Pripomienky Súdnej rady SR k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich

Všeobecná pripomienka

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky predložilo do medzirezortného pripomienkového konania návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú niektoré zákony, ako iniciatívny materiál na základe programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky.
Pri posudzovaní návrhov legislatívnych zmien týkajúcich sa statusu sudcu, správy a samosprávy súdnictva, je potrebné zodpovedať na otázku, či navrhované zmeny posilnia dosiahnutý stupeň systémových prvkov nezávislosti a samostatnosti súdnej moci alebo naopak nezávislosť a samostatnosť súdnej moci znižujú alebo ich úplne odstraňujú.
Základným kritériom posudzovania navrhovaných zmien je zabezpečenie reálneho naplnenia ústavnej zásady nezávislosti súdnej moci na moci výkonnej a zákonodarnej a oddelenia jej výkonu (súdnej moci) od iných orgánov štátu.
Nezávislosť súdnictva je jedným zo základných atribútov výkonu spravodlivosti v každej demokratickej spoločnosti. Iba skutočne nezávislí, právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd občanov a spoločnosti.
Základné princípy nezávislosti súdnictva zakotvujú rezolúcie Valného zhromaždenia OSN 40/32 z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985, odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy No R (94) 12 z 13. októbra 1994. Základné princípy nezávislosti súdnictva sú tiež rozpracované v Európskej charte o statuse sudcu prijatej v Štrasburgu 8. až 10. júla 1998.
Nezávislosť súdnictva má podľa Komisie pre demokraciu cestou práva (Benátska komisia) objektívnu zložku, ktorou je nevyhnutnú kvalita súdnictva ako takého, a subjektívnu zložku. Subjektívnou zložkou je právo každého jednotlivca, aby o jeho právach a slobodách rozhodol nezávislý sudca. Bez nezávislých sudcov nemôže dôjsť k oprávnenej a zákonnej implementácii práv a slobôd. V dôsledku toho nie je nezávislosť súdnictva požiadavkou len samou osebe; nie je osobným privilégiom sudcov, ale je odôvodnená potrebou umožniť sudcom naplniť ich úlohu ochrancov práv a slobôd ľudí.
Nezávislosť sudcov a – ako následok – reputácia súdnictva v spoločnosti závisí od mnohých faktorov. Okrem inštitucionálnych pravidiel garantujúcich nezávislosť sú najdôležitejšími charakter a profesionalita každého sudcu. Dôležitá je tiež právna kultúra.
Nezávislosť a nestrannosť súdnictva a oddelenie jeho výkonu na všetkých stupňoch od ostatných štátnych orgánov garantuje čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky.
Zmyslu obsahového naplnenia princípu nezávislosti súdnictva, jeho samostatnosti a oddelenia od ostatných orgánov štátu zodpovedá aj ustanovený okruh kompetencií, ktorý Súdnej rade Slovenskej republiky, predsedom a podpredsedom súdov a orgánom sudcovskej samosprávy zabezpečuje zásadný vplyv na riešenie najzákladnejších a pre organizáciu, výkon a správu súdnictva existenčných otázok.
Napriek uvedenému predkladateľ predložil do medzirezortného pripomienkového konania návrh zákona, ktorý je pod rúškom obnovenia dôvery v spravodlivosť, v štát a jeho inštitúcie, lákavým, avšak skôr simulovaným posilnením verejnej občianskej kontroly výkonu súdnej moci ( zavedením verejných výberových konaní, verejných justičných skúšok, frázami o vyváženom nastavení vzťahov medzi orgánmi správy súdov a sudcami vrátane sudcovskej samosprávy, to všetko v záujme zabezpečenia efektívneho fungovania a spravovania súdov tak, aby právomoci orgánov správy súdov nemohli byť zneužívané na priame ani nepriame ovplyvňovanie rozhodovania sudcov), koncentruje moc v rukách ministra spravodlivosti, ako reprezentanta exekutívy.
Predložený návrh tak až na niektoré výnimky nemožno hodnotiť inak ako krok späť, do stavu keď najväčším problémom súdnictva v Slovenskej republike bola „neexistencia samosprávy súdnictva a naopak, jeho úplná závislosť od výkonnej moci", ako konštatovala Expertná misia Európskej komisie na úseku súdnictva a ministerstva vnútra v novembri 1997, ktorá poukázala na neopodstatnene veľký vplyv vládnej moci na moc súdnu.
Aby sa zabezpečila a garantovala systémová úprava nezávislosti súdnictva, ktorá by zodpovedala štandardom Európskej únie, bol prijatý ústavný zákonom č. 90/2001 Z. z.
Z dôvodovej správy k návrhu tohto ústavného zákona vyplýva zámer ústavodarcu, podľa ktorého len skutočne nezávislí, právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd občanov a spoločnosti. Z uvedených dôvodov bola navrhnutá najrozsiahlejšia zmena Ústavy týkajúca sa súdnictva ( čl. 141 až 148 ). Ústava zakotvila princíp nezávislosti súdnej moci a oddelenia jej výkonu od iných štátnych orgánov v s už uvedenými súlade s medzinárodnými dokumentmi. Ústavodarca teda jednoznačne akceptoval obsah citovaných medzinárodných dokumentov, účelom ktorých je predovšetkým zabezpečiť posilnenie nezávislosti súdnictva s ohľadom na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Obchádzanie týchto odporúčaní alebo ich popieranie v predloženom návrhu je potrebné považovať pri existencie článku 6 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd za neprípustné .
Proklamovaný účel navrhovanej právnej úpravy a prostriedky, ktorými ho chcel predkladateľ dosiahnuť, sú vo svetle vyššie uvedených skutočností značne rozporné .
Tvrdené obnovenie dôvery v spravodlivosť (justíciu) vychádza z faktu, ktorý objektívne nie je preukázaný. Predkladateľ prehliada skutočnosť, že od roku 1990 do súčasnosti podľa prieskumov verejnej mienky síce nedošlo k výrazným zmenám v stupni " dôvery verejnosti k súdnictvu", ale pritom sa nerozlišuje medzi názormi a pocitmi nespokojných účastníkov s výsledkami pre nich neúspešného súdneho konania a všeobecne prezentovanou nedôverou, ktorá nemá stanovené kritériá. Prieskumy verejnej mienky sa nevykonávajú zisťovaním názorov od občanov z toho pohľadu, či ide o účastníkov konania pred súdom a ani z toho hľadiska, či im bolo umožnené reálne poznať podmienky fungovania súdnictva a na základe akých poznatkov svoje hodnotenia dôvery vyslovujú. Treba podotknúť, že vývoj legislatívy, ktorý je od roku 1990 nasmerovaný jednoznačne na rozširovanie pôsobnosti súdov , nesvedčí o klesajúcej dôvere k súdom, rovnako o tom nesvedčí ani stály nárast súdnej agendy. Aj to sú kritériá pre posudzovanie dôvery vo výkon spravodlivosti poskytovanej súdmi.
Naproti tomu zmeny v podmienkach výkonu súdnictva boli podstatne pomalšie, ako vývoj súdnych agend. Podmienky výkonu súdnictva totiž nezávisia prioritne od sudcov, ale od výkonnej a zákonodarnej moci, v pôsobnosti ktorých je vytvárať materiálne, technické, personálne, ekonomické i legislatívne podmienky výkonu súdnictva.
Tvrdený negatívny postoj k súdnictvu je teda možné považovať za značne skreslený, lebo nehodnotí podiel ostatných zložiek moci na jeho stave.
Vychádzať preto pri tvorbe legislatívy z podkladov, ktoré nezobrazujú skutočný stav súdnictva, ale len niektoré parciálne problémy, ktoré sa však považujú za jediný obraz súdnictva a opomínajú jeho aktuálnu činnosť a množstvo rozhodnutí , je vecne neopodstatnené.
Posilňovanie verejnej občianskej kontroly súdnej moci v súvislosti s výberovými konaniami na funkciu sudcu, sudcu vyššieho stupňa, akúkoľvek vyššiu sudcovskú funkciu a na funkciu predsedu súdu je možné vzhľadom na kontext navrhovaných legislatívnych úprav považovať za simulovanie skutočného zámeru, ktorým je absolútne podriadenie súdnej moci moci výkonnej, napr. i tým, že výkonná moc bude rozhodovať o tak zásadnej otázke, akou je výber kandidátov na funkciu sudcu. Podľa navrhovanej zmeny bude väčšinu členov výberovej komisie menovať minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Moc výkonná, kontrola výkonu ktorej je zverená moci súdnej, tak bude rozhodovať o tom, kto bude alebo nebude sudcom.
Navrhovaná zmena zloženia výberových komisií, v ktorých budú mať väčšinu členovia menovaní výkonnou mocou (ministrom spravodlivosti) je v príkrom rozpore s požiadavkou odporúčania Rady Európy č. R (94) 12 o nevyhnutnej podmienke nezávislosti orgánu zodpovedného za výber od vlády a štátnej správy upravený v princípe I. bod 2 písm. c) (inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov musí byť nezávislá od vlády a štátnej správy).
Nie je dôvod ani na iné nastavenie vzťahov medzi orgánmi správy súdov a orgánmi sudcovskej samosprávy .
V rozpore so zámerom ústavodarcu vyjadrenom v súvislosti s prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. sa sudcovským radám - orgánom sudcovskej samosprávy odníma časť kompetencií spočívajúca v možnosti zúčastniť sa prostredníctvom svojho zástupcu na výberovom konaní na funkciu predsedu súdu, t.j. na riadení a správe súdu, tak ako je uvedené v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z.
Odstránenie účasti orgánov sudcovskej samosprávy na výberových konaniach na sudcov a predsedov súdov je zásahom do podstatnej kompetencie, aby sudcovský zbor participoval, tak ako to predpokladá Ústava SR, na správe súdov a nedostal sa do stavu, keď boli sudcovské rady iba poradnými orgánmi. Práve v dôsledku tejto negatívnej skúsenosti, kritizovanej i zahraničím, ústavodarca výslovne zakotvil oprávnenie orgánom sudcovskej samosprávy podieľať sa výraznejšie na riadení a správe súdov.
Nie je preto možné súhlasiť s tvrdením, že navrhované riešenie zabezpečuje vyváženie nastavenia vzťahu medzi správou súdov a sudcovskou samosprávou. Navrhované riešenie v oblasti personálnych kompetencií vo vzťahu k výberu do funkcie predsedu súdu je negatívnym riešením, keďže upravuje absolútnu právomoc orgánu výkonnej moci, čím sa predsedu súdu podraďuje záujmom aktuálneho víťaza politického zápasu o výkonnú a zákonodarnú moc. Skrátením jeho funkčného obdobia sa tlak na podriadenosť predsedu výkonnej moci bude ďalej zvyšovať vyššou frekvenciou menovaní .
Neakceptovateľnou je tiež koncepčná zmena, podľa ktorej sa počas výkonu funkcie predsedu súdu, ako orgánu riadenia a správy súdov, sa v rozpore s čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zakazuje sudcovi výkon povolania (sudca vykonáva funkciu sudcu ako svoje povolanie). Predsedom súdu môže byť len sudca. Zákon ustanovuje ďalšie podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie sudcu, na ustanovenie ktorých nebol ústavodarcom splnomocnený. Rovnako nebol zákon splnomocnený upraviť zákaz výkonu povolania sudcu potom, ako ukončil výkon inej ústavnej funkcie .
V rozpore s medzinárodnými dokumentmi je aj zásah do právnej úpravy vzdelávania sudcov a postavenia Justičnej akadémie. Európska komisia vo svojom oznámení Európskemu parlamentu a Rade z 29. júna 2006 o justičnom vzdelávaní v Európskej únii výslovne konštatovala, že „Prijatím Amsterdamskej zmluvy, kde bol definovaný nový cieľ - vytvorenie „priestoru slobody bezpečnosti a spravodlivosti“, dostalo justičné vzdelávanie nový rozmer. Potreba vzdelávania v EÚ na vysokej úrovni odborníkov v justičnej oblasti existuje už dávno, pretože správne uplatňovanie práva Spoločenstva je vo veľkej miere založené na vnútroštátnych súdnych systémoch. Dobré vedomosti v tejto oblasti sú pre sudcov, prokurátorov a advokátov odjakživa nevyhnutné na dobré uplatňovanie právnych predpisov Spoločenstva a plné rešpektovanie základných slobôd uznaných Zmluvou“.
Komisia ES ďalej v oznámení konštatuje, že „Zlepšenie v oblasti súdnej spolupráce je odteraz cieľom, ktorý je potrebné dosiahnuť a justičné vzdelávanie je nevyhnutným nástrojom.“. Dodáva, že „Dôležité prijatie súboru právnych predpisov, ktoré sa musí teraz uplatňovať odborníkmi v oblasti justície na jednej strane a vývoj zásady vzájomného uznávania spočívajúceho vo veľkej miere na vzájomnej dôvere medzi súdnymi systémami členských štátov na strane druhej, robia z justičného vzdelávania dôležitú otázku.“.
Vyššie uvedené ďalej potvrdila aj Rada Európskej únie prijatím uznesenia Rady a zástupcov vlád členských štátov, ktorí sa zišli na zasadnutí Rady, o odbornej príprave sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov v Európskej únii (2008/C 299/01) . Toto uznesenie vo svojom prvom bode uvádza, že „pri organizovaní odbornej prípravy sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov (ako napríklad justiční čakatelia, súdni úradníci a tajomníci) by sa mali členské štáty riadiť nižšie uvedenými usmerneniami, bez toho, aby tým bola dotknutá nezávislosť súdnictva alebo rôzne justičné organizácie v Európskej únii.“. Medzi tieto usmernenia napríklad patrí aj presadzovanie primeranej odbornej prípravy uplatňovanie európskeho práva sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi tak, aby sa dodržiavali základné práva a zásady uznané v článku 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie, rozvíjanie priamej výmeny medzi sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi z rôznych členských štátov, okrem iného aktívnou účasťou na programe justičnej výmeny a pod.
Naproti tomu, predkladateľ navrhovanou úpravou fakticky neguje inštitút justičných čakateľov ako spôsob prípravy na výkon funkcie sudcu. Ide o nerešpektovanie Európskej charty o zákone pre sudcov, ktorý výslovne upravuje výber kandidátov na sudcov a ich prijímanie do radov sudcov, i ďalšie vzdelávanie v bode 2 Zásad. Konštatuje, že zákon o sudcoch má obsahovať ustanovenia pre podmienky, ktoré požiadavkami na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax zaručujú schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Zároveň, primeraným vzdelávaním financovaným štátom, zabezpečuje prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie (bod 2.2, 2.3 Charty).
V súvislosti s navrhovaným posilnením zásady náhodného prideľovania vecí je potrebné uviesť, že prax nemá s náhodným prideľovaním a prerozdeľovaním vecí problémy. Tvrdenie o tom, že dôjde k zúženiu priestoru pre korupciu nemá žiadny racionálny základ, je nedôvodné, neopodstatnené a zavádzajúce. Obchádza všetky princípy súdneho konania zabezpečujúce aktívnu účasť účastníkov konania, ako aj orgánov prokuratúry a možnosti preskúmavania rozhodovania vo viacinštančnom postupe. Javí sa síce, že tento spôsob prideľovania a prerozdeľovania vecí, ktorý nie je v Európe bežne zaužívaný, môže byť objektívnym spôsobom prideľovania vecí, skúsenosti však ukazujú, že ak je neskúsenému sudcovi náhodným výberom pridelené väčšie množstvo skutkovo a/alebo právne obtiažnych vecí, prejavuje sa to negatívne na včasnosti i na kvalite rozhodovania. Pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť, preto je potrebné upraviť skôr riešenie takejto situácie a tým vytvoriť pre účastníka konania rovnocenné podmienky na zabezpečenie včasného a spravodlivého rozhodovania.

Z uvedených dôvodov uplatňujeme pripomienky:

K čl. I bod 1 - Z

Nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou § 11 zákona týkajúcou sa pridelenia sudcu na výkon funkcie. Predovšetkým z ustanovenia ods. 1 sa oproti platnému zneniu vypustila podmienka "predchádzajúceho súhlasu s pridelením". Predkladateľ nedôvodne kladie dôraz na pridelenie sudcov, na základe výsledkov výberového konania. Pridelenie na výkon funkcie je len následkom menovania prezidentom. Na pridelenie na určitý súd, musí dať kandidát súhlas už pred podaním návrhu na menovanie. Aj keď pozitívne hodnotíme návrh, že oznamovanie výsledkov výberového konania Súdnej rade nepripadne ministrovi, predkladanie výsledkov výberového konania by mal zabezpečiť ten, kto ho vyhlásil.
Sudcovské povolanie vzhľadom na svoju náročnosť vyžaduje nielen celoživotné vzdelávanie sudcov, ale aj praktickú prípravu na výkon funkcie sudcu. Túto prípravnú prax upravuje každý statusový zákon klasických právnických povolaní a súčasne ju považuje za jeden z predpokladov, ktorý je nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa občan mohol prihlásiť do výberového konania (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti, § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii) a len výnimočne, na základe rozhodnutia samosprávneho orgánu, umožňuje započítanie inej právnickej praxe, avšak len v obmedzenom rozsahu (napr. § 10 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti). Navrhované riešenie naproti tomu umožňuje prideliť na súd vyššieho stupňa aj občana, ktorý sudcovské povolanie nevykonával, žiadnu prípravnú prax neabsolvoval, postačuje iba výkon inej právnickej praxe v stanovenom rozsahu.
Dôvodom navrhovanej zmeny je podľa dôvodovej správy otvorenie justície vo vzťahu k prístupnosti funkcie sudcu aj právnikom s inou ako justičnou praxou. Ustanovenie § 5 zákona umožňuje osobitne významným osobnostiam v odbore práva možnosť uchádzať sa o funkciu sudcu, avšak ustanovenie § 11 je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 5 zákona (osoba, ktorá je významnou osobnosťou v odbore práva a najmenej 20 rokov činná v právnickom povolaní).
Žiadame preto ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe alebo ďalej rokovať so Súdnou radou o stanovení podmienok účasti vo výberovom konaní, obsahu výberového konania, podmienkach menovania a prideľovania, ako aj o podmienkach výberu uchádzačov z nejustičného prostredia na funkciu sudcu. Pridelenie na súd vyššieho stupňa je potrebné ďalej precizovať aj pre osoby uvedené v § 5 ods. 3 zákona (významní právnici) a pre oblasť správneho súdnictva, kde je súdom prvého stupňa krajský súd.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodom 2 a 36 - Z

Nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou dočasného pridelenia sudcu. Ide o legitímnu výnimku výkonu funkcie sudcu na inom súde ako bol pridelený, a to aj na súde vyššieho stupňa. Tento inštitút bol upravený aj v predchádzajúcich statusových predpisoch, má tradíciu a predovšetkým sa osvedčil. Pre chod justície nie je dôležité len jeho riadne zabezpečenie, ale aj zvyšovanie kvality práce jednotlivých sudcov. Jedným z prostriedkov na realizáciu odborného rastu sudcu je aj prax na súde vyššieho stupňa. Sudcom sa prostredníctvom nej umožňuje prehlbovať si svoje odborné vedomosti a získavať praktické skúsenosti z činnosti nadriadeného súdu a je tiež premietnutím povinnosti sudcu celoživotne sa vzdelávať.
Nie je možné akceptovať, že objektívnejšie bude možné schopnosti kandidáta zistiť na základe jediného tvrdeného transparentného výberového konania, než overením v praktickej rozhodovacej činnosti.
Samotný dôvod navrhovanej úpravy nie je predkladateľom právne vyargumentovaný. Prax sudcu na súde vyššieho stupňa nie je prekážkou pre rovnaký prístup všetkých uchádzačov k funkcii sudcu na súd vyššieho stupňa, ako to uvádza dôvodová správa. Táto skutočnosť nie je odrazom reality. Existuje veľa konkrétnych prípadov, kedy vo výberovom konaní na miesto sudcu súdu vyššieho stupňa uspel uchádzač bez absolvovania kvalifikačnej praxe pred uchádzačom s takouto praxou.
Úprava navrhnutá pod bodom 36 (prechodné ustanovenie) je svojou podstatou retroaktívna, čo je ústavne neprípustné a v rozpore s princípom deľby moci, keď by mal zákonodarný zbor negovať platné a účinné rozhodnutie Súdnej rady o dočasnom pridelení.
Navrhujeme preto ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe, alternatívne doplniť § 12 ods. 1 o vetu „Sudcu možno s jeho súhlasom dočasne prideliť na súd vyššieho stupňa aj na účely prehlbovania kvalifikácie.“

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodu 3 - Z

Nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou stáží sudcov. Inštitút stáže sudcu bol zavedený do statusového zákona v roku 2002 zákonom č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade. Rozlíšila sa tak činnosť sudcu mimo sústavy súdov všeobecného súdnictva. Nevidíme žiaden dôvod, aby sa skúsenosti sudcu z výkonu súdnictva nemohli využívať pre potreby parlamentu, hlavy štátu, súdnej rady, úradu vlády. Nadobudnuté skúsenosti a vedomosti i odborné znalosti môžu uvedeným štátnym orgánom napomôcť v rámci ich kompetencií riešiť otázky, ktoré majú dopad na súdnictvo ako celok. Táto úprava v praxi nespôsobovala problémy resp. skôr sa nevyužívala, len dávala možnosť takej praxe. Navrhovaná právna úprava je zdôvodňovaná požiadavkou zamedzenia prelínania výkonnej a súdnej moci, ale napriek tomu predpokladá stáž sudcu v nekonkretizovaných orgánoch štátnej správy ako prípravu na vykonávanie riadiacej a organizačnej činnosti vo výkonnej moci v štátnej správe súdov. Ide o rozpor medzi dôvodovou správou a právnou úpravou.
V iných orgánoch štátnej správy by mala stáž sudcu význam pre sudcov správnych súdov ako kvalifikačná stáž, čo by mala navrhovaná úprava výslovne vyjadriť, pričom rozhodovanie o nej by malo byť v pôsobnosti Súdnej rady.
Bez argumentácie je v návrhu vypustená možnosť stáže v Súdnej rade a tým aj odňatie rozhodovacej právomoci Súdnej rade o nej rozhodovať. Je potrebné, aby bolo zachované pôvodné ustanovenie zákona.
Nie je akceptovateľné, aby minister spravodlivosti, ako predstaviteľ výkonnej moci v štáte, disponoval tak širokými oprávneniami voči stážam sudcov.
Navrhovaná zmena ohrozuje súčasné fungovanie Justičnej akadémie SR po personálnej stránke.
Pripomíname, že kvalitatívnu stránku vzdelávania zabezpečuje a garantuje pedagogický zbor akadémie vedený jednotlivými vedúcimi katedier, ktorí majú byť najmä sudcovia a prokurátori trvalo vyčlenení na pôsobenie v akadémii.
Najmä skúsený sudca alebo prokurátor s viacročnou praxou v rezorte môže garantovať kvalitatívnu stránku justičného vzdelávania a pochopiť jeho zameranie, význam a aktuálnu potrebu pri organizovaní konkrétnych školení.
Zdôrazňujeme, že v zmysle ust. § 11 ods.1 zákona č. 548/2003 Z. z. „vzdelávanie na jednotlivých úsekoch akadémie, navrhovanie obsahu, metodiky výučby a hodnotenia zabezpečuje pedagogický zbor, ktorý pôsobí na jednotlivých katedrách“. Okrem toho pedagogický zbor najmä pod záštitou vedúcich katedier zabezpečuje prípravu odbornej justičnej skúšky, garantuje predovšetkým odbornú úroveň jej písomnej časti (príprava písomného testu a spisov na koncipovanie rozhodnutí adeptmi na odbornú justičnú skúšku ), zabezpečuje a koordinuje úlohy medzinárodnej spolupráce vrátane prípravy a organizácie spoločných medzinárodných vzdelávacích podujatí s inými národnými alebo medzinárodnými organizáciami pre vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov (pozri ust. § 3 ods. 3 zákona č. 548/2003 Z. z.).
Zároveň navrhované znenie de facto zamedzí akejkoľvek snahe o personálne obsadenie Justičnej akadémie sudcami, keďže 10 mesačná stáž nevytvorí ani základné podmienky na optimálne fungovanie a kvalitnú vzdelávaciu činnosť sudcu v rámci akadémie.
Ako príklad možno poukázať na podobnú právnu úpravu Českej republiky, kde ustanovenie § 68 ods. 1 zákona č. 6/2002 Sb., o soudech, soudcích, přísedících a státní správě soudů a o změně některých dalších zákonů (zákon o soudech a soudcích) umožňuje sudcu dočasne prideliť na Justičnú akadémiu ČR najviac na dobu jedného roka. Podľa vyjadrenia zástupcu Justičnej akadémie ČR, sa napriek snahe ministerstva spravodlivosti ČR a vedenia Justičnej akadémie ČR, počas jej takmer osemročného pôsobenie doposiaľ nepodarilo na jednoročný výkon stáže na akadémiu získať žiadneho sudcu, a to najmä z dôvodu zákonom určenému krátkemu maximálnemu časovému intervalu trvaniu stáže.
Naopak poukázať možno na právnu úpravu členských štátov EÚ, kde má justičné vzdelávanie dlhoročnú tradíciu. Najstaršia špecializovaná vzdelávacia ustanovizeň, Národná škola pre sudcov a prokurátorov Francúzskej republiky (Ecole Nationale de la Magistrature), zriadená dekrétom č. 58-1270 z 22. decembra 1958, ktorá výlučne vykonáva vo Francúzsku prípravné vzdelávanie čakateľov (študentov) a celoživotné vzdelávanie už vymenovaných sudcov a prokurátorov, sa skladá najmä z pedagogického zboru tvoreného sudcami a prokurátormi, ktorí majú v zmysle ust. čl. 10 dekrétu č. 99-1073 z 21. decembra 1999 garantovanú trojročné dočasné pridelenie (stáž), ktoré možno jedenkrát predĺžiť ministrom spravodlivosti so súhlasom riaditeľa Národnej školy.
Poukazujeme tiež na portugalskú právnu úpravu, ktorá upravuje maximálnu trojročnú lehotu, ktorá môže byť jedenkrát predĺžená, alebo belgickú, ktorá upravuje jednoročnú lehotu, ktorú však možno predĺžiť až na 6 rokov. Zaujímavá je tiež nemecká právna úprava podľa Deutsches Richtergesetz, (DriG, § 37), ktorá stanovuje dĺžku stáže dohodou so samotným sudcom.
Navyše je nutné poukázať neodôvodnené diskriminačné rozdiely medzi pôsobením prokurátorov (ktorí nemajú dĺžku pridelenia v akadémii časovo limitovanú) a sudcami (ktorí ju budú mať navyše skrátenú).

Žiadame preto ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodu 5 - Z

Navrhujeme ponechanie doterajšej úpravy v nezmenenej podobe. Odstránenie vekového cenzu pri preložení sudcu na súd vyššieho stupňa je nesystémový prvok a rovnako nepovedie k skvalitneniu práce justície. Veková hranicu pre kariérny postup sudcov na súdy vyššieho stupňa podľa doterajšej úpravy nadväzuje na ústavou zakotvený vekový cenzus pre vymenovanie za sudcu, ktorý je 30 rokov (čl. 145 ods. 2 Ústavy SR). Vyvstáva teda otázka, aký zámer sleduje predkladateľ odstránením vekového cenzu. V záujme zvyšovania kvality je nevyhnutné, aby sa miesta sudcov súdov vyšších stupňov obsadzovali iba sudcami, v rámci kariérneho postupu sudcov za splnenia vekovej hranice. Vylúčenie kariérneho postupu ako základného kritéria na možnosť postupu sudcu na súd vyššieho stupňa je vytvorením podmienok na výrazné zníženie kvality rozhodovacej činnosti. Porušuje sa princíp III. bod 1 písm. c) odporúčania Rady Európy R 94 (12) , a to potreba zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorý umožňuje schopným sudcom uplatniť sa.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodu 7 - Z

Navrhujeme zjednotiť podmienky odvolávania predsedu grémia okresného súdu a predsedu kolégia. Kolégia súdov sú rôznopočetné a vzhľadom na túto skutočnosť, návrh na odvolanie predsedu kolégia musia podať najmenej dve tretiny členov kolégia. Pre rozdielne podmienky niet žiadneho dôvodu. Samotný dôvod takejto úpravy nie je predkladateľom vôbec vyargumentovaný.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodom 8 až 10

Navrhujeme vypustiť. Navrhovaná úprava odníma predsedovi najvyššieho súdu SR právo podať návrh na dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcovi najvyššieho súdu a súčasne toto právo ponecháva výlučne ministrovi spravodlivosti. Úprava je v rozpore s proklamovaným cieľom celej legislatívnej zmeny, pretože preferuje výkonnú moc nad mocou súdnou. Uvedenie dôvodu odňatia návrhovej právomoci predsedu najvyššieho súdu vo vzťahu k sudcom najvyššieho súdu je navyše aj nedostatočné a nepresvedčivé. Právna argumentácia absentuje aj pri bode 10.
Ako jediný opravný prostriedok proti rozhodnutiu ministra podľa odseku 2 písm. b) je návrh na zrušenie dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu, o ktorom rozhoduje súdna rada. Toto ustanovenie je v rozpore s dôvodovou správou, ktorá navrhuje výslovne určiť jednotiaci mechanizmus preskúmavania týchto rozhodnutí. Z navrhovanej úpravy nie je zrejmé, čo predkladateľ návrhom sleduje, či vylučuje pôsobnosť správneho poriadku pri rozhodovaní o pozastavení výkonu funkcie sudcu a či súdna rada má byť priamo odvolacím orgánom proti rozhodnutiu ministra, pri vylúčení použitia správneho poriadku, pričom nerieši otázku preskúmateľnosti takého rozhodnutia v správnom súdnictve.
Od účinnosti zákona č. 385/2000 Z. z., ktorého cieľom bolo poskytnutie ochrany sudcovi pred nedôvodným zásahom do výkonu funkcie, keďže predchádzajúce úpravy možnosť obrany proti pozastaveniu funkcie nepoznali, uplynula dlhá doba s mnohými len kozmetickými zmenami ustanovenia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu. Je potreba upraviť tento inštitút komplexne tak, aby zodpovedal postaveniu sudcu ako ústavného činiteľa. Súdna rada je otvorená diskusii k tejto otázke.
Navrhované znenie navrhujeme vypustiť alebo dopracovať v súčinnosti so Súdnou radou.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodu 12 - Z

Navrhujeme ponechanie doterajšej úpravy v nezmenenej podobe. Navrhovaná právna úprava, v zmysle ktorej sa sudca môže po prerušení výkonu funkcie ujať funkcie sudcu najskôr po uplynutí piatich rokov od skončenia výkonu funkcie v zákonodarnej a výkonnej moci v podstate odopiera prístup sudcom k iným verejným funkciám alebo ho trestá za to, že takú funkciu vykonával . Sudca po skončení výkonu uvedených funkcií nebude môcť súdiť, avšak nebude môcť vykonávať ani inú právnickú profesiu ( čl. 145a ods. 2 Ústavy). Predkladateľ vlastne sudcu postihuje za to, že si dovolil priamo pôsobiť v inej ako súdnej moci, pričom nerieši základnú otázku postavenia sudcu v dobe 5 rokov, o. i. ani to, z čoho bude žiť.
Recipročne však taká úprava neplatí vo vzťahu k nesudcom, ktorí skončili výkon funkcií v zákonodarnej alebo výkonnej moci. Tieto subjekty sa môžu prihlásiť do výberového konania na voľné miesto sudcu, dokonca na ktorýkoľvek stupeň v rámci všeobecnej sústavy súdov a v konečnom dôsledku za splnenia ostatných zákonných podmienok aj funkciu sudcu vykonávať. Ide o krok, ktorý nie je zaužívaný ani v okolitých štátoch únie. Práve naopak je bežné, že sudcovia sa po skončení inej verejnej funkcie vracajú späť k výkonu sudcovskej funkcie, nie je nezvyčajné do riadiacej (napr. Nórsko-pán Solbakken).
Sudca v čase prerušenia výkonu funkcie sudcu neprichádza o uvedenú ústavnú funkciu. Sudca vykonáva funkciu ako svoje povolanie. Navrhovaná zákonná úprava obsahovo zavádza trest výkonu povolania, k čomu nie je zákonodarca oprávnený. Trest zákazu výkonu povolania prichádza do úvahy, len v rámci trestného konania na základe rozhodnutia súdu pri príslušnom trestnom čine, kde je možné takýto trest uložiť.
Návrh spôsobí aj interpretačné problémy, pretože navrhované znenie § 24 ods. 7 je v rozpore s odsekom 8. Je potrebné zachovať rozlíšenie medzi prerušením funkcie sudcu podľa odseku 4, ako to obsahuje doterajšia úprava.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodu 13 - Z

Navrhovaná zmena § 28 ods. 2 neprihliada na požiadavku uvedenú v bode 2.2 Európskej Charty, ktorá určuje podmienku predchádzajúcej praxe zaručujúcej schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Navyše nezohľadňuje ani riešenie kariérneho postupu vyšších súdnych úradníkov a asistentov sudcu najvyššieho súdu (ďalej len asistentov sudcu) je v rozpore s platným právom a ani nezodpovedá skutočnosti, že doteraz boli miesta sudcov obsadzované justičným čakateľom bez výberového konania. Aj miesta justičných čakateľov sa obsadzujú výlučne verejným výberovým konaním. Obsadenie miesta sudcu justičným čakateľom nebolo jedinou možnosťou. I v rokoch 2009 a 2010 boli väčšinou miesta sudcov obsadzované na základe verejného výberového konania, ktorého sa zúčastnili vyšší súdni úradníci, advokáti, prípadne prokurátori. Konkrétny zoznam sudcov navrhnutých na menovanie je k dispozícii v Kancelárii Súdnej rady SR. Zoznam navrhovaných kandidátov predkladalo Súdnej rade Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Navrhovaná zmena výberového konania je svojim obsahom neprípustným posilňovaním pozície výkonnej moci. Navrhované riešenie nespĺňa proklamovaný účel o zvýšenej kontrole verejnosti. Výlučná kompetencia ministra spravodlivosti menovať troch členov, nadraďuje výkonnú moc nad moc súdnu a vôbec nie je zákonnou zárukou otvorenia sa justície verejnosti.
Pri novele ústavy v roku 2001 ústavodarca jednoznačne konštatoval nevyhnutnosť systémového posilňovania nezávislého súdnictva, pričom zaviedol novú ústavnú úpravu v súlade s medzinárodnými dokumentmi. Z týchto dokumentov vyplýva podstatná skutočnosť, že inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov, musí byť nezávislá od vlády a štátnej správy, je povinnosťou štátu zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorá umožní schopným sudcom uplatniť sa a rozhodnutie týkajúce sa výberu kandidátov počíta s rozhodnutím orgánu nezávislého na orgáne zákonodarnej a výkonnej moci, ktorý sa skladá minimálne z jednej polovice sudcov volených z vlastných radov podľa metód zaručujúcich čo najširšej zastúpenie sudcov (princíp I. bod 2, písm. c) Odporúčania Rady Európy R/94/12, bod 1.3 Všeobecných zásad Európskej Charty o zákone pre sudcov).
Navrhované zloženie výberovej komisie, kde má prevažujúci hlas výkonná moc, odporuje týmto odporúčaniam. Obsahovo je to možné považovať za zníženie dosiahnutého stupňa nezávislosti súdnictva, čo je neprípustné v zmysle bodu 1.1 Všeobecných zásad Európskej Charty o zákone pre sudcov („ustanovenia charty majú za cieľ zvýšiť úroveň garancií, ktoré boli v rôznych európskych štátoch dosiahnuté. Nemôžu však dávať právo na zmeny vo vnútroštátnych zákonoch o sudcoch, ktorými by sa v príslušných krajinách znížila úroveň už získaných garancií)“.
Zároveň vypustenie oprávnenia príslušnej sudcovskej rady kandidovať zástupcu do výberovej komisie, je taktiež v rozpore s rozhodnutím ústavodarcu posilňovať postavenie samosprávy na riadení a správe súdov. Neumožnenie zástupcom sudcovského zboru, ktorí sú volení priamo sudcami tajným hlasovaním participovať na výbere kandidátov na osobu sudcu, je zásahom do kompetencie samosprávy predpokladanej ústavou (čl. 143 ods. 3 Ústavy SR), ktorý bol zavedený novelou ústavy, keďže bolo považované na základe správy expertnej misie Európskej komisie z roku 1997 za neakceptovateľné, aby ostali sudcovské rady len poradnými orgánmi.
Odňatie kompetencie sudcovským radám podieľať sa na výberovom konaní považujeme preto za nesúladné s ústavou.
V dôvodovej správe absentuje, z ktorých neziskových, resp. mimovládnych organizácií a na základe akých kritérií budú vyberaní členovia výberových komisií. Pokiaľ predkladateľ poukazuje na potrebu vylúčenia korupčných vplyvov a na základe tejto skutočnosti majú byť členmi výberových komisií zástupcovia neziskových organizácií, v návrhu absentuje úprava, ktorá zamedzí korupčným vplyvom u týchto členov výberových komisií.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodom 14 a 15 - Z

Na vzniku Justičnej akadémie po rozsiahlom oboznámení sa justičného vzdelávania v krajinách EÚ participovali sudcovia, ministerstvo spravodlivosti, združenia sudcov a vznikla so zameraním na špecifické vzdelávanie sudcov, ako aj prokurátorov a zamestnancov súdov, preto je dôvodné vyžadovať, aby sa vzdelávali predovšetkým v Justičnej akadémii.
Navrhovaná právna úprava smeruje k oslabeniu Justičnej akadémie v systéme justičného vzdelávania, čo nie je žiadnym spôsobom v dôvodovej správe zdôvodnené.
Samotná Únia ukladá členským štátom zaviesť systematický systém odborného vzdelávania sudcov, pričom pozitívne hodnotí najmä tie členské štáty, ktoré ustanovili špecializovanú (kvalifikovanú) justičnú inštitúciu na tento účel (pozri bod 8 Oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Rade o justičnom vzdelávaní v Európskej únii, kde sa tiež konštatuje, že len jediná oprávnená inštitúcia na vzdelávanie sudcov a prokurátorov existuje nielen na Slovensku, ale aj v Nemecku, Rakúsku, Belgicku, Francúzsku, Taliansku, Grécku, Portugalsku, Holandsku, Poľsku, Českej republike a Slovinsku).
Počas posledných rokov došlo vo viacerých štátoch Únie, vrátane Slovenskej republiky, k zakotveniu povinnosti sudcu sa vzdelávať. Bolo by v rozpore s vyššie uvedenými uzneseniami inštitúcií EÚ, ak aj s ich účelom a najmä dôsledkami jej zakotvenia, ak najmä odbornú úroveň vzdelávania sudcov nikto negarantoval a nebol za ňu zodpovedný.
Justičná akadémia predstavuje štandard vyspelých krajín a zabezpečuje sústavné celoživotné vzdelávanie sudcov a zamestnancov súdov.
Z dôvodovej správy nie je zrejmé, ako chce predkladateľ otvoriť systém vzdelávania v justícii, keď zákon už v dnešnej podobe umožňuje aj iné vzdelávanie, čo sa praktizuje a aj v súčasnosti sa sudcovia zúčastňujú stáží a odborných študijných pobytov v zahraničí.
Justičná akadémia zabezpečuje vzdelávanie na základe aktuálnych potrieb justície, v ťažiskových témach rozhodovacej činnosti, pričom podstatou je princíp, že „sudcovia učia sudcov“. Nie je nám známa žiadna iná vzdelávacia inštitúcia, ktorá by sa mohla venovať v potrebnej hĺbke práve potrebám justície. Justičná akadémia SR zabezpečuje primeranosť vzdelávacích programov a realizuje v zmysle požiadaviek objektívnosti, kompetencie a nestrannosti, ako je to vyžadované v Európskej Charte v zákone pre sudcov (bod 2.3 Charty)
Predložená právna úprava nevyhnutne bude mať dopad na štátny rozpočet. Návrh však neobsahuje analýzu nákladov širšieho vzdelávania mimo Justičnej akadémie a tvrdenie, že nebude vyžadovať zvýšenie prostriedkov na vzdelávanie v mimojustičnom prostredí je nepodložené.

Navrhujeme ponechať pôvodné znenie § 30 ods. 7 a § 35 ods. 2.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodu 17 - Z

Funkcia justičného čakateľa je výslovne zameraná na prípravu na výkon funkcie sudcu, čo je v úplnom súlade s medzinárodnými dokumentmi. Medzinárodné dokumenty, ktoré ústavodarca v celom rozsahu akceptoval pri ústavnej úprave nezávislosti súdnictva výslovne počítajú, že zákon ustanoví podmienky na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax, ktorá zaručí schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu a primerané vzdelávanie a zabezpečí prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie.
Ak zákon vylúči, že by budúci sudca mal byť pripravovaný pod odborným vedením sudcu a po oboznámení sa s výkonom súdnictva na všetkých jeho úsekoch, reálne nie je možné zabezpečiť kvalitu výberu sudcovského zboru.
V prípade, ak sudca odborne vedie justičného čakateľa, za túto činnosť navyše mu prináleží príplatok.

Navrhujeme ponechať pôvodné znenie.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bod 18 - Z

Dôvodová správa neodôvodňuje, prečo sa vypúšťa aj odmena pri dosiahnutí 50 rokov a za splnenie osobitne významných úloh vyplývajúcich zo základných povinností sudcu, ktorú priznáva orgán predsedu súdu.
Odníma kompetenciu samospráve súdnictva, ktorá na začiatku rozpočtového obdobia prijímala kritéria na priznávania odmien a následne ich zverejnila. Nezáviselo to teda len od výlučného rozhodovania predsedu súdov.
Predkladateľ navrhuje vypustiť všetky odmeny.
Nález ústavného súdu citovaný v dôvodovej správe sa týka len odmien poskytnutých v súvislosti s rozhodovacou činnosťou sudcu.
Odňatie odmien s týmto odôvodnením je neakceptovateľné, lebo nerešpektuje skutočnosť, že odmeny sú prideľované aj za mimorozhodovaciu činnosť napr. účasť na preskúmavaní úrovne rozhodovania v súvislosti s hodnotením sudcu, pripomienkovanie návrhov zákonov, príprava prezentácií súdu navonok (napr. v medzinárodných orgánov, kde sú sudcovia nominovaní, príprava rôznych rozborov a materiálov potrebných na gremiálne porady a kolégiá, rozborovanie nálezov ÚS a medzinárodných súdnych orgánov, rozhodnutí NS SR nižšími súdmi, ktoré nie sú bezprostredne rozhodovacou činnosťou).
Súdna rada zdôrazňuje, že odmeny sudcom nie sú rozpočtované, vyplácajú sa len ak vzniknú úspory na platoch sudcov (práceneschopnosť, úmrtie, neobsadené miesto sudcu.) Predkladateľ by preto mal uviesť, ako hodlá, ako správca kapitoly naložiť s úsporami na platoch sudcov. Pritom za neprítomných sudcov konajú a rozhodujú zastupujúci sudcovia. Ani túto záťaž pri výkone funkcie sudcu sa predkladateľ nesnaží riešiť adekvátnym odmeňovaním.

Navrhujeme uvedený bod návrhu vypustiť bez náhrady.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodu 19 - Z

Zhodné stanovisko ako v bode 17.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I. bodu 20 - Z

Zhodné stanovisko ako v bode 18.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodu 25 - Z

Doplnenie § 116 ods. 3 o písm. d) a e) – teda o ďalšie dve konania závažného disciplinárneho previnenia, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou sudcu je jednoznačne násilné kriminalizovanie konaní, ktoré sú svojou podstatou jednoznačne závažným disciplinárnym previnením v zmysle § 116 ods. 2 cit. Zák. a majú svoj odraz v prísnych sankciách stanovených v § 117 ods. 5 (o. i. aj odvolanie z funkcie sudcu).
Tým, že návrh novely považuje (hoci za splnenia ďalších pripomienok) takéto závažné disciplinárne previnenie za nezlučiteľné s funkciou sudcu, odníma disciplinárnemu senátu možnosť samostatne hodnotiť všetky okolnosti prípadu.
Vytvorenie ďalšej – samostatnej skutkovej podstaty uvedenej sub e) – možno akceptovať, ale iba za predpokladu, že bude zaradená ako závažné disciplinárne previnenie v ustanovení § 116 ods. 2 cit. Zák. Navyše, formulácia tejto skutkovej podstaty je vágna. „Porušenie zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí...“ resp. aj „náhodného prerozdeľovania už pridelených vecí“ ako skutková podstata neobsahuje ani konkrétne konanie ani konkrétny následok. Porušenie je určitý, celkom konkrétne stanovený proces, ktorý má doslove svoje „vývojové“ štádiá. Ak by takáto norma mohla byť jednotne aplikovaná, musí konkrétne stanoviť, aké konanie je porušením zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí, pričom bez významu nie je ani následok takého konania.
Z formálneho hľadiska je konštrukcia navrhovaného ustanovenia § 116 ods. 3 písm d) nesprávna, lebo organicky nenadväzuje na návetie tohto odseku, ktoré už obsahuje znak nezlučiteľnosti s funkciou sudcu.

Navrhujeme ponechať pôvodnú úpravu.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bod 26 - Z

Za situácie rozvedenej k bodu 25 návrhu novely, je zrušenie sankcie uvedenej v § 117 ods. 5 písm. c) nelogické a treba ju ponechať.
Okrem toho, ustanovenie § 117 ods. 6 a 7 obsahuje naďalej podmienky, kedy sankciu odvolania sudcu z funkcie sudcu nemožno uložiť, resp. kedy je uloženie tejto sankcie obligatórne.

Navrhujeme ponechať pôvodnú úpravu.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bod 27 - Z

V dôvodovej správe predkladateľ uvádza: „Podľa platného právneho stavu súdna rada vytvára disciplinárne senáty, pričom má súčasne oprávnenie iniciovať disciplinárne konanie proti sudcovi a súčasne oprávnenie rozhodovať o zrušení dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu. Spojenie postavenia súdnej rady ako subjektu, ktorý vytvára disciplinárne senáty (de facto je sudcom) a ako žalobcu, je v právnom štáte neprípustné. Rovnako je neprípustné, aby súdna rada mohla iniciovať disciplinárne konanie a súčasne rozhodovať z tohto titulu o trvaní dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu z dôvodu ňou začatého disciplinárneho konania. Z uvedených dôvodov sa preto navrhuje odňať súdnej rade oprávnenie podávať návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudcom.“
Tento návrh predkladateľa je neprimeraným zásahom voči súdnej moci a najmä je v rozpore s proklamovaným účelom navrhovanej novely zamedziť prelínaniu výkonnej a súdnej moci, a to z nasledovných dôvodov:
Sudcov disciplinárneho súdu a primeraný počet náhradníkov volí súdna rada na obdobie troch rokov z kandidátov navrhnutých sudcovskými radami, ministrom a národnou radou.
Disciplinárny senát prvého stupňa je trojčlenný; jeden člen disciplinárneho senátu je zvolený z kandidátov navrhnutých sudcovskou radou, jeden člen z kandidátov navrhnutých národnou radou a jeden člen z kandidátov navrhnutých ministrom.
Odvolací disciplinárny senát je päťčlenný; jeden člen je zvolený z kandidátov navrhnutých sudcovskou radou, dvaja členovia z kandidátov navrhnutých ministrom a dvaja členovia z kandidátov navrhnutých národnou radou.
V návrhu predkladateľ navrhuje odňať právomoc podať návrh na začatie disciplinárneho konania súdnej rade z dôvodu, že vytvára disciplinárne senáty. Asi si nepovšimol, že právomoc podávať návrh na začatie disciplinárneho konania má aj minister spravodlivosti a práve on je jeden zo subjektov, ktorý predkladá návrhy kandidátov na sudcov disciplinárneho súdu.
Súdna rada nevytvára disciplinárne senáty z kandidátov, ktorých sama navrhla, ale len z kandidátov, ktorých jej predložil minister spravodlivosti, národná rada a sudcovská rada.
V disciplinárnom senáte nemá súdna rada ani jediného kandidáta, ktorého by navrhla, ale napr. minister spravodlivosti, ktorý je oprávnený na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, má v prvostupňovom trojčlennom senáte jedného svojho nominanta a v druhostupňovom päťčlennom senáte dvoch svojich nominantov.
Bol by teda na mieste argument predkladateľa, že spojenie postavenia ministra spravodlivosti ako subjektu, ktorý má v prvostupňovom disciplinárnom senáte svojho nominanta a v odvolacom dokonca dvoch svojich nominantov (de facto je sudcom) a ako žalobcu, je v právnom štáte neprípustné.
Z vyššie uvedených dôvodov súdna rada navrhuje odňať ministrovi spravodlivosti právo podať návrh na začatie disciplinárneho konania.

Navrhujeme ponechať pôvodnú úpravu, pokiaľ ide o oprávnenie súdnej rady.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodu 28 - Z

Rozšírenie kompetencie sudcovskej rady na podanie návrhu na disciplinárny postih aj proti predsedovi súdu vyvoláva koncepčný problém spočívajúci v tom, že sudcovská samospráva má oprávnenie podieľať sa na riadení a správe súdu. Nevyplýva z tejto úpravy oprávnenie postihovať predstaviteľa správy súdu disciplinárne (podaním návrhu na jeho disciplinárny postih).

Navrhujeme ponechať pôvodné znenie.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodom 30 až 33 - Z

Funkcia justičného čakateľa je výslovne zameraná na prípravu na výkon funkcie sudcu, čo je v úplnom súlade s medzinárodnými dokumentmi. Medzinárodné dokumenty, ktoré ústavodarca v celom rozsahu akceptoval pri ústavnej úprave nezávislosti súdnictva, výslovne počítajú, že zákon ustanoví podmienky na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax, ktorá zaručí schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu a primeraným vzdelávaním zabezpečí prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie ( bod 2.2, 2.3 Európskej charty – výber kandidátov na sudcov).
Celá história súdnictva od vzniku československého štátu rešpektovala obdobný postup, keď upravila inštitút justičného čakateľa. Je v rozpore s akoukoľvek logikou prípravy na výkon povolania sudcu, ak sudcovia sú vylúčení ako kvalifikovaní odborníci, z výchovy budúcich sudcov. Takáto úprava neexistuje ani u iných právnických povolaní, t.j. advokátov, prokurátorov a vyšetrovateľov, ako ani v iných profesiách s vysokoškolským vzdelaním (napr. lekári).
Ak zákon vylúči, že by budúci sudca mal byť pripravovaný pod odborným dozorom sudcu a po oboznámení sa s výkonom súdnictva na všetkých jeho úsekoch, reálne nie je možné zabezpečiť kvalitu výberu sudcovského zboru. Zároveň ide aj o zásah do nezávislého súdnictva odňatím kompetencie v citlivej a dôležitej personálnej oblasti budovania sudcovského zboru. Tento zámer preukazuje politický záujem odstrániť pozitívny vplyv sudcovského zboru pri výchove a príprave schopných kandidátov na sudcov. Porušuje sa tým ústavou predpokladaná deľba moci medzi zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.
Pri navrhovanej zmene nastáva aj ústavný problém spočívajúci v reálnej možnosti neprípustnej retroaktivity postavenia justičných čakateľov. Za určitých zákonných podmienok sa zúčastnili výberových konaní a zákon im zabezpečil podmienky na náležitú kvalifikovanú prípravu a možnosť účasti na justičnej skúške a po jej úspešnom absolvovaní prioritného ujatia sa výkonu funkcie sudcu po menovaní prezidentom republiky. Uvedené podmienky sa navrhovaným zákonom odstraňujú. Z viacerých nálezov Ústavného súdu SR vyplýva, že k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka právnej istoty, ktorá v sebe zahŕňa princíp oprávnenej dôvery v právo, legitímnych očakávaní, predvídateľnosti práva, zákazu retroaktívneho pôsobenia práva, ochrany nadobudnutých práv a rad ďalších (PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 10/04. Vychádzajúc z uvedených záverov a právnych názorov vyslovených Ústavným súdom SR možno konštatovať, že navrhovaná právna úprava je retroaktívna, nakoľko zakladá účinky do minulosti. Súčasní justiční čakatelia sa stali justičnými čakateľmi za účinnosti zákona č. 517/2008 Z. z. (zákon č. 517/2008 ktorým sa mení a dopĺňa zákon 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) účinného od 01. 01. 2009, ktorý okrem iného novelizoval aj zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, ktorý v § 28 ods. 1 uvádza, že „Voľné miesto sudcu na okresnom súde sa obsadzuje bez výberového konania justičným čakateľom vykonávajúcim stálu štátnu službu na tomto súde, ktorému skončila prípravná prax justičného čakateľa a ktorý spĺňa predpoklady na vymenovanie za sudcu podľa tohto zákona.“ Uchádzači o funkciu justičného čakateľa sa teda uchádzali o túto funkciu s legitímnou dôverou, že ak túto funkciu získajú, po splnení zákonom stanovených podmienok sa voľné miesto sudcu obsadí práve justičným čakateľom. Navrhovaná právna úprava však uvedené právo justičným čakateľom odníma a zavádza novú povinnosť v podobe absolvovania ďalšieho výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu. Nová právna úprava teda ich postavenie nezlepšuje, ale zhoršuje, pričom v súvislosti s ďalšími navrhovanými zmenami inštitút justičného čakateľa svojimi účinkami de facto ruší, nakoľko justiční čakatelia nadobudnú rovnaké právne postavenie aké majú vyšší súdny úradníci. Tým sa teda vytvoria dve skupiny právnických funkcií, ktoré sa od seba budú odlišovať iba svojím rozdielnym názvom, čím sa poprie samotný zmysel a účel inštitútu justičného čakateľa, ktorým je odborná príprava justičného čakateľa na výkon funkcie sudcu. Zmysel inštitútu justičného čakateľa tak stratí svoje opodstatnenie, stane sa neúčinným.
Pre úplnosť poukazujeme na to, že navrhovaná úprava týkajúca sa postavenia justičných čakateľov nemá prechodné ustanovenia. Pre porovnanie v prechodných ustanoveniach zákona č. 385/2000 Z. z. účinných od 1. novembra 2003 sa v § 151b ods. 2 uvádza, že „Ak voľné miesto sudcu určené ministrom podľa osobitného zákona možno obsadiť justičným čakateľom, ktorý sa stal justičným čakateľom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (zákona č. 426/2003 novelizujúceho zákon č. 385/2000 Z. z.), ustanovenie § 28 ods. 1 (zavádzajúce identickú úpravu ako navrhovaná právna úprava, teda opätovné zavedenie obligatórneho výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu) sa nepoužije.“ Tým sa teda vyriešil stret starej a novej právnej úpravy ústavne súladným spôsobom, a to tak, že nová právna úprava sa neuplatnila na justičných čakateľov už vykonávajúcich funkciu justičného čakateľa, ale sa uplatnila na právne situácie, ktoré nastali až odo dňa jej účinnosti, nie pred týmto dátumom (nezakladala účinky pred svojou účinnosťou, t.j. do minulosti).

Navrhujeme ponechať pôvodné znenie.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodom 34 a 35 - Z

Navrhujeme ponechať pôvodné znenie.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. I bodu 36 - Z

I. K § 151 o - Z
Navrhuje sa ukončenie dočasného pridelenia sudcu zákonom k 1.1.2011, ktorý bol dočasne pridelený na výkon funkcie sudcu na súd vyššieho stupňa podľa doteraz platných predpisov.
Uvedenú úpravu považujeme za protiústavnú, keďže zasahuje do výlučnej ústavnej kompetencie Súdnej rady SR, ktorá jediná je oprávnená rozhodovať o pridelení a preložení sudcov a v rámci toho aj o dobe trvania (článok 141a ods. 4 písm. b/ Ústavy SR). Zákonodarca, aj v zmysle viacerých nálezov ústavného súdu, nie je oprávnený nerešpektovať deľbu moci a zákonom meniť kompetencie orgánu, ktoré mu boli dané Ústavou. Ide o nerešpektovanie princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci, vrátane parlamentu, podriadení Ústave a jej princípom (PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 38/95 – príkazy ústavných noriem obsiahnutej v jednotlivých článkoch ústavy je potrebné rešpektovať aj pri prijímaní každého zákona Národnej rady SR).

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
II. K § 151 q - Z
Nesúhlasíme. Zhodné stanovisko ako bod 18.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. II - Z

Navrhujeme vypustiť z dôvodu, že novelizácia Trestného Zákona bezprostredne nesúvisí s organizáciou súdnictva a statusom sudcu.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. III - Z

Navrhujeme vypustiť z dôvodu, že táto novela sa týka všeobecného súdnictva a predkladané ustanovenia zasahujú do ústavného súdnictva a mali by sa riešiť samostatne.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. IV bod 1 - Z

K navrhovanej úprave § 3 ods. 2 pripomíname, že vedomosti a zručnosti potrebné pre výkon funkcie sudcu už musí mať adept (čakateľ) na úspešné zloženie odbornej justičnej skúšky, a ako sudca by nimi už mal jednoznačne disponovať (pozri analogicky ust. § 12 ods. 3 zákona č. 548/2003 Z. z.). Cieľom celoživotného vzdelávanie je prehlbovanie odborných znalostí potrebných pre kvalitnejší výkon funkcie sudcu a prokurátora (viď napr. českú právnu úpravu a ust. § 82 ods. 2 zákona č. 6/2002 Sb.: „Soudce je povinen dbát soustavným vzděláváním o prohlubování svých odborných právních a dalších znalostí potřebných pro řádný výkon funkce“).
K navrhovanému pojmu „tréningové kurzy“ prinajmenej uvádzame, že legislatívna terminológia ho nepozná, nešpecifikuje a náležitejšie je používať pojmy seminár, workshop, prednáška, konferencia a iné (ktoré okrem iného poznajú akty inštitúcií EÚ, koncepčné dokumenty o rozvoji slovenskej justície, vnútroorganizačné akty akadémií atď.).

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. IV 3 – 9 - Z

Navrhujeme ponechať doterajšiu úpravu.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. IV bod 11 - Z

Rovnaké stanovisko ako k bodom 3 – 9.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. IV bodu 12 - Z

Úprava verejnej justičnej skúšky je nevhodná a nelogická, keďže obsahuje podstatnú písomnú časť, kde je nežiaduci akýkoľvek vonkajší vplyv na sústredenosť skúšaného pri vypracovaní rozsudkov. Pri personálnom zložení komisie a podrobnom evidovaní priebehu a výsledkoch skúšky by široká účasť verejnosti nemohla žiadnym spôsobom zabezpečiť zvýšenie kvality justičnej skúšky a jej transparentnosti.
Navrhovaná zmena oslabí súčasné práva adeptov na vykonanie odbornej justičnej skúšky. Nepostačuje totiž zverejniť termín skúšky len 30 dní pred jeho konaním. Pripomíname, že podľa platného ust. čl. IV ods. 2 Skúšobného poriadku prijatého na základe § 7 písm. h) a § 15 ods. 2 zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (riadne dostupný na webovej stránke akadémie tu: http://www.ja-sr.sk/node/78), sú termíny skúšok určené už v predchádzajúcom roku v študijnom pláne na rok nadchádzajúci a konkrétneho adepta na skúšku je riaditeľ akadémie povinný o termíne skúšky upovedomiť šesť týždňov pred začiatkom konania písomnej časti skúšky (čl. IV ods. 2 posledná veta Skúšobného poriadku).
Pokiaľ ide o prístup verejnosti k sledovaniu odbornej justičnej skúšky pripomíname, že tento je umožnený už od roku 2009 (pozri čl. VII ods. 2 platného Skúšobného poriadku).
Navyše v bode 12, § 14 ods. 2, druhá veta je zrejme legislatívno-technická chyba, nie predseda súdu ale riaditeľ akadémie vytvára podmienky na riadny priebeh odbornej justičnej skúšky a prístup verejnosti k nej.
Nakoniec upozorňujeme, že navrhovaná zmena § 14 ods. 5 zakotvuje priamu diskrimináciu medzi uchádzačmi o odbornú justičnú skúšku, keď zavádza bez ďalšieho „ďalšiu opravnú skúšku“ u vyššieho súdneho úradníka. Právnemu čakateľovi prokuratúry však o rovnakú odbornú justičnú skúšku musí postačiť len jeden riadny a jeden opravný termín.
Zákon by nemal upravovať technické podrobnosti o účasti osôb pri odovzdávaní osvedčení o justičnej skúške.
Rovnako tak je potrebné doplniť o prechodné ustanovenie aj navrhovanú právnu úpravu týkajúcu sa zákona č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to v časti týkajúcej sa nároku justičného čakateľa vykonať justičnú skúšku tak, aby ju mal nárok vykonať za takých podmienok, aké ustanovovala právna úprava účinná v čase, keď sa justičný čakateľ ujal svojej funkcie. Na porovnanie možno aj tu uviesť zákon č. 549/2005 o súdnych úradníkoch, ktorý v prechodnom ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2009 v § 24 ods.1 uvádza, že „Vyšší súdny úradník, ktorý bol vymenovaný do štátnej služby najneskôr do 31. decembra 2008 a ktorý získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na vysokej škole v Slovenskej republike alebo má uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou, vykonával funkciu vyššieho súdneho úradníka najmenej tri roky a dosiahol vek najmenej 30 rokov, má nárok vykonať odbornú justičnú skúšku.“ Teda aj v tomto prípade sa vyriešil stret starej a novej právnej úpravy ústavne súladným spôsobom, zachovávajúcim vyšším súdnym úradníkom ich nárok na vykonanie odbornej justičnej skúšky podľa starej právnej úpravy, pričom nová právna úprava sa uplatnila až odo dňa svojej účinnosti, teda nová právna úprava sa vzťahovala na právne situácie, ktoré nastali až odo dňa jej účinnosti - na vyšších súdnych úradníkov prijatých do štátnej služby až po dátume 1. januára 2009.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. V - Z

Zásadne nesúhlasíme s navrhovanou úpravou. Navrhované zmeny sú len čiastkové, bez akejkoľvek koncepcie vo vzťahu k vyšším súdnym úradníkom a dnes už aj ku kategórii asistentov sudcov najvyššieho súdu (ďalej len „asistent“), ich vzdelávaniu, odmeňovaniu a možnosti kariérneho postupu.
Vyšší súdny úradník (asistent) je podľa súčasnej právnej úpravy pomocníkom sudcu, čomu zodpovedá aj jeho príprava a vzdelávanie.
Navrhujeme zachovanie inštitútu justičných čakateľov s tým, že do výberového konania na funkciu justičného čakateľa by sa mohol prihlásiť len vyšší súdny úradník, ktorý získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou, ktorý funkciu vyššieho súdneho úradníka (asistenta) vykonával nepretržite najmenej tri roky. Nárok na vykonanie odbornej justičnej skúšky bude mať len justičný čakateľ po dosiahnutí veku 30 rokov, ktorému skončila prípravná prax justičného čakateľa.
Súčasne žiadame zaviesť možnosť kariérneho postupu vyšších súdnych úradníkov (asistentov) vrátane odmeňovania.
Ustanovenie § 21a za slová „vyšší súdny úradník“ navrhujeme doplniť slová „a asistent sudcu najvyššieho súdu“ a na konci odseku doplniť druhú vetu v znení: „asistent sudcu doručuje žiadosť predsedovi najvyššieho súdu“.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodu 1 - Z

I. Zo systematického hľadiska zásadne nesúhlasíme s koncepciou zaviesť možnosť tzv. separátneho vóta v zákone č. 757/2004 Z. z. Ide o nepriamu novelizáciu zákonov upravujúcich konanie pred súdmi, ktorá je podľa pravidiel tvorby práva neprípustná. Návrh § 3 ods. 9 preto žiadame vypustiť a možnosť uviesť separátne vótum ( contra vótum ) upraviť v predpisoch o konaní pred súdmi.
II. Návrh § 3 ods. 10 , podľa ktorého majú súdy pri výkone súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností využívať programové a technické prostriedky schválené ministerstvom, bude mať vplyv na rozpočet súdov, preto nemožno tvrdiť, že návrh nemá finančné dopady. Tento dopad však nie je v doložke vplyvov analyzovaný, ani kvantifikovaný. Ustanovenie je neurčité a nezrozumiteľné . Ak hodlá ministerstvo stanoviť, ktoré programové a technické prostriedky majú súdy povinne používať, mala by byť daná aj povinnosť ministerstva ich zabezpečiť. Súdy musia mať tiež istotu, že iné, pre vnútorné riadenie a kontrolu používané špecifické evidencie a registre nebudú podliehať schvaľovaniu. Zákon by mal v danej súvislosti predovšetkým vymedziť pojem " súdneho manažmentu" a jeho obsahové a formálne znaky. Dávame na zváženie slovné spojenie " súdy sú povinné používať a nahradiť ho " súdy používajú"

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodom 2, 3 a 17 - Z

Zaradenie sudcov do jednotlivých grémií a kolégií ustanovuje rozvrh práce. Rozvrh práce je aktom riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. Je v pôsobnosti predsedu súdu ako organizuje prácu v rámci rozvrhu práce, po prerokovaní v sudcovskej rade. Právo predsedu určiť zaradenie sudcu do kolégia ( zmeniť zaradenie do kolégia) nie je možné vnímať ako "preloženie" v zmysle zákona o sudcoch. Aj zmena zaradenia by mala byť založená na súhlase sudcu. V prípade nesúhlasu so zaradením do iného kolégia treba uviesť konkrétne podmienky v § 51a, keďže navrhované znenie uvedeného ustanovenia nereaguje výslovne na takýto prípad. Zmena agendy sama osebe nemusí znamenať zmenu zaradenia do kolégia.
Ak ide o zmenu prideľovanej agendy, ktorá je špecializovaná podľa rozvrhu práce, táto nesúvisí s pridelením do kolégia, ale so zaradením do senátu a s určením zloženia senátu. Zmena zloženia senátu môže byť vyvolaná aj ďalšími dôvodmi, neuvedenými v navrhovanom § 51a ods. 3 napr. aj vymenovaním nového predsedu senátu, ktorého je potrebné zaradiť na funkčné miesto predsedu senátu, vymenovaním sudcu za predsedu súdu ( ak by bola prijatá navrhovaná úprava zákazu výkonu súdnictva predsedom súdu), ale napr. aj potrebou personálneho posilnenia menej výkonného senátu, potrebou zaradenia menej skúseného nového sudcu ku skúsenému predsedovi senátu, osobnostnými rozpormi členov senátu, ktoré majú vplyv na výkonnosť senátu a pod.
Nie je tiež zrejmé, čo sa rozumie pod pojmom „iná špecializovaná agenda". Ide o pojem vágny, ktorý prax používa, avšak v rôznych súvislostiach. Nie je tiež zrejmý vzťah, medzi týmto pojmom a pojmom „iná agenda“ používaným v odseku 2.
V súvislosti s poskytnutím času na prípravu preradenému sudcovi je potrebné uviesť, že táto situácia nespôsobuje v praxi problémy. Predsedovia súdov, vrátane predsedu Najvyššieho súdu, rešpektujú nižší počiatočný výkon po zaradení sudcu do iného kolégia alebo do inej agendy (adaptačné obdobie); nevidíme preto dôvod explicitného vyjadrenia lehoty potrebnej na prípravu pred pridelením nového druhu agendy. Poskytnutie času na adaptáciu nemôže byť na úkor včasnosti konania a rozhodovania, čo je objektívna kategória, nezávislá na tom, či je alebo nie je sudca pripravený na zmenu agendy. Úprava navrhnutá v § 51a ods. 2 je nepraktická a môže znamenať , že predseda súdu nebude môcť reagovať včas na vzniknutú nepredvídateľnú situáciu.. Právo sudcu na špecializáciu neznamená, že sudcovi nemožno v dôsledku nerovnomerného zaťaženia sudcov a/alebo zabezpečenia riadneho chodu súdu prideliť iný druh agendy, než mu je/bol prideľovaný podľa jeho zaradenia v rozvrhu práce.
Tvrdenie uvedené v dôvodovej správe o účelovom vykonávaní zmien v rozvrhu práce súdu a prekladaní sudcov medzi senátmi, ktorým sa argumentuje v súvislosti so zákazom zmeniť personálne obsadenie senátu, s výnimkou prípadov uvedených v navrhovanom § 51a ods. 3, je nepodložené a jednostranne interpretuje nespokojnosť niektorých sudcov, najmä najvyššieho súdu, so zmenami rozvrhu práce. V praxi však navrhovaná úprava môže viesť k znefunkčneniu výkonu súdnictva na niektorých súdoch. Zákon nemá upravovať to, čo predseda súdu má vyriešiť svojou riadiacou činnosťou, a to reagovať aj zmenou rozvrhu práce na zmeny v personálnom obsadení súdu pri zachovaní princípu zákonného sudcu.
Ako vyplýva z navrhovaného § 51a ods. 3 predsedovi súdu sa zakazuje zmeniť personálne obsadenie senátu hoci aj so súhlasom sudcov a sudcovskej rady. Nemôže napr. vytvoriť nový senát zložený zo starších a skúsenejších sudcov a z novoprichádzajúcich sudcov až do vydania nového rozvrhu práce. Akákoľvek zmena v zložení senátu v priebehu roka, ( pokiaľ nepôjde o zákonom vymedzené prípady) bude vzhľadom na navrhované znenie zakladať disciplinárnu zodpovednosť predsedu súdu, a to aj vtedy, ak si zmenu vyžiadal personálny stav súdu.

Body 2, 3 a 17 žiadame bez náhrady vypustiť.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodom 4 a 5 - Z

Navrhované doplnenie § 33 ods. 2 a § 35 ods. 1 je z hľadiska princípov tvorby práva nadbytočné. Orgány riadenia a správy súdov, tak ako ostatné štátne orgány môžu konať len na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Ústava a zákon o súdoch s právomocou vykonávať riadenie a správu súdov preniesli na predsedov súdov a podpredsedov súdov i zodpovednosť za jej výkon. Body 4 a 5 preto žiadame bez náhrady vypustiť.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodu 6 - Z

Zásadne nesúhlasíme s návrhom, aby sudca, ktorý bol vymenovaný do funkcie predsedu súdu, nevykonával súdnictvo. Z navrhovanej formulácie navyše vyplýva, že predseda súdu má zakázané vykonávať súdnictvo. Aj v súčasnosti sa zohľadňuje, že zabezpečovanie úloh riadenia a správy súdu neumožňuje podieľať sa ešte aj na rozhodovaní v plnej miere.
Navrhovaná úprava však predstavuje neprípustný zákaz výkonu povolania sudcu len preto, že bol vymenovaný za predsedu súdu. Predsedom súdu môže byť len sudca. Podľa čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sudca vykonáva funkciu sudcu ako svoje povolanie. Ide teda o evidentný rozpor s ústavou.
Výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný podľa § 23 zákona o sudcoch s funkciou v inom orgáne verejnej moci, so štátnozamestnaneckým pomerom, s pracovným pomerom, s obdobným pracovným vzťahom, s podnikateľskou činnosťou, s členstvom v riadiacom alebo kontrolnom orgáne právnickej osoby, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, ani s inou hospodárskou alebo zárobkovou činnosťou okrem správy vlastného majetku, vedeckej, pedagogickej, literárnej alebo umeleckej činnosti a členstva v Súdnej rade Slovenskej republiky, nie s výkonom funkcie predsedu súdu. Ústava Slovenskej republiky počas výkonu funkcie sudcu neustanovuje žiadnu inú prekážku, ktorá by sudcovi neumožňovala vykonávať svoju funkciu, nemôže ňou preto byť ani vymenovanie sudcu do funkcie predsedu súdu.
Navyše navrhované znenie „predseda súdu počas výkonu funkcie predsedu súdu“ je nezmyselné.

Bod 6 preto žiadame bez náhrady vypustiť.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodu 7 - Z

Žiadame bez náhrady vypustiť. Keďže nesúhlasíme s návrhom zakázať sudcovi, ktorý bol vymenovaný do funkcie predsedu súdu, vykonávať súdnictvo, nevidíme žiaden objektívny dôvod, ktorý by opodstatňoval skrátenie funkčného obdobia predsedu súdu z piatich na tri roky.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bod 9 - Z

Pozitívnym krokom bude vypustenie druhej a tretej vety § 37 ods. 4. Súdna rada však postráda určenie, kto bude predsedu súdu menovať, čo bolo tiež predmetom úpravy druhej vety. Preto navrhuje, aby predsedov a podpredsedov súdom menovala Súdna rada SR. Vznikla by protiváha výberovému konaniu, ktoré sa podľa predloženého návrhu dáva len do pôsobnosti ministerstva.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodom 9 až 12 - Z

S navrhovanou zmenou v súvislosti s výberovými konaniami na funkciu predsedu súdu nemožno súhlasiť. Predkladateľom navrhované riešenie, podľa ktorého členov výberovej komisie vymenúva predstaviteľ výkonnej moci ( doteraz minister spravodlivosti vymenúval len jedného z piatich členov výberovej komisie ) je nerešpektovaním princípu deľby moci, keď o tak zásadnej personálnej otázke akou je výber sudcu do funkcie predsedu súdu rozhoduje výkonná moc. Predseda súdu je predovšetkým sudca, ktorý sa v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na riadení a správe súdu. Tým, že sa z výberovej komisie vylúčia osoby vybraté Súdnou radou Slovenskej republiky a sudcovskými radami, úplne sa vylučuje účasť sudcovského zboru na overovaní predpokladov a schopností uchádzačov o funkciu predsedu súdu zabezpečiť riadny výkon súdnictva a správu súdu.
Navrhovaná úprava predstavuje úplné podriadenie predsedu súdu ministrovi spravodlivosti, politickým a straníckym záujmom výkonnej moci. Ide o hrubý a neprípustný zásah do deľby moci, ako ústavného princípu materiálneho právneho štátu.
Predkladaný návrh predstavuje návrat do minulého storočia, do stavu pred vstupom do Európskej únie, kritizovaného v správe Expertnej misie Európskej komisie na úseku súdnictva a ministerstva vnútra z novembra 1997, podľa ktorej základným problémom súdnictva je "neexistencia samosprávy súdnictva a naopak, jeho úplná závislosť od výkonnej moci".
Predkladaný návrh je navyše v rozpore s úmyslom ústavodarcu vyjadreným v dôvodovej správe k ústavného zákonu č. 90/2001 Z. z., ktorý v súvislosti so zriadením Súdnej rady Slovenskej republiky a úpravou oprávnení orgánov sudcovskej samosprávy podieľať sa na riadení a správe súdov, podľa ktorého len akceptáciou oprávnení Súdnej rady Slovenskej republiky a orgánov sudcovskej samosprávy v takých zásadných otázkach, akými je aj personálne zloženie sudcovského zboru a predsedov súdov, sa zvýrazňuje reálne naplnenie ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu súdnej moci od iných orgánov štátu a nezávislosť orgánu zodpovedného za výber a služobný postup sudcov od vlády a štátnej správy.
Navrhované odňatie kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky a orgánov sudcovskej samosprávy podieľať sa na riadení a správe súdov aj účasťou vo výberovej komisii je v rozpore nielen s článkom 143 od. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale i s obsahom už citovaných medzinárodných dokumentov týkajúcich sa postavenia súdnictva a v budúcnosti sa môže prejaviť ako kontraproduktívne pre autoritu predsedu súdu. "Prvého medzi rovnými" v komunite nezávislých sudcov nemôže určovať výkonnou mocou vnútený výber, ale len uznanie autority sudcu. Aj z toho dôvodu je zarážajúce a nelogické, že sa navrhuje vylúčenie účasti zástupcov sudcovskej samosprávy, ako členov výberových komisií, pri výberových konaniach do funkcie predsedov súdov. Je bez akýchkoľvek pochýb, že sudcovia najlepšie poznajú odborné, osobné i morálne vlastnosti a schopnosti kolegu, u ktorého sú ochotní rešpektovať jeho postavenie ako predstaviteľa správy súdu ( a nie predstaviteľa výkonnej moci v nezávislom súdnictve).
Úplným opakom v tomto smere je ustanovenie § 38 ods. 3 písm. b) návrhu, zavádzajúce oprávnenie sudcovskej rade príslušného súdu navrhnúť ministrovi spravodlivosti odvolanie sudcu z funkcie predsedu súdu. Táto úprava rešpektuje oprávnenie orgánov sudcovskej samosprávy podieľať sa, ako to predpokladá Ústava SR, na riadení a správe súdov.

Vzhľadom k uvedenému žiadame body 9 až 12 bez náhrady vypustiť.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodu 14 - Z

Zásadne nesúhlasíme, aby minister spravodlivosti mohol bez návrhu odvolať sudcu z funkcie predsedu súdu, ak si neplní povinnosti predsedu súdu bez toho, aby jeho odvolanie neprerokoval so Súdnou radou Slovenskej republiky. Navrhovanú úpravu považujeme za ďalšie zvýraznenie jednoznačnej absolútnej závislosti predsedu súdu na výkonnej moci. Ide o ďalší zo zásahov v rozpore s princípom deľby moci a princípom nezávislosti súdnej moci, preto ani tento návrh nemožno považovať za akceptovateľný.
Bod 14 preto žiadame bez náhrady vypustiť alebo vypustiť len slová " z iných závažných dôvodov". Ponechanie úpravy o prerokovaní odvolania Súdnou radou odôvodňuje skutočnosť, že Súdna rada má dostatok poznatkov o činnosti predsedov súdov ( napr. z prerokovania revíznych správ, zo sťažností občanov a pod.).

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodu 15 - Z

Zásadne nesúhlasíme s návrhom, aby funkcia podpredsedu súdu bola zriadená len na tých okresných súdoch, kde je počet sudcov vyšší ako 15. Ak nebude funkcia podpredsedu súdu zriadená aj na menších okresných súdoch, nebude zabezpečený riadny chod súdu, ak všetci sudcovia odmietnu poverenie na vykonávanie úkonov patriacich do pôsobnosti predsedu súdu. Žiadame preto v § 39 ods. 2 vypustiť časť vety za bodkočiarkou a v druhej vete slová „zriadená alebo“.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodu 16 - Z

Keďže nesúhlasíme s návrhom zakázať sudcovi, ktorý bol vymenovaný do funkcie podpredsedu súdu, vykonávať súdnictvo, nevidíme žiaden objektívny dôvod, ktorý by opodstatňoval skrátenie funkčného obdobia podpredsedu súdu z piatich na tri roky. Bod 16 preto žiadame bez náhrady vypustiť.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodu 18 - Z

Nesúhlasíme so zmenou koncepcie financovania súdnictva, podľa ktorej ministerstvo až v rámci vládou schválených limitov počtov zamestnancov v rozpočtovej kapitole určí po prerokovaní s predsedami súdov počty sudcov, zamestnancov súdov a voľné miesta sudcov. Návrh súčasne znamená, že počty neurčí ministerstvo spravodlivosti ako doposiaľ, ale znamená , že počty určí len v rámci limitov daných vládou. Znamená to absolútnu podriadenosť súdnej moci rozhodnutiu vlády. Z návrhu nevyplýva, na základe čoho určí vláda limity a na základe čoho posúdi priority. Rozhodovanie o tom, čo súdna moc potrebuje a čo nepotrebuje a čo z týchto potrieb výkonná moc uspokojí musí prebiehať vo vzájomnej súčinnosti . S poukazom na časť 7 Rozpočet súdov v Správe Benátskej komisie z 12.- 13.marca 2010 "Súdy by nemali byť financované na základe diskrečných rozhodnutí štátnych orgánov, ale pevne na báze objektívnych a transparentných kritérií." Tieto kritériá, ak by aj vláda na základe nich o limitoch rozhodovala, čo však z návrhu nevyplýva, nemôžu byť určené bez súčinnosti so súdmi a Súdnou radou a to ešte pred schválením limitov.
Zásadne nesúhlasíme, aby počty sudcov určovala výlučne výkonná moc bez dohody so Súdnou radou Slovenskej republiky. Ak bude výkonná moc určovať počty sudcov na základe vlastných kritérií je vylúčené, aby v tejto oblasti bolo súdnictvo nezávislé. Ide o neakceptovateľný zásah výkonnej moci, porušujúci rozdelenie štátnej moci v právnom štáte na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Predkladateľ neuvádza žiadny argument, prečo by mala moc výkonná rozhodovať o personálnych otázkach súdnictva bez dohody so Súdnou radou Slovenskej republiky, orgánom ktorý reprezentuje nezávislú súdnu moc.
Za účelom zachovávania nezávislosti súdneho systému dlhodobo i krátkodobo je podľa správy Benátskej komisie o nezávislosti súdneho systému a nezávislosti sudcov prijatej na jej 82. plenárnom zasadnutí 12. - 13. marca 2010 „nevyhnutné poskytnúť súdom zdroje, ktoré sudcom a súdom umožnia plniť zásady ustanovené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v jednotlivých ústavách a vykonávať svoje povinnosti s integritou a efektívnosťou, ktoré sú nevyhnutné pre upevňovanie dôvery verejnosti v justíciu a právny štát. Primeranosť financovania by tiež mala byť posudzovaná v širokom kontexte všetkých zdrojov, ktoré by mal súdny systém mať k dispozícii za účelom splnenia týchto požiadaviek a zaslúženia si uznania ako separátna štátna moc. Je povinnosťou štátu poskytnúť súdnemu systému adekvátne finančné zdroje. Ani v čase krízy nesmie byť ohrozené riadne fungovanie a nezávislosť súdnictva.“
V stanovisku č. 2 Poradnej rady európskych sudcov o financovaní a riadení súdov sa uvádza, „že hoci financovanie súdov je časťou štátneho rozpočtu, ktorého návrh parlamentu predkladá ministerstvo financií, toto financovanie by nemalo podliehať politickým zmenám. Hoci úroveň financovania súdov, ktorú si krajina môže dovoliť, je politickým rozhodnutím, je v systéme založenom na deľbe mocí potrebné citlivo zaistiť, aby pri príprave rozpočtu nevyvíjali tlaky na súdnictvo ani výkonné orgány, ani legislatívne orgány. Rozhodnutie o udelení finančných zdrojov súdom je potrebné urobiť s čo najväčším ohľadom na nezávislosť súdnictva.“

Z uvedených dôvodov žiadame bod 18 vypustiť bez náhrady.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodu 19 - Z

Navrhuje sa, aby predsedovia súdov zodpovedali za efektívne využívanie ľudských a finančných zdrojov, za dodržiavanie zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí pre senáty, sudcov a súdnych úradníkov a prerozdeľovania už pridelených vecí a za včasné zverejňovanie súdnych rozhodnutí. Berúc do úvahy navrhovanú absolútnu podriadenosť predsedov súdov ministrovi spravodlivosti nemožno akceptovať, aby predsedovia súdov zodpovedali za niečo, o čom nemôžu rozhodovať alebo čo nemôžu ovplyvniť. Bod 19 preto žiadame bez náhrady vypustiť.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodu 20 - Z

Zásadne nesúhlasíme s navrhovanou zmenou v § 74 ods. 4, podľa ktorej by o určovaní počtu sudcov, voľných miest sudcov a zamestnancov na Najvyššom súde Slovenskej republiky mal rozhodovať nie predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale minister spravodlivosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky je samostatnou rozpočtovou kapitolou. Navrhovaná zmena je v rozpore s platným zákonom o rozpočtových pravidlách. Jeho predseda preto na rozdiel od iných súdov vykonáva správu najvyššieho súdu aj tým, že v oblasti personálnej určuje počty sudcov a ostatných zamestnancov súdu a voľné miesta sudcov. Navrhovaná úprava predstavuje absolútne politické ovládnutie a podriadenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky výkonnej moci, zástupca ktorej (minister) bude pri zachovaní zodpovednosti predsedu najvyššieho súdu za riadny výkon súdnictva a výkon ďalšej činnosti zverenej Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky rozhodovať o najzásadnejších personálnych a ekonomických otázkach.
Opätovne zdôrazňujeme, že navrhovaným podriadením rozpočtu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ministrovi spravodlivosti dôjde k tomu, že vláda a minister rozhodnú o tom, aké budú podmienky súdnej kontroly zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Vychádzajúc zo záverov formulovaných Benátskou komisiou v správe o nezávislosti súdneho systému prijatej na jej 82. plenárnom zasadnutí 12. - 13. marca 2010 v Benátkach vo vzťahu k rozpočtom súdov ( bližšie v odôvodnení k pripomienke k čl. VI bodu 18 ).

Žiadame vypustiť bod 20 bez náhrady.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodu 21 - Z

S navrhovanou úpravou zásadne nesúhlasme. Nie je dôvod, prečo by mali byť súdne rozhodnutia zverejňované na internetovej stránke ministerstva spravodlivosti a nie na vlastných internetových stránkach súdov.
Nemožno tiež opomenúť vplyv, ktorý bude mať navrhovaná úprava na rozpočet verejnej správy (personálne a materiálno-technické zabezpečenie vyhotovovania, anonymizácie, zverejňovania a sprístupňovania skorších súdnych rozhodnutí), ktorý nie je v dôvodovej správe kvantifikovaný.
Je nutné pripomenúť, že súdy sú podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám povinné na žiadosť podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám sprístupniť informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak ich sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.
Anonymizované rozhodnutia zverejňuje na svojej internetovej stránke aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (na internetovej stránke, nie na „webovom sídle“; tento termín je novým, dosiaľ nepoužívaným právnym termínom, ktorý, ak ho chce predkladateľ zaviesť a používať, musí ho definovať) a na zabezpečenie tejto úlohy už vynaložil značné finančné prostriedky. Nie je dôvod, aby rozhodnutia najvyššieho súdu neboli na jeho vlastnej internetovej stránke. Líšil by sa tým od všetkých najvyšších súdov a to nielen v rámci Európskej únie.
Pokiaľ ide o lehotu na zverejnenie právoplatného rozhodnutia podľa § 82a ods. 1 návrhu je potrebné uviesť, že z hľadiska tvorby práva ide o neprípustnú nepriamu novelizáciu predpisov upravujúcich konanie pred súdmi, ktoré ustanovujú lehoty na vyhotovenie rozhodnutí rozdielne podľa charakteru toho-ktorého konania a druhu rozhodnutia.
Dvojitý právny režim sa navrhuje aj v súvislosti so zverejňovaním rozhodnutí disciplinárnych senátov. Postup pri zverejňovaní rozhodnutí disciplinárnych senátov je upravený v § 129 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení zákona č. 426/2003 Z. z., podľa ktorého rozhodnutie disciplinárneho senátu doručí predseda disciplinárneho senátu Súdnej rade Slovenskej republiky, ktorá zabezpečí jeho zverejnenie na voľne prístupnej internetovej stránke. Druhým spôsobom zverejňovania disciplinárnych rozhodnutí je zverejňovanie podľa § 82a ods. 1 štvrtej vety návrhu, podľa ktorej bude rozhodnutia disciplinárnych senátov zverejňovať aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to do troch pracovných dní od dňa nadobudnutia právoplatnosti. Z uvedeného je zrejmé, že zverejňovanie rozhodnutí disciplinárnych senátov je už v súčasnosti zabezpečené v omnoho širšom rozsahu, než to navrhuje predkladateľ.

Vzhľadom k uvedenému navrhujeme bod 21 bez náhrady vypustiť.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodu 22 - Z

Vzhľadom k zásadnému nesúhlasu s bodmi 18 a 21 žiadame vypustiť aj splnomocnenie pre ministerstvo spravodlivosti všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovovať podrobnosti o pravidlách určovania miest sudcov, ostatných zamestnancov súdov a voľných miest sudcov a kategóriách údajov, ktoré sa zo súdnych rozhodnutí vylúčia a postup pri zverejňovaní súdnych rozhodnutí. Zavedenie oprávnenia ministerstva spravodlivosti ustanoviť podrobnosti o pravidlách určovania miest sudcov a voľných miest sudcov je neprijateľné z dôvodu, že konečné slovo v tak zásadnej otázke akou je otázka personálneho stavu sudcovského zboru si prisvojuje výkonná moc, bez povinnosti zaoberať sa stanoviskami Súdnej rady Slovenskej republiky a orgánov sudcovskej samosprávy. V súvislosti s takýmto prístupom nie je možné hovoriť o nezávislosti súdnictva ako celku.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VI bodu 23 - Z

Vzhľadom k nášmu nesúhlasu so skrátením funkčného obdobia predsedom a podpredsedom súdov z piatich rokov na 3 roky je bod 23 nadbytočný, navrhujeme preto jeho vypustenie.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

K čl. VII - Z

Vzhľadom k obsahu pripomienok k čl. III a k čl. VI bodu 21 je posunutie účinnosti zákona bezpredmetné.

Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.

Nad rámec návrhu odporúčame upraviť nasledovné:

K článku VI.

K zákonu č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
§ 65 ods. 1 zákona navrhujeme zmeniť lehotu na vybavenie sťažností z 30 dní na 60 pracovných dní.
§ 65 odsek 1 znie:
„Sťažnosť musí byť vybavená do 60 pracovných dní odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie.“

Odôvodnenie:
Z dôvodu vysokého nápadu podaní označených ako sťažnosti na postup súdu, ktoré je potrebné prešetrovať pri súčasnom zvýšenom počte došlých vecí na súd, je v záujme plynulého vybavovania súdnej agendy nevyhnutné zmeniť lehotu na vybavenie sťažností na postup súdu. Navrhovanú lehotu je vhodné upraviť aj z toho dôvodu, že fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá podala podanie označené ako sťažnosť a ktoré bolo podľa obsahu posúdené ako podnet podľa § 69, očakáva, že sa jej podanie, označené ako sťažnosť, vybaví do 30 dní, avšak lehota na vybavenie podnetu je dvojmesačná. Lehotu na vybavenie sťažnosti na postup súdu sa navrhuje stanoviť v pracovných dňoch, pretože v dňoch pracovného pokoja a vo sviatky lehota plynula márne, keďže v skutočnosti sa sťažnosti prešetrovať nemohli. Taktiež je vhodné navrhovanú lehotu zosúladiť so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, ktorý sa na sťažnosti na postup súdu používa subsidiárne, v záujme zachovania jednotnej úpravy lehôt na vybavenie sťažnosti.