a možnosti preskúmavania rozhodovania vo viacinštančnom postupe. Javí sa síce, že tento spôsob prideľovania a prerozdeľovania vecí, ktorý nie je v Európe bežne zaužívaný, môže byť objektívnym spôsobom prideľovania vecí, skúsenosti však ukazujú, že ak je neskúsenému sudcovi náhodným výberom pridelené väčšie množstvo skutkovo a/alebo právne obtiažnych vecí, prejavuje sa to negatívne na včasnosti i na kvalite rozhodovania. Pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť, preto je potrebné upraviť skôr riešenie takejto situácie a tým vytvoriť pre účastníka konania rovnocenné podmienky na zabezpečenie včasného a spravodlivého rozhodovania.
Z uvedených dôvodov uplatňujeme pripomienky:
K čl. I bod 1 - Z
Nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou § 11 zákona týkajúcou sa pridelenia sudcu na výkon funkcie. Predovšetkým z ustanovenia ods. 1 sa oproti platnému zneniu vypustila podmienka "predchádzajúceho súhlasu s pridelením". Predkladateľ nedôvodne kladie dôraz na pridelenie sudcov, na základe výsledkov výberového konania. Pridelenie na výkon funkcie je len následkom menovania prezidentom. Na pridelenie na určitý súd, musí dať kandidát súhlas už pred podaním návrhu na menovanie. Aj keď pozitívne hodnotíme návrh, že oznamovanie výsledkov výberového konania Súdnej rade nepripadne ministrovi, predkladanie výsledkov výberového konania by mal zabezpečiť ten, kto ho vyhlásil.
Sudcovské povolanie vzhľadom na svoju náročnosť vyžaduje nielen celoživotné vzdelávanie sudcov, ale aj praktickú prípravu na výkon funkcie sudcu. Túto prípravnú prax upravuje každý statusový zákon klasických právnických povolaní a súčasne ju považuje za jeden z predpokladov, ktorý je nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa občan mohol prihlásiť do výberového konania (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti, § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii) a len výnimočne, na základe rozhodnutia samosprávneho orgánu, umožňuje započítanie inej právnickej praxe, avšak len v obmedzenom rozsahu (napr. § 10 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti). Navrhované riešenie naproti tomu umožňuje prideliť na súd vyššieho stupňa aj občana, ktorý sudcovské povolanie nevykonával, žiadnu prípravnú prax neabsolvoval, postačuje iba výkon inej právnickej praxe v stanovenom rozsahu.
Dôvodom navrhovanej zmeny je podľa dôvodovej správy otvorenie justície vo vzťahu k prístupnosti funkcie sudcu aj právnikom s inou ako justičnou praxou. Ustanovenie § 5 zákona umožňuje osobitne významným osobnostiam v odbore práva možnosť uchádzať sa o funkciu sudcu, avšak ustanovenie § 11 je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 5 zákona (osoba, ktorá je významnou osobnosťou v odbore práva a najmenej 20 rokov činná v právnickom povolaní).
Žiadame preto ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe alebo ďalej rokovať so Súdnou radou o stanovení podmienok účasti vo výberovom konaní, obsahu výberového konania, podmienkach menovania a prideľovania, ako aj o podmienkach výberu uchádzačov z nejustičného prostredia na funkciu sudcu. Pridelenie na súd vyššieho stupňa je potrebné ďalej precizovať aj pre osoby uvedené v § 5 ods. 3 zákona (významní právnici) a pre oblasť správneho súdnictva, kde je súdom prvého stupňa krajský súd.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodom 2 a 36 - Z
Nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou dočasného pridelenia sudcu. Ide o legitímnu výnimku výkonu funkcie sudcu na inom súde ako bol pridelený, a to aj na súde vyššieho stupňa. Tento inštitút bol upravený aj v predchádzajúcich statusových predpisoch, má tradíciu a predovšetkým sa osvedčil. Pre chod justície nie je dôležité len jeho riadne zabezpečenie, ale aj zvyšovanie kvality práce jednotlivých sudcov. Jedným z prostriedkov na realizáciu odborného rastu sudcu je aj prax na súde vyššieho stupňa. Sudcom sa prostredníctvom nej umožňuje prehlbovať si svoje odborné vedomosti a získavať praktické skúsenosti z činnosti nadriadeného súdu a je tiež premietnutím povinnosti sudcu celoživotne sa vzdelávať.
Nie je možné akceptovať, že objektívnejšie bude možné schopnosti kandidáta zistiť na základe jediného tvrdeného transparentného výberového konania, než overením v praktickej rozhodovacej činnosti.
Samotný dôvod navrhovanej úpravy nie je predkladateľom právne vyargumentovaný. Prax sudcu na súde vyššieho stupňa nie je prekážkou pre rovnaký prístup všetkých uchádzačov k funkcii sudcu na súd vyššieho stupňa, ako to uvádza dôvodová správa. Táto skutočnosť nie je odrazom reality. Existuje veľa konkrétnych prípadov, kedy vo výberovom konaní na miesto sudcu súdu vyššieho stupňa uspel uchádzač bez absolvovania kvalifikačnej praxe pred uchádzačom s takouto praxou.
Úprava navrhnutá pod bodom 36 (prechodné ustanovenie) je svojou podstatou retroaktívna, čo je ústavne neprípustné a v rozpore s princípom deľby moci, keď by mal zákonodarný zbor negovať platné a účinné rozhodnutie Súdnej rady o dočasnom pridelení.
Navrhujeme preto ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe, alternatívne doplniť § 12 ods. 1 o vetu „Sudcu možno s jeho súhlasom dočasne prideliť na súd vyššieho stupňa aj na účely prehlbovania kvalifikácie.“
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 3 - Z
Nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou stáží sudcov. Inštitút stáže sudcu bol zavedený do statusového zákona v roku 2002 zákonom č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade. Rozlíšila sa tak činnosť sudcu mimo sústavy súdov všeobecného súdnictva. Nevidíme žiaden dôvod, aby sa skúsenosti sudcu z výkonu súdnictva nemohli využívať pre potreby parlamentu, hlavy štátu, súdnej rady, úradu vlády. Nadobudnuté skúsenosti a vedomosti i odborné znalosti môžu uvedeným štátnym orgánom napomôcť v rámci ich kompetencií riešiť otázky, ktoré majú dopad na súdnictvo ako celok. Táto úprava v praxi nespôsobovala problémy resp. skôr sa nevyužívala, len dávala možnosť takej praxe. Navrhovaná právna úprava je zdôvodňovaná požiadavkou zamedzenia prelínania výkonnej a súdnej moci, ale napriek tomu predpokladá stáž sudcu v nekonkretizovaných orgánoch štátnej správy ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov. Ide o rozpor medzi dôvodovou správou a právnou úpravou.
V iných orgánoch štátnej správy by mala stáž sudcu význam pre sudcov správnych súdov ako kvalifikačná stáž, čo by mala navrhovaná úprava výslovne vyjadriť, pričom rozhodovanie o nej by malo byť v pôsobnosti Súdnej rady.
Bez argumentácie je v návrhu vypustená možnosť stáže v Súdnej rade a tým aj odňatie rozhodovacej právomoci Súdnej rade o nej rozhodovať. Je potrebné, aby bolo zachované pôvodné ustanovenie zákona.
Nie je akceptovateľné, aby minister spravodlivosti, ako predstaviteľ výkonnej moci v štáte, disponoval tak širokými oprávneniami voči stážam sudcov.
Navrhovaná zmena ohrozuje súčasné fungovanie Justičnej akadémie SR po personálnej stránke.
Pripomíname, že kvalitatívnu stránku vzdelávania zabezpečuje a garantuje pedagogický zbor akadémie vedený jednotlivými vedúcimi katedier, ktorí majú byť najmä sudcovia a prokurátori trvalo vyčlenení na pôsobenie v akadémii.
Najmä skúsený sudca alebo prokurátor s viacročnou praxou v rezorte môže garantovať kvalitatívnu stránku justičného vzdelávania a pochopiť jeho zameranie, význam a aktuálnu potrebu pri organizovaní konkrétnych školení.
Zdôrazňujeme, že v zmysle ust. § 11 ods.1 zákona č. 548/2003 Z. z. „vzdelávanie na jednotlivých úsekoch akadémie, navrhovanie obsahu, metodiky výučby a hodnotenia zabezpečuje pedagogický zbor, ktorý pôsobí na jednotlivých katedrách“. Okrem toho pedagogický zbor najmä pod záštitou vedúcich katedier zabezpečuje prípravu odbornej justičnej skúšky, garantuje predovšetkým odbornú úroveň jej písomnej časti (príprava písomného testu a spisov na koncipovanie rozhodnutí adeptmi na odbornú justičnú skúšku ), zabezpečuje a koordinuje úlohy medzinárodnej spolupráce vrátane prípravy a organizácie spoločných medzinárodných vzdelávacích podujatí s inými národnými alebo medzinárodnými organizáciami pre vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov (pozri ust. § 3 ods. 3 zákona č. 548/2003 Z. z.).
Zároveň navrhované znenie de facto zamedzí akejkoľvek snahe o personálne obsadenie Justičnej akadémie sudcami, keďže 10 mesačná stáž nevytvorí ani základné podmienky na optimálne fungovanie a kvalitnú vzdelávaciu činnosť sudcu v rámci akadémie.
Ako príklad možno poukázať na podobnú právnu úpravu Českej republiky, kde ustanovenie § 68 ods. 1 zákona č. 6/2002 Sb., o soudech, soudcích, přísedících a státní správě soudů a o změně některých dalších zákonů (zákon o soudech a soudcích) umožňuje sudcu dočasne prideliť na Justičnú akadémiu ČR najviac na dobu jedného roka. Podľa vyjadrenia zástupcu Justičnej akadémie ČR, sa napriek snahe ministerstva spravodlivosti ČR a vedenia Justičnej akadémie ČR, počas jej takmer osemročného pôsobenie doposiaľ nepodarilo na jednoročný výkon stáže na akadémiu získať žiadneho sudcu, a to najmä z dôvodu zákonom určenému krátkemu maximálnemu časovému intervalu trvaniu stáže.
Naopak poukázať možno na právnu úpravu členských štátov EÚ, kde má justičné vzdelávanie dlhoročnú tradíciu. Najstaršia špecializovaná vzdelávacia ustanovizeň, Národná škola pre sudcov a prokurátorov Francúzskej republiky (Ecole Nationale de la Magistrature), zriadená dekrétom č. 58-1270 z 22. decembra 1958, ktorá výlučne vykonáva vo Francúzsku prípravné vzdelávanie čakateľov (študentov) a celoživotné vzdelávanie už vymenovaných sudcov a prokurátorov, sa skladá najmä z pedagogického zboru tvoreného sudcami a prokurátormi, ktorí majú v zmysle ust. čl. 10 dekrétu č. 99-1073 z 21. decembra 1999 garantovanú trojročné dočasné pridelenie (stáž), ktoré možno jedenkrát predĺžiť ministrom spravodlivosti so súhlasom riaditeľa Národnej školy.
Poukazujeme tiež na portugalskú právnu úpravu, ktorá upravuje maximálnu trojročnú lehotu, ktorá môže byť jedenkrát predĺžená, alebo belgickú, ktorá upravuje jednoročnú lehotu, ktorú však možno predĺžiť až na 6 rokov. Zaujímavá je tiež nemecká právna úprava podľa Deutsches Richtergesetz, (DriG, § 37), ktorá stanovuje dĺžku stáže dohodou so samotným sudcom.
Navyše je nutné poukázať neodôvodnené diskriminačné rozdiely medzi pôsobením prokurátorov (ktorí nemajú dĺžku pridelenia v akadémii časovo limitovanú) a sudcami (ktorí ju budú mať navyše skrátenú).
Žiadame preto ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 5 - Z
Navrhujeme ponechanie doterajšej úpravy v nezmenenej podobe. Odstránenie vekového cenzu pri preložení sudcu na súd vyššieho stupňa je nesystémový prvok a rovnako nepovedie k skvalitneniu práce justície. Veková hranicu pre kariérny postup sudcov na súdy vyššieho stupňa podľa doterajšej úpravy nadväzuje na ústavou zakotvený vekový cenzus pre vymenovanie za sudcu, ktorý je 30 rokov (čl. 145 ods. 2 Ústavy SR). Vyvstáva teda otázka, aký zámer sleduje predkladateľ odstránením vekového cenzu. V záujme zvyšovania kvality je nevyhnutné, aby sa miesta sudcov súdov vyšších stupňov obsadzovali iba sudcami, v rámci kariérneho postupu sudcov za splnenia vekovej hranice. Vylúčenie kariérneho postupu ako základného kritéria na možnosť postupu sudcu na súd vyššieho stupňa je vytvorením podmienok na výrazné zníženie kvality rozhodovacej činnosti. Porušuje sa princíp III. bod 1 písm. c) odporúčania Rady Európy R 94 (12) , a to potreba zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorý umožňuje schopným sudcom uplatniť sa.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 7 - Z
Navrhujeme zjednotiť podmienky odvolávania predsedu grémia okresného súdu a predsedu kolégia. Kolégia súdov sú rôznopočetné a vzhľadom na túto skutočnosť, návrh na odvolanie predsedu kolégia musia podať najmenej dve tretiny členov kolégia. Pre rozdielne podmienky niet žiadneho dôvodu. Samotný dôvod takejto úpravy nie je predkladateľom vôbec vyargumentovaný.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodom 8 až 10
Navrhujeme vypustiť. Navrhovaná úprava odníma predsedovi najvyššieho súdu SR právo podať návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcovi najvyššieho súdu a súčasne toto právo ponecháva výlučne ministrovi spravodlivosti. Úprava je v rozpore s proklamovaným cieľom celej legislatívnej zmeny, pretože preferuje výkonnú moc nad mocou súdnou. Uvedenie dôvodu odňatia návrhovej právomoci predsedu najvyššieho súdu vo vzťahu k sudcom najvyššieho súdu je navyše aj nedostatočné a nepresvedčivé. Právna argumentácia absentuje aj pri bode 10.
Ako jediný opravný prostriedok proti rozhodnutiu ministra podľa odseku 2 písm. b) je návrh na zrušenie dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu, o ktorom rozhoduje súdna rada. Toto ustanovenie je v rozpore s dôvodovou správou, ktorá navrhuje výslovne určiť jednotiaci mechanizmus preskúmavania týchto rozhodnutí. Z navrhovanej úpravy nie je zrejmé, čo predkladateľ návrhom sleduje, či vylučuje pôsobnosť správneho poriadku pri rozhodovaní o pozastavení výkonu funkcie sudcu a či súdna rada má byť priamo odvolacím orgánom proti rozhodnutiu ministra, pri vylúčení použitia správneho poriadku, pričom nerieši otázku preskúmateľnosti takého rozhodnutia v správnom súdnictve.
Od účinnosti zákona č. 385/2000 Z. z., ktorého cieľom bolo poskytnutie ochrany sudcovi pred nedôvodným zásahom do výkonu funkcie, keďže predchádzajúce úpravy možnosť obrany proti pozastaveniu funkcie nepoznali, uplynula dlhá doba s mnohými len kozmetickými zmenami ustanovenia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu. Je potreba upraviť tento inštitút komplexne tak, aby zodpovedal postaveniu sudcu ako ústavného činiteľa. Súdna rada je otvorená diskusii k tejto otázke.
Navrhované znenie navrhujeme vypustiť alebo dopracovať v súčinnosti so Súdnou radou.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 12 - Z
Navrhujeme ponechanie doterajšej úpravy v nezmenenej podobe. Navrhovaná právna úprava, v zmysle ktorej sa sudca môže po prerušení výkonu funkcie ujať funkcie sudcu najskôr po uplynutí piatich rokov od skončenia výkonu funkcie v zákonodarnej a výkonnej moci v podstate odopiera prístup sudcom k iným verejným funkciám alebo ho trestá za to, že takú funkciu vykonával . Sudca po skončení výkonu uvedených funkcií nebude môcť súdiť, avšak nebude môcť vykonávať ani inú právnickú profesiu ( čl. 145a ods. 2 Ústavy). Predkladateľ vlastne sudcu postihuje za to, že si dovolil priamo pôsobiť v inej ako súdnej moci, pričom nerieši základnú otázku postavenia sudcu v dobe 5 rokov, o. i. ani to, z čoho bude žiť.
Recipročne však taká úprava neplatí vo vzťahu k nesudcom, ktorí skončili výkon funkcií v zákonodarnej alebo výkonnej moci. Tieto subjekty sa môžu prihlásiť do výberového konania na voľné miesto sudcu, dokonca na ktorýkoľvek stupeň v rámci všeobecnej sústavy súdov a v konečnom dôsledku za splnenia ostatných zákonných podmienok aj funkciu sudcu vykonávať. Ide o krok, ktorý nie je zaužívaný ani v okolitých štátoch únie. Práve naopak je bežné, že sudcovia sa po skončení inej verejnej funkcie vracajú späť k výkonu sudcovskej funkcie, nie je nezvyčajné do riadiacej (napr. Nórsko-pán Solbakken).
Sudca v čase prerušenia výkonu funkcie sudcu neprichádza o uvedenú ústavnú funkciu. Sudca vykonáva funkciu ako svoje povolanie. Navrhovaná zákonná úprava obsahovo zavádza trest výkonu povolania, k čomu nie je zákonodarca oprávnený. Trest zákazu výkonu povolania prichádza do úvahy, len v rámci trestného konania na základe rozhodnutia súdu pri príslušnom trestnom čine, kde je možné takýto trest uložiť.
Návrh spôsobí aj interpretačné problémy, pretože navrhované znenie § 24 ods. 7 je v rozpore s odsekom 8. Je potrebné zachovať rozlíšenie medzi prerušením funkcie sudcu podľa odseku 4, ako to obsahuje doterajšia úprava.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 13 - Z
Navrhovaná zmena § 28 ods. 2 neprihliada na požiadavku uvedenú v bode 2.2 Európskej Charty, ktorá určuje podmienku predchádzajúcej praxe zaručujúcej schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Navyše nezohľadňuje ani riešenie kariérneho postupu vyšších súdnych úradníkov a asistentov sudcu najvyššieho súdu (ďalej len asistentov sudcu) je v rozpore s platným právom a ani nezodpovedá skutočnosti, že doteraz boli miesta sudcov obsadzované justičným čakateľom bez výberového konania. Aj miesta justičných čakateľov sa obsadzujú výlučne verejným výberovým konaním. Obsadenie miesta sudcu justičným čakateľom nebolo jedinou možnosťou. I v rokoch 2009 a 2010 boli väčšinou miesta sudcov obsadzované na základe verejného výberového konania, ktorého sa zúčastnili vyšší súdni úradníci, advokáti, prípadne prokurátori. Konkrétny zoznam sudcov navrhnutých na menovanie je k dispozícii v Kancelárii Súdnej rady SR. Zoznam navrhovaných kandidátov predkladalo Súdnej rade Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Navrhovaná zmena výberového konania je svojim obsahom neprípustným posilňovaním pozície výkonnej moci. Navrhované riešenie nespĺňa proklamovaný účel o zvýšenej kontrole verejnosti. Výlučná kompetencia ministra spravodlivosti menovať troch členov, nadraďuje výkonnú moc nad moc súdnu a vôbec nie je zákonnou zárukou otvorenia sa justície verejnosti.
Pri novele ústavy v roku 2001 ústavodarca jednoznačne konštatoval nevyhnutnosť systémového posilňovania nezávislého súdnictva, pričom zaviedol novú ústavnú úpravu v súlade s medzinárodnými dokumentmi. Z týchto dokumentov vyplýva podstatná skutočnosť, že inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov, musí byť nezávislá od vlády a štátnej správy, je povinnosťou štátu zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorá umožní schopným sudcom uplatniť sa a rozhodnutie týkajúce sa výberu kandidátov počíta s rozhodnutím orgánu nezávislého na orgáne zákonodarnej a výkonnej moci, ktorý sa skladá minimálne z jednej polovice sudcov volených z vlastných radov podľa metód zaručujúcich čo najširšej zastúpenie sudcov (princíp I. bod 2, písm. c) Odporúčania Rady Európy R/94/12, bod 1.3 Všeobecných zásad Európskej Charty o zákone pre sudcov).
Navrhované zloženie výberovej komisie, kde má prevažujúci hlas výkonná moc, odporuje týmto odporúčaniam. Obsahovo je to možné považovať za zníženie dosiahnutého stupňa nezávislosti súdnictva, čo je neprípustné v zmysle bodu 1.1 Všeobecných zásad Európskej Charty o zákone pre sudcov („ustanovenia charty majú za cieľ zvýšiť úroveň garancií, ktoré boli v rôznych európskych štátoch dosiahnuté. Nemôžu však dávať právo na zmeny vo vnútroštátnych zákonoch o sudcoch, ktorými by sa v príslušných krajinách znížila úroveň už získaných garancií)“.
Zároveň vypustenie oprávnenia príslušnej sudcovskej rady kandidovať zástupcu do výberovej komisie, je taktiež v rozpore s rozhodnutím ústavodarcu posilňovať postavenie samosprávy na riadení a správe súdov. Neumožnenie zástupcom sudcovského zboru, ktorí sú volení priamo sudcami tajným hlasovaním participovať na výbere kandidátov na osobu sudcu, je zásahom do kompetencie samosprávy predpokladanej ústavou (čl. 143 ods. 3 Ústavy SR), ktorý bol zavedený novelou ústavy, keďže bolo považované na základe správy expertnej misie Európskej komisie z roku 1997 za neakceptovateľné, aby ostali sudcovské rady len poradnými orgánmi.
Odňatie kompetencie sudcovským radám podieľať sa na výberovom konaní považujeme preto za nesúladné s ústavou.
V dôvodovej správe absentuje, z ktorých neziskových, resp. mimovládnych organizácií a na základe akých kritérií budú vyberaní členovia výberových komisií. Pokiaľ predkladateľ poukazuje na potrebu vylúčenia korupčných vplyvov a na základe tejto skutočnosti majú byť členmi výberových komisií zástupcovia neziskových organizácií, v návrhu absentuje úprava, ktorá zamedzí korupčným vplyvom u týchto členov výberových komisií.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodom 14 a 15 - Z
Na vzniku Justičnej akadémie po rozsiahlom oboznámení sa justičného vzdelávania v krajinách EÚ participovali sudcovia, ministerstvo spravodlivosti, združenia sudcov a vznikla so zameraním na špecifické vzdelávanie sudcov, ako aj prokurátorov a zamestnancov súdov, preto je dôvodné vyžadovať, aby sa vzdelávali predovšetkým v Justičnej akadémii.
Navrhovaná právna úprava smeruje k oslabeniu Justičnej akadémie v systéme justičného vzdelávania, čo nie je žiadnym spôsobom v dôvodovej správe zdôvodnené.
Samotná Únia ukladá členským štátom zaviesť systematický systém odborného vzdelávania sudcov, pričom pozitívne hodnotí najmä tie členské štáty, ktoré ustanovili špecializovanú (kvalifikovanú) justičnú inštitúciu na tento účel (pozri bod 8 Oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Rade o justičnom vzdelávaní v Európskej únii, kde sa tiež konštatuje, že len jediná oprávnená inštitúcia na vzdelávanie sudcov a prokurátorov existuje nielen na Slovensku, ale aj v Nemecku, Rakúsku, Belgicku, Francúzsku, Taliansku, Grécku, Portugalsku, Holandsku, Poľsku, Českej republike a Slovinsku).
Počas posledných rokov došlo vo viacerých štátoch Únie, vrátane Slovenskej republiky, k zakotveniu povinnosti sudcu sa vzdelávať. Bolo by v rozpore s vyššie uvedenými uzneseniami inštitúcií EÚ, ak aj s ich účelom a najmä dôsledkami jej zakotvenia, ak najmä odbornú úroveň vzdelávania sudcov nikto negarantoval a nebol za ňu zodpovedný.
Justičná akadémia predstavuje štandard vyspelých krajín a zabezpečuje sústavné celoživotné vzdelávanie sudcov a zamestnancov súdov.
Z dôvodovej správy nie je zrejmé, ako chce predkladateľ otvoriť systém vzdelávania v justícii, keď zákon už v dnešnej podobe umožňuje aj iné vzdelávanie, čo sa praktizuje a aj v súčasnosti sa sudcovia zúčastňujú stáží a odborných študijných pobytov v zahraničí.
Justičná akadémia zabezpečuje vzdelávanie na základe aktuálnych potrieb justície, v ťažiskových témach rozhodovacej činnosti, pričom podstatou je princíp, že „sudcovia učia sudcov“. Nie je nám známa žiadna iná vzdelávacia inštitúcia, ktorá by sa mohla venovať v potrebnej hĺbke práve potrebám justície. Justičná akadémia SR zabezpečuje primeranosť vzdelávacích programov a realizuje v zmysle požiadaviek objektívnosti, kompetencie a nestrannosti, ako je to vyžadované v Európskej Charte v zákone pre sudcov (bod 2.3 Charty)
Predložená právna úprava nevyhnutne bude mať dopad na štátny rozpočet. Návrh však neobsahuje analýzu nákladov širšieho vzdelávania mimo Justičnej akadémie a tvrdenie, že nebude vyžadovať zvýšenie prostriedkov na vzdelávanie v mimojustičnom prostredí je nepodložené.
Navrhujeme ponechať pôvodné znenie § 30 ods. 7 a § 35 ods. 2.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 17 - Z
Funkcia justičného čakateľa je výslovne zameraná na prípravu na výkon funkcie sudcu, čo je v úplnom súlade s medzinárodnými dokumentmi. Medzinárodné dokumenty, ktoré ústavodarca v celom rozsahu akceptoval pri ústavnej úprave nezávislosti súdnictva výslovne počítajú, že zákon ustanoví podmienky na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax, ktorá zaručí schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu a primerané vzdelávanie a zabezpečí prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie.
Ak zákon vylúči, že by budúci sudca mal byť pripravovaný pod odborným vedením sudcu a po oboznámení sa s výkonom súdnictva na všetkých jeho úsekoch, reálne nie je možné zabezpečiť kvalitu výberu sudcovského zboru.
V prípade, ak sudca odborne vedie justičného čakateľa, za túto činnosť navyše mu prináleží príplatok.
Navrhujeme ponechať pôvodné znenie.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bod 18 - Z
Dôvodová správa neodôvodňuje, prečo sa vypúšťa aj odmena pri dosiahnutí 50 rokov a za splnenie osobitne významných úloh vyplývajúcich zo základných povinností sudcu, ktorú priznáva orgán predsedu súdu.
Odníma kompetenciu samospráve súdnictva, ktorá na začiatku rozpočtového obdobia prijímala kritéria na priznávania odmien a následne ich zverejnila. Nezáviselo to teda len od výlučného rozhodovania predsedu súdov.
Predkladateľ navrhuje vypustiť všetky odmeny.
Nález ústavného súdu citovaný v dôvodovej správe sa týka len odmien poskytnutých v súvislosti s rozhodovacou činnosťou sudcu.
Odňatie odmien s týmto odôvodnením je neakceptovateľné, lebo nerešpektuje skutočnosť, že odmeny sú prideľované aj za mimorozhodovaciu činnosť napr. účasť na preskúmavaní úrovne rozhodovania v súvislosti s hodnotením sudcu, pripomienkovanie návrhov zákonov, príprava prezentácií súdu navonok (napr. v medzinárodných orgánov, kde sú sudcovia nominovaní, príprava rôznych rozborov a materiálov potrebných na gremiálne porady a kolégiá, rozborovanie nálezov ÚS a medzinárodných súdnych orgánov, rozhodnutí NS SR nižšími súdmi, ktoré nie sú bezprostredne rozhodovacou činnosťou).
Súdna rada zdôrazňuje, že odmeny sudcom nie sú rozpočtované, vyplácajú sa len ak vzniknú úspory na platoch sudcov (práceneschopnosť, úmrtie, neobsadené miesto sudcu.) Predkladateľ by preto mal uviesť, ako hodlá, ako správca kapitoly naložiť s úsporami na platoch sudcov. Pritom za neprítomných sudcov konajú a rozhodujú zastupujúci sudcovia. Ani túto záťaž pri výkone funkcie sudcu sa predkladateľ nesnaží riešiť adekvátnym odmeňovaním.
Navrhujeme uvedený bod návrhu vypustiť bez náhrady.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 19 - Z
Zhodné stanovisko ako v bode 17.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I. bodu 20 - Z
Zhodné stanovisko ako v bode 18.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 25 - Z
Doplnenie § 116 ods. 3 o písm. d) a e) – teda o ďalšie dve konania závažného disciplinárneho previnenia, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou sudcu je jednoznačne násilné kriminalizovanie konaní, ktoré sú svojou podstatou jednoznačne závažným disciplinárnym previnením v zmysle § 116 ods. 2 cit. Zák. a majú svoj odraz v prísnych sankciách stanovených v § 117 ods. 5 (o. i. aj odvolanie z funkcie sudcu).
Tým, že návrh novely považuje (hoci za splnenia ďalších pripomienok) takéto závažné disciplinárne previnenie za nezlučiteľné s funkciou sudcu, odníma disciplinárnemu senátu možnosť samostatne hodnotiť všetky okolnosti prípadu.
Vytvorenie ďalšej – samostatnej skutkovej podstaty uvedenej sub e) – možno akceptovať, ale iba za predpokladu, že bude zaradená ako závažné disciplinárne previnenie v ustanovení § 116 ods. 2 cit. Zák. Navyše, formulácia tejto skutkovej podstaty je vágna. „Porušenie zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí...“ resp. aj „náhodného prerozdeľovania už pridelených vecí“ ako skutková podstata neobsahuje ani konkrétne konanie ani konkrétny následok. Porušenie je určitý, celkom konkrétne stanovený proces, ktorý má doslove svoje „vývojové“ štádiá. Ak by takáto norma mohla byť jednotne aplikovaná, musí konkrétne stanoviť, aké konanie je porušením zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí, pričom bez významu nie je ani následok takého konania.
Z formálneho hľadiska je konštrukcia navrhovaného ustanovenia § 116 ods. 3 písm d) nesprávna, lebo organicky nenadväzuje na návetie tohto odseku, ktoré už obsahuje znak nezlučiteľnosti s funkciou sudcu.
Navrhujeme ponechať pôvodnú úpravu.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bod 26 - Z
Za situácie rozvedenej k bodu 25 návrhu novely, je zrušenie sankcie uvedenej v § 117 ods. 5 písm. c) nelogické a treba ju ponechať.
Okrem toho, ustanovenie § 117 ods. 6 a 7 obsahuje naďalej podmienky, kedy sankciu odvolania sudcu z funkcie sudcu nemožno uložiť, resp. kedy je uloženie tejto sankcie obligatórne.
Navrhujeme ponechať pôvodnú úpravu.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bod 27 - Z
V dôvodovej správe predkladateľ uvádza: „Podľa platného právneho stavu súdna rada vytvára disciplinárne senáty, pričom má súčasne oprávnenie iniciovať disciplinárne konanie proti sudcovi a súčasne oprávnenie rozhodovať o zrušení dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Spojenie postavenia súdnej rady ako subjektu, ktorý vytvára disciplinárne senáty (de facto je sudcom) a ako žalobcu, je v právnom štáte neprípustné. Rovnako je neprípustné, aby súdna rada mohla iniciovať disciplinárne konanie a súčasne rozhodovať z tohto titulu o trvaní dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu z dôvodu ňou začatého disciplinárneho konania. Z uvedených dôvodov sa preto navrhuje odňať súdnej rade oprávnenie podávať návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcom.“
Tento návrh predkladateľa je neprimeraným zásahom voči súdnej moci a najmä je v rozpore s proklamovaným účelom navrhovanej novely zamedziť prelínaniu výkonnej a súdnej moci, a to z nasledovných dôvodov:
Sudcov disciplinárneho súdu a primeraný počet náhradníkov volí súdna rada na obdobie troch rokov z kandidátov navrhnutých sudcovskými radami, ministrom a národnou radou.
Disciplinárny senát prvého stupňa je trojčlenný; jeden člen disciplinárneho senátu je zvolený z kandidátov navrhnutých sudcovskou radou, jeden člen z kandidátov navrhnutých národnou radou a jeden člen z kandidátov navrhnutých ministrom.
Odvolací disciplinárny senát je päťčlenný; jeden člen je zvolený z kandidátov navrhnutých sudcovskou radou, dvaja členovia z kandidátov navrhnutých ministrom a dvaja členovia z kandidátov navrhnutých národnou radou.
V návrhu predkladateľ navrhuje odňať právomoc podať návrh na začatie disciplinárneho konania súdnej rade z dôvodu, že vytvára disciplinárne senáty. Asi si nepovšimol, že právomoc podávať návrh na začatie disciplinárneho konania má aj minister spravodlivosti a práve on je jeden zo subjektov, ktorý predkladá návrhy kandidátov na sudcov disciplinárneho súdu.
Súdna rada nevytvára disciplinárne senáty z kandidátov, ktorých sama navrhla, ale len z kandidátov, ktorých jej predložil minister spravodlivosti, národná rada a sudcovská rada.
V disciplinárnom senáte nemá súdna rada ani jediného kandidáta, ktorého by navrhla, ale napr. minister spravodlivosti, ktorý je oprávnený na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, má v prvostupňovom trojčlennom senáte jedného svojho nominanta a v druhostupňovom päťčlennom senáte dvoch svojich nominantov.
Bol by teda na mieste argument predkladateľa, že spojenie postavenia ministra spravodlivosti ako subjektu, ktorý má v prvostupňovom disciplinárnom senáte svojho nominanta a v odvolacom dokonca dvoch svojich nominantov (de facto je sudcom) a ako žalobcu, je v právnom štáte neprípustné.
Z vyššie uvedených dôvodov súdna rada navrhuje odňať ministrovi spravodlivosti právo podať návrh na začatie disciplinárneho konania.
Navrhujeme ponechať pôvodnú úpravu, pokiaľ ide o oprávnenie súdnej rady.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 28 - Z
Rozšírenie kompete
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky predložilo do medzirezortného pripomienkového konania návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú niektoré zákony, ako iniciatívny materiál na základe programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky.
Pri posudzovaní návrhov legislatívnych zmien týkajúcich sa statusu sudcu, správy a samosprávy súdnictva, je potrebné zodpovedať na otázku, či navrhované zmeny posilnia dosiahnutý stupeň systémových prvkov nezávislosti a samostatnosti súdnej moci alebo naopak nezávislosť a samostatnosť súdnej moci znižujú alebo ich úplne odstraňujú.
Základným kritériom posudzovania navrhovaných zmien je zabezpečenie reálneho naplnenia ústavnej zásady nezávislosti súdnej moci na moci výkonnej a zákonodarnej a oddelenia jej výkonu (súdnej moci) od iných orgánov štátu.
Nezávislosť súdnictva je jedným zo základných atribútov výkonu spravodlivosti v každej demokratickej spoločnosti. Iba skutočne nezávislí, právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd občanov a spoločnosti.
Základné princípy nezávislosti súdnictva zakotvujú rezolúcie Valného zhromaždenia OSN 40/32 z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985, odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy No R (94) 12 z 13. októbra 1994. Základné princípy nezávislosti súdnictva sú tiež rozpracované v Európskej charte o statuse sudcu prijatej v Štrasburgu 8. až 10. júla 1998.
Nezávislosť súdnictva má podľa Komisie pre demokraciu cestou práva (Benátska komisia) objektívnu zložku, ktorou je nevyhnutnú kvalita súdnictva ako takého, a subjektívnu zložku. Subjektívnou zložkou je právo každého jednotlivca, aby o jeho právach a slobodách rozhodol nezávislý sudca. Bez nezávislých sudcov nemôže dôjsť k oprávnenej a zákonnej implementácii práv a slobôd. V dôsledku toho nie je nezávislosť súdnictva požiadavkou len samou osebe; nie je osobným privilégiom sudcov, ale je odôvodnená potrebou umožniť sudcom naplniť ich úlohu ochrancov práv a slobôd ľudí.
Nezávislosť sudcov a – ako následok – reputácia súdnictva v spoločnosti závisí od mnohých faktorov. Okrem inštitucionálnych pravidiel garantujúcich nezávislosť sú najdôležitejšími charakter a profesionalita každého sudcu. Dôležitá je tiež právna kultúra.
Nezávislosť a nestrannosť súdnictva a oddelenie jeho výkonu na všetkých stupňoch od ostatných štátnych orgánov garantuje čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky.
Zmyslu obsahového naplnenia princípu nezávislosti súdnictva, jeho samostatnosti a oddelenia od ostatných orgánov štátu zodpovedá aj ustanovený okruh kompetencií, ktorý Súdnej rade Slovenskej republiky, predsedom a podpredsedom súdov a orgánom sudcovskej samosprávy zabezpečuje zásadný vplyv na riešenie najzákladnejších a pre organizáciu, výkon a správu súdnictva existenčných otázok.
Napriek uvedenému predkladateľ predložil do medzirezortného pripomienkového konania návrh zákona, ktorý je pod rúškom obnovenia dôvery v spravodlivosť, v štát a jeho inštitúcie, lákavým, avšak skôr simulovaným posilnením verejnej občianskej kontroly výkonu súdnej moci ( zavedením verejných výberových konaní, verejných justičných skúšok, frázami o vyváženom nastavení vzťahov medzi orgánmi správy súdov a sudcami vrátane sudcovskej samosprávy, to všetko v záujme zabezpečenia efektívneho fungovania a spravovania súdov tak, aby právomoci orgánov správy súdov nemohli byť zneužívané na priame ani nepriame ovplyvňovanie rozhodovania sudcov), koncentruje moc v rukách ministra spravodlivosti, ako reprezentanta exekutívy.
Predložený návrh tak až na niektoré výnimky nemožno hodnotiť inak ako krok späť, do stavu keď najväčším problémom súdnictva v Slovenskej republike bola „neexistencia samosprávy súdnictva a naopak, jeho úplná závislosť od výkonnej moci", ako konštatovala Expertná misia Európskej komisie na úseku súdnictva a ministerstva vnútra v novembri 1997, ktorá poukázala na neopodstatnene veľký vplyv vládnej moci na moc súdnu.
Aby sa zabezpečila a garantovala systémová úprava nezávislosti súdnictva, ktorá by zodpovedala štandardom Európskej únie, bol prijatý ústavný zákonom č. 90/2001 Z. z.
Z dôvodovej správy k návrhu tohto ústavného zákona vyplýva zámer ústavodarcu, podľa ktorého len skutočne nezávislí, právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd občanov a spoločnosti. Z uvedených dôvodov bola navrhnutá najrozsiahlejšia zmena Ústavy týkajúca sa súdnictva ( čl. 141 až 148 ). Ústava zakotvila princíp nezávislosti súdnej moci a oddelenia jej výkonu od iných štátnych orgánov v s už uvedenými súlade s medzinárodnými dokumentmi. Ústavodarca teda jednoznačne akceptoval obsah citovaných medzinárodných dokumentov, účelom ktorých je predovšetkým zabezpečiť posilnenie nezávislosti súdnictva s ohľadom na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obchádzanie týchto odporúčaní alebo ich popieranie v predloženom návrhu je potrebné považovať pri existencie článku 6 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd za neprípustné .
Proklamovaný účel navrhovanej právnej úpravy a prostriedky, ktorými ho chcel predkladateľ dosiahnuť, sú vo svetle vyššie uvedených skutočností značne rozporné .
Tvrdené obnovenie dôvery v spravodlivosť (justíciu) vychádza z faktu, ktorý objektívne nie je preukázaný. Predkladateľ prehliada skutočnosť, že od roku 1990 do súčasnosti podľa prieskumov verejnej mienky síce nedošlo k výrazným zmenám v stupni " dôvery verejnosti k súdnictvu", ale pritom sa nerozlišuje medzi názormi a pocitmi nespokojných účastníkov s výsledkami pre nich neúspešného súdneho konania a všeobecne prezentovanou nedôverou, ktorá nemá stanovené kritériá. Prieskumy verejnej mienky sa nevykonávajú zisťovaním názorov od občanov z toho pohľadu, či ide o účastníkov konania pred súdom a ani z toho hľadiska, či im bolo umožnené reálne poznať podmienky fungovania súdnictva a na základe akých poznatkov svoje hodnotenia dôvery vyslovujú. Treba podotknúť, že vývoj legislatívy, ktorý je od roku 1990 nasmerovaný jednoznačne na rozširovanie pôsobnosti súdov , nesvedčí o klesajúcej dôvere k súdom, rovnako o tom nesvedčí ani stály nárast súdnej agendy. Aj to sú kritériá pre posudzovanie dôvery vo výkon spravodlivosti poskytovanej súdmi.
Naproti tomu zmeny v podmienkach výkonu súdnictva boli podstatne pomalšie, ako vývoj súdnych agend. Podmienky výkonu súdnictva totiž nezávisia prioritne od sudcov, ale od výkonnej a zákonodarnej moci, v pôsobnosti ktorých je vytvárať materiálne, technické, personálne, ekonomické i legislatívne podmienky výkonu súdnictva.
Tvrdený negatívny postoj k súdnictvu je teda možné považovať za značne skreslený, lebo nehodnotí podiel ostatných zložiek moci na jeho stave.
Vychádzať preto pri tvorbe legislatívy z podkladov, ktoré nezobrazujú skutočný stav súdnictva, ale len niektoré parciálne problémy, ktoré sa však považujú za jediný obraz súdnictva a opomínajú jeho aktuálnu činnosť a množstvo rozhodnutí , je vecne neopodstatnené.
Posilňovanie verejnej občianskej kontroly súdnej moci v súvislosti s výberovými konaniami na funkciu sudcu, sudcu vyššieho stupňa, akúkoľvek vyššiu sudcovskú funkciu a na funkciu predsedu súdu je možné vzhľadom na kontext navrhovaných legislatívnych úprav považovať za simulovanie skutočného zámeru, ktorým je absolútne podriadenie súdnej moci moci výkonnej, napr. i tým, že výkonná moc bude rozhodovať o tak zásadnej otázke, akou je výber kandidátov na funkciu sudcu. Podľa navrhovanej zmeny bude väčšinu členov výberovej komisie menovať minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Moc výkonná, kontrola výkonu ktorej je zverená moci súdnej, tak bude rozhodovať o tom, kto bude alebo nebude sudcom.
Navrhovaná zmena zloženia výberových komisií, v ktorých budú mať väčšinu členovia menovaní výkonnou mocou (ministrom spravodlivosti) je v príkrom rozpore s požiadavkou odporúčania Rady Európy č. R (94) 12 o nevyhnutnej podmienke nezávislosti orgánu zodpovedného za výber od vlády a štátnej správy upravený v princípe I. bod 2 písm. c) (inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov musí byť nezávislá od vlády a štátnej správy).
Nie je dôvod ani na iné nastavenie vzťahov medzi orgánmi správy súdov a orgánmi sudcovskej samosprávy .
V rozpore so zámerom ústavodarcu vyjadrenom v súvislosti s prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. sa sudcovským radám - orgánom sudcovskej samosprávy odníma časť kompetencií spočívajúca v možnosti zúčastniť sa prostredníctvom svojho zástupcu na výberovom konaní na funkciu predsedu súdu, t.j. na riadení a správe súdu, tak ako je uvedené v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z.
Odstránenie účasti orgánov sudcovskej samosprávy na výberových konaniach na sudcov a predsedov súdov je zásahom do podstatnej kompetencie, aby sudcovský zbor participoval, tak ako to predpokladá Ústava SR, na správe súdov a nedostal sa do stavu, keď boli sudcovské rady iba poradnými orgánmi. Práve v dôsledku tejto negatívnej skúsenosti, kritizovanej i zahraničím, ústavodarca výslovne zakotvil oprávnenie orgánom sudcovskej samosprávy podieľať sa výraznejšie na riadení a správe súdov.
Nie je preto možné súhlasiť s tvrdením, že navrhované riešenie zabezpečuje vyváženie nastavenia vzťahu medzi správou súdov a sudcovskou samosprávou. Navrhované riešenie v oblasti personálnych kompetencií vo vzťahu k výberu do funkcie predsedu súdu je negatívnym riešením, keďže upravuje absolútnu právomoc orgánu výkonnej moci, čím sa predsedu súdu podraďuje záujmom aktuálneho víťaza politického zápasu o výkonnú a zákonodarnú moc. Skrátením jeho funkčného obdobia sa tlak na podriadenosť predsedu výkonnej moci bude ďalej zvyšovať vyššou frekvenciou menovaní .
Neakceptovateľnou je tiež koncepčná zmena, podľa ktorej sa počas výkonu funkcie predsedu súdu, ako orgánu riadenia a správy súdov, sa v rozpore s čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zakazuje sudcovi výkon povolania (sudca vykonáva funkciu sudcu ako svoje povolanie). Predsedom súdu môže byť len sudca. Zákon ustanovuje ďalšie podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie sudcu, na ustanovenie ktorých nebol ústavodarcom splnomocnený. Rovnako nebol zákon splnomocnený upraviť zákaz výkonu povolania sudcu potom, ako ukončil výkon inej ústavnej funkcie .
V rozpore s medzinárodnými dokumentmi je aj zásah do právnej úpravy vzdelávania sudcov a postavenia Justičnej akadémie. Európska komisia vo svojom oznámení Európskemu parlamentu a Rade z 29. júna 2006 o justičnom vzdelávaní v Európskej únii výslovne konštatovala, že „Prijatím Amsterdamskej zmluvy, kde bol definovaný nový cieľ - vytvorenie „priestoru slobody bezpečnosti a spravodlivosti“, dostalo justičné vzdelávanie nový rozmer. Potreba vzdelávania v EÚ na vysokej úrovni odborníkov v justičnej oblasti existuje už dávno, pretože správne uplatňovanie práva Spoločenstva je vo veľkej miere založené na vnútroštátnych súdnych systémoch. Dobré vedomosti v tejto oblasti sú pre sudcov, prokurátorov a advokátov odjakživa nevyhnutné na dobré uplatňovanie právnych predpisov Spoločenstva a plné rešpektovanie základných slobôd uznaných Zmluvou“.
Komisia ES ďalej v oznámení konštatuje, že „Zlepšenie v oblasti súdnej spolupráce je odteraz cieľom, ktorý je potrebné dosiahnuť a justičné vzdelávanie je nevyhnutným nástrojom.“. Dodáva, že „Dôležité prijatie súboru právnych predpisov, ktoré sa musí teraz uplatňovať odborníkmi v oblasti justície na jednej strane a vývoj zásady vzájomného uznávania spočívajúceho vo veľkej miere na vzájomnej dôvere medzi súdnymi systémami členských štátov na strane druhej, robia z justičného vzdelávania dôležitú otázku.“.
Vyššie uvedené ďalej potvrdila aj Rada Európskej únie prijatím uznesenia Rady a zástupcov vlád členských štátov, ktorí sa zišli na zasadnutí Rady, o odbornej príprave sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov v Európskej únii (2008/C 299/01) . Toto uznesenie vo svojom prvom bode uvádza, že „pri organizovaní odbornej prípravy sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov (ako napríklad justiční čakatelia, súdni úradníci a tajomníci) by sa mali členské štáty riadiť nižšie uvedenými usmerneniami, bez toho, aby tým bola dotknutá nezávislosť súdnictva alebo rôzne justičné organizácie v Európskej únii.“. Medzi tieto usmernenia napríklad patrí aj presadzovanie primeranej odbornej prípravy uplatňovanie európskeho práva sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi tak, aby sa dodržiavali základné práva a zásady uznané v článku 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie, rozvíjanie priamej výmeny medzi sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi z rôznych členských štátov, okrem iného aktívnou účasťou na programe justičnej výmeny a pod.
Naproti tomu, predkladateľ navrhovanou úpravou fakticky neguje inštitút justičných čakateľov ako spôsob prípravy na výkon funkcie sudcu. Ide o nerešpektovanie Európskej charty o zákone pre sudcov, ktorý výslovne upravuje výber kandidátov na sudcov a ich prijímanie do radov sudcov, i ďalšie vzdelávanie v bode 2 Zásad. Konštatuje, že zákon o sudcoch má obsahovať ustanovenia pre podmienky, ktoré požiadavkami na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax zaručujú schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Zároveň, primeraným vzdelávaním financovaným štátom, zabezpečuje prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie (bod 2.2, 2.3 Charty).
V súvislosti s navrhovaným posilnením zásady náhodného prideľovania vecí je potrebné uviesť, že prax nemá s náhodným prideľovaním a prerozdeľovaním vecí problémy. Tvrdenie o tom, že dôjde k zúženiu priestoru pre korupciu nemá žiadny racionálny základ, je nedôvodné, neopodstatnené a zavádzajúce. Obchádza všetky princípy súdneho konania zabezpečujúce aktívnu účasť účastníkov konania, ako aj orgánov prokuratúry a možnosti preskúmavania rozhodovania vo viacinštančnom postupe. Javí sa síce, že tento spôsob prideľovania a prerozdeľovania vecí, ktorý nie je v Európe bežne zaužívaný, môže byť objektívnym spôsobom prideľovania vecí, skúsenosti však ukazujú, že ak je neskúsenému sudcovi náhodným výberom pridelené väčšie množstvo skutkovo a/alebo právne obtiažnych vecí, prejavuje sa to negatívne na včasnosti i na kvalite rozhodovania. Pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť, preto je potrebné upraviť skôr riešenie takejto situácie a tým vytvoriť pre účastníka konania rovnocenné podmienky na zabezpečenie včasného a spravodlivého rozhodovania.
Z uvedených dôvodov uplatňujeme pripomienky:
K čl. I bod 1 - Z
Nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou § 11 zákona týkajúcou sa pridelenia sudcu na výkon funkcie. Predovšetkým z ustanovenia ods. 1 sa oproti platnému zneniu vypustila podmienka "predchádzajúceho súhlasu s pridelením". Predkladateľ nedôvodne kladie dôraz na pridelenie sudcov, na základe výsledkov výberového konania. Pridelenie na výkon funkcie je len následkom menovania prezidentom. Na pridelenie na určitý súd, musí dať kandidát súhlas už pred podaním návrhu na menovanie. Aj keď pozitívne hodnotíme návrh, že oznamovanie výsledkov výberového konania Súdnej rade nepripadne ministrovi, predkladanie výsledkov výberového konania by mal zabezpečiť ten, kto ho vyhlásil.
Sudcovské povolanie vzhľadom na svoju náročnosť vyžaduje nielen celoživotné vzdelávanie sudcov, ale aj praktickú prípravu na výkon funkcie sudcu. Túto prípravnú prax upravuje každý statusový zákon klasických právnických povolaní a súčasne ju považuje za jeden z predpokladov, ktorý je nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa občan mohol prihlásiť do výberového konania (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti, § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii) a len výnimočne, na základe rozhodnutia samosprávneho orgánu, umožňuje započítanie inej právnickej praxe, avšak len v obmedzenom rozsahu (napr. § 10 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti). Navrhované riešenie naproti tomu umožňuje prideliť na súd vyššieho stupňa aj občana, ktorý sudcovské povolanie nevykonával, žiadnu prípravnú prax neabsolvoval, postačuje iba výkon inej právnickej praxe v stanovenom rozsahu.
Dôvodom navrhovanej zmeny je podľa dôvodovej správy otvorenie justície vo vzťahu k prístupnosti funkcie sudcu aj právnikom s inou ako justičnou praxou. Ustanovenie § 5 zákona umožňuje osobitne významným osobnostiam v odbore práva možnosť uchádzať sa o funkciu sudcu, avšak ustanovenie § 11 je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 5 zákona (osoba, ktorá je významnou osobnosťou v odbore práva a najmenej 20 rokov činná v právnickom povolaní).
Žiadame preto ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe alebo ďalej rokovať so Súdnou radou o stanovení podmienok účasti vo výberovom konaní, obsahu výberového konania, podmienkach menovania a prideľovania, ako aj o podmienkach výberu uchádzačov z nejustičného prostredia na funkciu sudcu. Pridelenie na súd vyššieho stupňa je potrebné ďalej precizovať aj pre osoby uvedené v § 5 ods. 3 zákona (významní právnici) a pre oblasť správneho súdnictva, kde je súdom prvého stupňa krajský súd.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodom 2 a 36 - Z
Nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou dočasného pridelenia sudcu. Ide o legitímnu výnimku výkonu funkcie sudcu na inom súde ako bol pridelený, a to aj na súde vyššieho stupňa. Tento inštitút bol upravený aj v predchádzajúcich statusových predpisoch, má tradíciu a predovšetkým sa osvedčil. Pre chod justície nie je dôležité len jeho riadne zabezpečenie, ale aj zvyšovanie kvality práce jednotlivých sudcov. Jedným z prostriedkov na realizáciu odborného rastu sudcu je aj prax na súde vyššieho stupňa. Sudcom sa prostredníctvom nej umožňuje prehlbovať si svoje odborné vedomosti a získavať praktické skúsenosti z činnosti nadriadeného súdu a je tiež premietnutím povinnosti sudcu celoživotne sa vzdelávať.
Nie je možné akceptovať, že objektívnejšie bude možné schopnosti kandidáta zistiť na základe jediného tvrdeného transparentného výberového konania, než overením v praktickej rozhodovacej činnosti.
Samotný dôvod navrhovanej úpravy nie je predkladateľom právne vyargumentovaný. Prax sudcu na súde vyššieho stupňa nie je prekážkou pre rovnaký prístup všetkých uchádzačov k funkcii sudcu na súd vyššieho stupňa, ako to uvádza dôvodová správa. Táto skutočnosť nie je odrazom reality. Existuje veľa konkrétnych prípadov, kedy vo výberovom konaní na miesto sudcu súdu vyššieho stupňa uspel uchádzač bez absolvovania kvalifikačnej praxe pred uchádzačom s takouto praxou.
Úprava navrhnutá pod bodom 36 (prechodné ustanovenie) je svojou podstatou retroaktívna, čo je ústavne neprípustné a v rozpore s princípom deľby moci, keď by mal zákonodarný zbor negovať platné a účinné rozhodnutie Súdnej rady o dočasnom pridelení.
Navrhujeme preto ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe, alternatívne doplniť § 12 ods. 1 o vetu „Sudcu možno s jeho súhlasom dočasne prideliť na súd vyššieho stupňa aj na účely prehlbovania kvalifikácie.“
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 3 - Z
Nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou stáží sudcov. Inštitút stáže sudcu bol zavedený do statusového zákona v roku 2002 zákonom č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade. Rozlíšila sa tak činnosť sudcu mimo sústavy súdov všeobecného súdnictva. Nevidíme žiaden dôvod, aby sa skúsenosti sudcu z výkonu súdnictva nemohli využívať pre potreby parlamentu, hlavy štátu, súdnej rady, úradu vlády. Nadobudnuté skúsenosti a vedomosti i odborné znalosti môžu uvedeným štátnym orgánom napomôcť v rámci ich kompetencií riešiť otázky, ktoré majú dopad na súdnictvo ako celok. Táto úprava v praxi nespôsobovala problémy resp. skôr sa nevyužívala, len dávala možnosť takej praxe. Navrhovaná právna úprava je zdôvodňovaná požiadavkou zamedzenia prelínania výkonnej a súdnej moci, ale napriek tomu predpokladá stáž sudcu v nekonkretizovaných orgánoch štátnej správy ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov. Ide o rozpor medzi dôvodovou správou a právnou úpravou.
V iných orgánoch štátnej správy by mala stáž sudcu význam pre sudcov správnych súdov ako kvalifikačná stáž, čo by mala navrhovaná úprava výslovne vyjadriť, pričom rozhodovanie o nej by malo byť v pôsobnosti Súdnej rady.
Bez argumentácie je v návrhu vypustená možnosť stáže v Súdnej rade a tým aj odňatie rozhodovacej právomoci Súdnej rade o nej rozhodovať. Je potrebné, aby bolo zachované pôvodné ustanovenie zákona.
Nie je akceptovateľné, aby minister spravodlivosti, ako predstaviteľ výkonnej moci v štáte, disponoval tak širokými oprávneniami voči stážam sudcov.
Navrhovaná zmena ohrozuje súčasné fungovanie Justičnej akadémie SR po personálnej stránke.
Pripomíname, že kvalitatívnu stránku vzdelávania zabezpečuje a garantuje pedagogický zbor akadémie vedený jednotlivými vedúcimi katedier, ktorí majú byť najmä sudcovia a prokurátori trvalo vyčlenení na pôsobenie v akadémii.
Najmä skúsený sudca alebo prokurátor s viacročnou praxou v rezorte môže garantovať kvalitatívnu stránku justičného vzdelávania a pochopiť jeho zameranie, význam a aktuálnu potrebu pri organizovaní konkrétnych školení.
Zdôrazňujeme, že v zmysle ust. § 11 ods.1 zákona č. 548/2003 Z. z. „vzdelávanie na jednotlivých úsekoch akadémie, navrhovanie obsahu, metodiky výučby a hodnotenia zabezpečuje pedagogický zbor, ktorý pôsobí na jednotlivých katedrách“. Okrem toho pedagogický zbor najmä pod záštitou vedúcich katedier zabezpečuje prípravu odbornej justičnej skúšky, garantuje predovšetkým odbornú úroveň jej písomnej časti (príprava písomného testu a spisov na koncipovanie rozhodnutí adeptmi na odbornú justičnú skúšku ), zabezpečuje a koordinuje úlohy medzinárodnej spolupráce vrátane prípravy a organizácie spoločných medzinárodných vzdelávacích podujatí s inými národnými alebo medzinárodnými organizáciami pre vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov (pozri ust. § 3 ods. 3 zákona č. 548/2003 Z. z.).
Zároveň navrhované znenie de facto zamedzí akejkoľvek snahe o personálne obsadenie Justičnej akadémie sudcami, keďže 10 mesačná stáž nevytvorí ani základné podmienky na optimálne fungovanie a kvalitnú vzdelávaciu činnosť sudcu v rámci akadémie.
Ako príklad možno poukázať na podobnú právnu úpravu Českej republiky, kde ustanovenie § 68 ods. 1 zákona č. 6/2002 Sb., o soudech, soudcích, přísedících a státní správě soudů a o změně některých dalších zákonů (zákon o soudech a soudcích) umožňuje sudcu dočasne prideliť na Justičnú akadémiu ČR najviac na dobu jedného roka. Podľa vyjadrenia zástupcu Justičnej akadémie ČR, sa napriek snahe ministerstva spravodlivosti ČR a vedenia Justičnej akadémie ČR, počas jej takmer osemročného pôsobenie doposiaľ nepodarilo na jednoročný výkon stáže na akadémiu získať žiadneho sudcu, a to najmä z dôvodu zákonom určenému krátkemu maximálnemu časovému intervalu trvaniu stáže.
Naopak poukázať možno na právnu úpravu členských štátov EÚ, kde má justičné vzdelávanie dlhoročnú tradíciu. Najstaršia špecializovaná vzdelávacia ustanovizeň, Národná škola pre sudcov a prokurátorov Francúzskej republiky (Ecole Nationale de la Magistrature), zriadená dekrétom č. 58-1270 z 22. decembra 1958, ktorá výlučne vykonáva vo Francúzsku prípravné vzdelávanie čakateľov (študentov) a celoživotné vzdelávanie už vymenovaných sudcov a prokurátorov, sa skladá najmä z pedagogického zboru tvoreného sudcami a prokurátormi, ktorí majú v zmysle ust. čl. 10 dekrétu č. 99-1073 z 21. decembra 1999 garantovanú trojročné dočasné pridelenie (stáž), ktoré možno jedenkrát predĺžiť ministrom spravodlivosti so súhlasom riaditeľa Národnej školy.
Poukazujeme tiež na portugalskú právnu úpravu, ktorá upravuje maximálnu trojročnú lehotu, ktorá môže byť jedenkrát predĺžená, alebo belgickú, ktorá upravuje jednoročnú lehotu, ktorú však možno predĺžiť až na 6 rokov. Zaujímavá je tiež nemecká právna úprava podľa Deutsches Richtergesetz, (DriG, § 37), ktorá stanovuje dĺžku stáže dohodou so samotným sudcom.
Navyše je nutné poukázať neodôvodnené diskriminačné rozdiely medzi pôsobením prokurátorov (ktorí nemajú dĺžku pridelenia v akadémii časovo limitovanú) a sudcami (ktorí ju budú mať navyše skrátenú).
Žiadame preto ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 5 - Z
Navrhujeme ponechanie doterajšej úpravy v nezmenenej podobe. Odstránenie vekového cenzu pri preložení sudcu na súd vyššieho stupňa je nesystémový prvok a rovnako nepovedie k skvalitneniu práce justície. Veková hranicu pre kariérny postup sudcov na súdy vyššieho stupňa podľa doterajšej úpravy nadväzuje na ústavou zakotvený vekový cenzus pre vymenovanie za sudcu, ktorý je 30 rokov (čl. 145 ods. 2 Ústavy SR). Vyvstáva teda otázka, aký zámer sleduje predkladateľ odstránením vekového cenzu. V záujme zvyšovania kvality je nevyhnutné, aby sa miesta sudcov súdov vyšších stupňov obsadzovali iba sudcami, v rámci kariérneho postupu sudcov za splnenia vekovej hranice. Vylúčenie kariérneho postupu ako základného kritéria na možnosť postupu sudcu na súd vyššieho stupňa je vytvorením podmienok na výrazné zníženie kvality rozhodovacej činnosti. Porušuje sa princíp III. bod 1 písm. c) odporúčania Rady Európy R 94 (12) , a to potreba zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorý umožňuje schopným sudcom uplatniť sa.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 7 - Z
Navrhujeme zjednotiť podmienky odvolávania predsedu grémia okresného súdu a predsedu kolégia. Kolégia súdov sú rôznopočetné a vzhľadom na túto skutočnosť, návrh na odvolanie predsedu kolégia musia podať najmenej dve tretiny členov kolégia. Pre rozdielne podmienky niet žiadneho dôvodu. Samotný dôvod takejto úpravy nie je predkladateľom vôbec vyargumentovaný.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodom 8 až 10
Navrhujeme vypustiť. Navrhovaná úprava odníma predsedovi najvyššieho súdu SR právo podať návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcovi najvyššieho súdu a súčasne toto právo ponecháva výlučne ministrovi spravodlivosti. Úprava je v rozpore s proklamovaným cieľom celej legislatívnej zmeny, pretože preferuje výkonnú moc nad mocou súdnou. Uvedenie dôvodu odňatia návrhovej právomoci predsedu najvyššieho súdu vo vzťahu k sudcom najvyššieho súdu je navyše aj nedostatočné a nepresvedčivé. Právna argumentácia absentuje aj pri bode 10.
Ako jediný opravný prostriedok proti rozhodnutiu ministra podľa odseku 2 písm. b) je návrh na zrušenie dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu, o ktorom rozhoduje súdna rada. Toto ustanovenie je v rozpore s dôvodovou správou, ktorá navrhuje výslovne určiť jednotiaci mechanizmus preskúmavania týchto rozhodnutí. Z navrhovanej úpravy nie je zrejmé, čo predkladateľ návrhom sleduje, či vylučuje pôsobnosť správneho poriadku pri rozhodovaní o pozastavení výkonu funkcie sudcu a či súdna rada má byť priamo odvolacím orgánom proti rozhodnutiu ministra, pri vylúčení použitia správneho poriadku, pričom nerieši otázku preskúmateľnosti takého rozhodnutia v správnom súdnictve.
Od účinnosti zákona č. 385/2000 Z. z., ktorého cieľom bolo poskytnutie ochrany sudcovi pred nedôvodným zásahom do výkonu funkcie, keďže predchádzajúce úpravy možnosť obrany proti pozastaveniu funkcie nepoznali, uplynula dlhá doba s mnohými len kozmetickými zmenami ustanovenia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu. Je potreba upraviť tento inštitút komplexne tak, aby zodpovedal postaveniu sudcu ako ústavného činiteľa. Súdna rada je otvorená diskusii k tejto otázke.
Navrhované znenie navrhujeme vypustiť alebo dopracovať v súčinnosti so Súdnou radou.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 12 - Z
Navrhujeme ponechanie doterajšej úpravy v nezmenenej podobe. Navrhovaná právna úprava, v zmysle ktorej sa sudca môže po prerušení výkonu funkcie ujať funkcie sudcu najskôr po uplynutí piatich rokov od skončenia výkonu funkcie v zákonodarnej a výkonnej moci v podstate odopiera prístup sudcom k iným verejným funkciám alebo ho trestá za to, že takú funkciu vykonával . Sudca po skončení výkonu uvedených funkcií nebude môcť súdiť, avšak nebude môcť vykonávať ani inú právnickú profesiu ( čl. 145a ods. 2 Ústavy). Predkladateľ vlastne sudcu postihuje za to, že si dovolil priamo pôsobiť v inej ako súdnej moci, pričom nerieši základnú otázku postavenia sudcu v dobe 5 rokov, o. i. ani to, z čoho bude žiť.
Recipročne však taká úprava neplatí vo vzťahu k nesudcom, ktorí skončili výkon funkcií v zákonodarnej alebo výkonnej moci. Tieto subjekty sa môžu prihlásiť do výberového konania na voľné miesto sudcu, dokonca na ktorýkoľvek stupeň v rámci všeobecnej sústavy súdov a v konečnom dôsledku za splnenia ostatných zákonných podmienok aj funkciu sudcu vykonávať. Ide o krok, ktorý nie je zaužívaný ani v okolitých štátoch únie. Práve naopak je bežné, že sudcovia sa po skončení inej verejnej funkcie vracajú späť k výkonu sudcovskej funkcie, nie je nezvyčajné do riadiacej (napr. Nórsko-pán Solbakken).
Sudca v čase prerušenia výkonu funkcie sudcu neprichádza o uvedenú ústavnú funkciu. Sudca vykonáva funkciu ako svoje povolanie. Navrhovaná zákonná úprava obsahovo zavádza trest výkonu povolania, k čomu nie je zákonodarca oprávnený. Trest zákazu výkonu povolania prichádza do úvahy, len v rámci trestného konania na základe rozhodnutia súdu pri príslušnom trestnom čine, kde je možné takýto trest uložiť.
Návrh spôsobí aj interpretačné problémy, pretože navrhované znenie § 24 ods. 7 je v rozpore s odsekom 8. Je potrebné zachovať rozlíšenie medzi prerušením funkcie sudcu podľa odseku 4, ako to obsahuje doterajšia úprava.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 13 - Z
Navrhovaná zmena § 28 ods. 2 neprihliada na požiadavku uvedenú v bode 2.2 Európskej Charty, ktorá určuje podmienku predchádzajúcej praxe zaručujúcej schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Navyše nezohľadňuje ani riešenie kariérneho postupu vyšších súdnych úradníkov a asistentov sudcu najvyššieho súdu (ďalej len asistentov sudcu) je v rozpore s platným právom a ani nezodpovedá skutočnosti, že doteraz boli miesta sudcov obsadzované justičným čakateľom bez výberového konania. Aj miesta justičných čakateľov sa obsadzujú výlučne verejným výberovým konaním. Obsadenie miesta sudcu justičným čakateľom nebolo jedinou možnosťou. I v rokoch 2009 a 2010 boli väčšinou miesta sudcov obsadzované na základe verejného výberového konania, ktorého sa zúčastnili vyšší súdni úradníci, advokáti, prípadne prokurátori. Konkrétny zoznam sudcov navrhnutých na menovanie je k dispozícii v Kancelárii Súdnej rady SR. Zoznam navrhovaných kandidátov predkladalo Súdnej rade Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Navrhovaná zmena výberového konania je svojim obsahom neprípustným posilňovaním pozície výkonnej moci. Navrhované riešenie nespĺňa proklamovaný účel o zvýšenej kontrole verejnosti. Výlučná kompetencia ministra spravodlivosti menovať troch členov, nadraďuje výkonnú moc nad moc súdnu a vôbec nie je zákonnou zárukou otvorenia sa justície verejnosti.
Pri novele ústavy v roku 2001 ústavodarca jednoznačne konštatoval nevyhnutnosť systémového posilňovania nezávislého súdnictva, pričom zaviedol novú ústavnú úpravu v súlade s medzinárodnými dokumentmi. Z týchto dokumentov vyplýva podstatná skutočnosť, že inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov, musí byť nezávislá od vlády a štátnej správy, je povinnosťou štátu zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorá umožní schopným sudcom uplatniť sa a rozhodnutie týkajúce sa výberu kandidátov počíta s rozhodnutím orgánu nezávislého na orgáne zákonodarnej a výkonnej moci, ktorý sa skladá minimálne z jednej polovice sudcov volených z vlastných radov podľa metód zaručujúcich čo najširšej zastúpenie sudcov (princíp I. bod 2, písm. c) Odporúčania Rady Európy R/94/12, bod 1.3 Všeobecných zásad Európskej Charty o zákone pre sudcov).
Navrhované zloženie výberovej komisie, kde má prevažujúci hlas výkonná moc, odporuje týmto odporúčaniam. Obsahovo je to možné považovať za zníženie dosiahnutého stupňa nezávislosti súdnictva, čo je neprípustné v zmysle bodu 1.1 Všeobecných zásad Európskej Charty o zákone pre sudcov („ustanovenia charty majú za cieľ zvýšiť úroveň garancií, ktoré boli v rôznych európskych štátoch dosiahnuté. Nemôžu však dávať právo na zmeny vo vnútroštátnych zákonoch o sudcoch, ktorými by sa v príslušných krajinách znížila úroveň už získaných garancií)“.
Zároveň vypustenie oprávnenia príslušnej sudcovskej rady kandidovať zástupcu do výberovej komisie, je taktiež v rozpore s rozhodnutím ústavodarcu posilňovať postavenie samosprávy na riadení a správe súdov. Neumožnenie zástupcom sudcovského zboru, ktorí sú volení priamo sudcami tajným hlasovaním participovať na výbere kandidátov na osobu sudcu, je zásahom do kompetencie samosprávy predpokladanej ústavou (čl. 143 ods. 3 Ústavy SR), ktorý bol zavedený novelou ústavy, keďže bolo považované na základe správy expertnej misie Európskej komisie z roku 1997 za neakceptovateľné, aby ostali sudcovské rady len poradnými orgánmi.
Odňatie kompetencie sudcovským radám podieľať sa na výberovom konaní považujeme preto za nesúladné s ústavou.
V dôvodovej správe absentuje, z ktorých neziskových, resp. mimovládnych organizácií a na základe akých kritérií budú vyberaní členovia výberových komisií. Pokiaľ predkladateľ poukazuje na potrebu vylúčenia korupčných vplyvov a na základe tejto skutočnosti majú byť členmi výberových komisií zástupcovia neziskových organizácií, v návrhu absentuje úprava, ktorá zamedzí korupčným vplyvom u týchto členov výberových komisií.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodom 14 a 15 - Z
Na vzniku Justičnej akadémie po rozsiahlom oboznámení sa justičného vzdelávania v krajinách EÚ participovali sudcovia, ministerstvo spravodlivosti, združenia sudcov a vznikla so zameraním na špecifické vzdelávanie sudcov, ako aj prokurátorov a zamestnancov súdov, preto je dôvodné vyžadovať, aby sa vzdelávali predovšetkým v Justičnej akadémii.
Navrhovaná právna úprava smeruje k oslabeniu Justičnej akadémie v systéme justičného vzdelávania, čo nie je žiadnym spôsobom v dôvodovej správe zdôvodnené.
Samotná Únia ukladá členským štátom zaviesť systematický systém odborného vzdelávania sudcov, pričom pozitívne hodnotí najmä tie členské štáty, ktoré ustanovili špecializovanú (kvalifikovanú) justičnú inštitúciu na tento účel (pozri bod 8 Oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Rade o justičnom vzdelávaní v Európskej únii, kde sa tiež konštatuje, že len jediná oprávnená inštitúcia na vzdelávanie sudcov a prokurátorov existuje nielen na Slovensku, ale aj v Nemecku, Rakúsku, Belgicku, Francúzsku, Taliansku, Grécku, Portugalsku, Holandsku, Poľsku, Českej republike a Slovinsku).
Počas posledných rokov došlo vo viacerých štátoch Únie, vrátane Slovenskej republiky, k zakotveniu povinnosti sudcu sa vzdelávať. Bolo by v rozpore s vyššie uvedenými uzneseniami inštitúcií EÚ, ak aj s ich účelom a najmä dôsledkami jej zakotvenia, ak najmä odbornú úroveň vzdelávania sudcov nikto negarantoval a nebol za ňu zodpovedný.
Justičná akadémia predstavuje štandard vyspelých krajín a zabezpečuje sústavné celoživotné vzdelávanie sudcov a zamestnancov súdov.
Z dôvodovej správy nie je zrejmé, ako chce predkladateľ otvoriť systém vzdelávania v justícii, keď zákon už v dnešnej podobe umožňuje aj iné vzdelávanie, čo sa praktizuje a aj v súčasnosti sa sudcovia zúčastňujú stáží a odborných študijných pobytov v zahraničí.
Justičná akadémia zabezpečuje vzdelávanie na základe aktuálnych potrieb justície, v ťažiskových témach rozhodovacej činnosti, pričom podstatou je princíp, že „sudcovia učia sudcov“. Nie je nám známa žiadna iná vzdelávacia inštitúcia, ktorá by sa mohla venovať v potrebnej hĺbke práve potrebám justície. Justičná akadémia SR zabezpečuje primeranosť vzdelávacích programov a realizuje v zmysle požiadaviek objektívnosti, kompetencie a nestrannosti, ako je to vyžadované v Európskej Charte v zákone pre sudcov (bod 2.3 Charty)
Predložená právna úprava nevyhnutne bude mať dopad na štátny rozpočet. Návrh však neobsahuje analýzu nákladov širšieho vzdelávania mimo Justičnej akadémie a tvrdenie, že nebude vyžadovať zvýšenie prostriedkov na vzdelávanie v mimojustičnom prostredí je nepodložené.
Navrhujeme ponechať pôvodné znenie § 30 ods. 7 a § 35 ods. 2.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 17 - Z
Funkcia justičného čakateľa je výslovne zameraná na prípravu na výkon funkcie sudcu, čo je v úplnom súlade s medzinárodnými dokumentmi. Medzinárodné dokumenty, ktoré ústavodarca v celom rozsahu akceptoval pri ústavnej úprave nezávislosti súdnictva výslovne počítajú, že zákon ustanoví podmienky na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax, ktorá zaručí schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu a primerané vzdelávanie a zabezpečí prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie.
Ak zákon vylúči, že by budúci sudca mal byť pripravovaný pod odborným vedením sudcu a po oboznámení sa s výkonom súdnictva na všetkých jeho úsekoch, reálne nie je možné zabezpečiť kvalitu výberu sudcovského zboru.
V prípade, ak sudca odborne vedie justičného čakateľa, za túto činnosť navyše mu prináleží príplatok.
Navrhujeme ponechať pôvodné znenie.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bod 18 - Z
Dôvodová správa neodôvodňuje, prečo sa vypúšťa aj odmena pri dosiahnutí 50 rokov a za splnenie osobitne významných úloh vyplývajúcich zo základných povinností sudcu, ktorú priznáva orgán predsedu súdu.
Odníma kompetenciu samospráve súdnictva, ktorá na začiatku rozpočtového obdobia prijímala kritéria na priznávania odmien a následne ich zverejnila. Nezáviselo to teda len od výlučného rozhodovania predsedu súdov.
Predkladateľ navrhuje vypustiť všetky odmeny.
Nález ústavného súdu citovaný v dôvodovej správe sa týka len odmien poskytnutých v súvislosti s rozhodovacou činnosťou sudcu.
Odňatie odmien s týmto odôvodnením je neakceptovateľné, lebo nerešpektuje skutočnosť, že odmeny sú prideľované aj za mimorozhodovaciu činnosť napr. účasť na preskúmavaní úrovne rozhodovania v súvislosti s hodnotením sudcu, pripomienkovanie návrhov zákonov, príprava prezentácií súdu navonok (napr. v medzinárodných orgánov, kde sú sudcovia nominovaní, príprava rôznych rozborov a materiálov potrebných na gremiálne porady a kolégiá, rozborovanie nálezov ÚS a medzinárodných súdnych orgánov, rozhodnutí NS SR nižšími súdmi, ktoré nie sú bezprostredne rozhodovacou činnosťou).
Súdna rada zdôrazňuje, že odmeny sudcom nie sú rozpočtované, vyplácajú sa len ak vzniknú úspory na platoch sudcov (práceneschopnosť, úmrtie, neobsadené miesto sudcu.) Predkladateľ by preto mal uviesť, ako hodlá, ako správca kapitoly naložiť s úsporami na platoch sudcov. Pritom za neprítomných sudcov konajú a rozhodujú zastupujúci sudcovia. Ani túto záťaž pri výkone funkcie sudcu sa predkladateľ nesnaží riešiť adekvátnym odmeňovaním.
Navrhujeme uvedený bod návrhu vypustiť bez náhrady.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 19 - Z
Zhodné stanovisko ako v bode 17.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I. bodu 20 - Z
Zhodné stanovisko ako v bode 18.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 25 - Z
Doplnenie § 116 ods. 3 o písm. d) a e) – teda o ďalšie dve konania závažného disciplinárneho previnenia, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou sudcu je jednoznačne násilné kriminalizovanie konaní, ktoré sú svojou podstatou jednoznačne závažným disciplinárnym previnením v zmysle § 116 ods. 2 cit. Zák. a majú svoj odraz v prísnych sankciách stanovených v § 117 ods. 5 (o. i. aj odvolanie z funkcie sudcu).
Tým, že návrh novely považuje (hoci za splnenia ďalších pripomienok) takéto závažné disciplinárne previnenie za nezlučiteľné s funkciou sudcu, odníma disciplinárnemu senátu možnosť samostatne hodnotiť všetky okolnosti prípadu.
Vytvorenie ďalšej – samostatnej skutkovej podstaty uvedenej sub e) – možno akceptovať, ale iba za predpokladu, že bude zaradená ako závažné disciplinárne previnenie v ustanovení § 116 ods. 2 cit. Zák. Navyše, formulácia tejto skutkovej podstaty je vágna. „Porušenie zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí...“ resp. aj „náhodného prerozdeľovania už pridelených vecí“ ako skutková podstata neobsahuje ani konkrétne konanie ani konkrétny následok. Porušenie je určitý, celkom konkrétne stanovený proces, ktorý má doslove svoje „vývojové“ štádiá. Ak by takáto norma mohla byť jednotne aplikovaná, musí konkrétne stanoviť, aké konanie je porušením zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí, pričom bez významu nie je ani následok takého konania.
Z formálneho hľadiska je konštrukcia navrhovaného ustanovenia § 116 ods. 3 písm d) nesprávna, lebo organicky nenadväzuje na návetie tohto odseku, ktoré už obsahuje znak nezlučiteľnosti s funkciou sudcu.
Navrhujeme ponechať pôvodnú úpravu.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bod 26 - Z
Za situácie rozvedenej k bodu 25 návrhu novely, je zrušenie sankcie uvedenej v § 117 ods. 5 písm. c) nelogické a treba ju ponechať.
Okrem toho, ustanovenie § 117 ods. 6 a 7 obsahuje naďalej podmienky, kedy sankciu odvolania sudcu z funkcie sudcu nemožno uložiť, resp. kedy je uloženie tejto sankcie obligatórne.
Navrhujeme ponechať pôvodnú úpravu.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bod 27 - Z
V dôvodovej správe predkladateľ uvádza: „Podľa platného právneho stavu súdna rada vytvára disciplinárne senáty, pričom má súčasne oprávnenie iniciovať disciplinárne konanie proti sudcovi a súčasne oprávnenie rozhodovať o zrušení dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Spojenie postavenia súdnej rady ako subjektu, ktorý vytvára disciplinárne senáty (de facto je sudcom) a ako žalobcu, je v právnom štáte neprípustné. Rovnako je neprípustné, aby súdna rada mohla iniciovať disciplinárne konanie a súčasne rozhodovať z tohto titulu o trvaní dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu z dôvodu ňou začatého disciplinárneho konania. Z uvedených dôvodov sa preto navrhuje odňať súdnej rade oprávnenie podávať návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcom.“
Tento návrh predkladateľa je neprimeraným zásahom voči súdnej moci a najmä je v rozpore s proklamovaným účelom navrhovanej novely zamedziť prelínaniu výkonnej a súdnej moci, a to z nasledovných dôvodov:
Sudcov disciplinárneho súdu a primeraný počet náhradníkov volí súdna rada na obdobie troch rokov z kandidátov navrhnutých sudcovskými radami, ministrom a národnou radou.
Disciplinárny senát prvého stupňa je trojčlenný; jeden člen disciplinárneho senátu je zvolený z kandidátov navrhnutých sudcovskou radou, jeden člen z kandidátov navrhnutých národnou radou a jeden člen z kandidátov navrhnutých ministrom.
Odvolací disciplinárny senát je päťčlenný; jeden člen je zvolený z kandidátov navrhnutých sudcovskou radou, dvaja členovia z kandidátov navrhnutých ministrom a dvaja členovia z kandidátov navrhnutých národnou radou.
V návrhu predkladateľ navrhuje odňať právomoc podať návrh na začatie disciplinárneho konania súdnej rade z dôvodu, že vytvára disciplinárne senáty. Asi si nepovšimol, že právomoc podávať návrh na začatie disciplinárneho konania má aj minister spravodlivosti a práve on je jeden zo subjektov, ktorý predkladá návrhy kandidátov na sudcov disciplinárneho súdu.
Súdna rada nevytvára disciplinárne senáty z kandidátov, ktorých sama navrhla, ale len z kandidátov, ktorých jej predložil minister spravodlivosti, národná rada a sudcovská rada.
V disciplinárnom senáte nemá súdna rada ani jediného kandidáta, ktorého by navrhla, ale napr. minister spravodlivosti, ktorý je oprávnený na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, má v prvostupňovom trojčlennom senáte jedného svojho nominanta a v druhostupňovom päťčlennom senáte dvoch svojich nominantov.
Bol by teda na mieste argument predkladateľa, že spojenie postavenia ministra spravodlivosti ako subjektu, ktorý má v prvostupňovom disciplinárnom senáte svojho nominanta a v odvolacom dokonca dvoch svojich nominantov (de facto je sudcom) a ako žalobcu, je v právnom štáte neprípustné.
Z vyššie uvedených dôvodov súdna rada navrhuje odňať ministrovi spravodlivosti právo podať návrh na začatie disciplinárneho konania.
Navrhujeme ponechať pôvodnú úpravu, pokiaľ ide o oprávnenie súdnej rady.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
K čl. I bodu 28 - Z
Rozšírenie kompete