Stanovisko Súdnej rady Slovenskej republiky k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z.
Všeobecné stanovisko :
Vláda predložila na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Súdna rada má za to, že návrh nie je spôsobilý na prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky z nasledovných dôvodov:
Predmetný návrh zákona nebol prerokovaný so Súdnou radou Slovenskej republiky. Pripomienky súdnej rady podané v pripomienkovom konaní vo viacerých zásadných otázkach neboli zohľadnené. Prekladateľ nedal súdnej rade príležitosť ich prerokovať v rozporovom konaní. Vláda prerokovala návrh zákona bez záujmu o odstránenie rozporov so súdnou radou, hoci predsedníčka vlády bola upozornená, že rozporové konanie sa neuskutočnilo . Viaceré navrhované zmeny neboli dané na pripomienky a súdna rada o nich získala vedomosť až z návrhu predloženého do národnej rady.
Predložený materiál je výlučne iniciatívnym materiálom vlády na základe jej programového vyhlásenia, nevyjadruje názor a skúsenosti súdnej rady ako ústavného reprezentanta súdnej moci a ani názory sudcov združených v ich najväčšej záujmovej organizácii, Združení sudcov Slovenska. Pripomienky združenia k predloženému návrhu predkladateľ ignoroval rovnako, ako pripomienky súdnej rady a množstva sudcovských rád.
Predložený návrh zákona o sudcoch a zákona o súdoch výrazne zasahuje do súčasného usporiadania súdnej moci, mení postavenie sudcov, zakladá zásadné koncepčné zmeny organizácie súdnictva a tým odstupuje od vyváženej úpravy prijatej konsenzom politických síl a sudcovského zboru na základe dlhotrvajúcich legislatívnych príprav v rokoch 1999 až 2003. Prijatie navrhovaného zákona bude súdna moc považovať za nové podriadenie súdnictva výkonnej moci vo všetkých zásadných otázkach riadenia súdov, postavenia sudcov a za odklon od medzinárodne akceptovaných odporúčaní garantujúcich nezávislosť súdnej moci.
Pri posudzovaní návrhov legislatívnych zmien týkajúcich sa statusu sudcu, správy a samosprávy súdnictva, je potrebné zodpovedať na otázku, či navrhované zmeny posilnia dosiahnutý stupeň systémových prvkov nezávislosti a samostatnosti súdnej moci alebo naopak nezávislosť a samostatnosť súdnej moci znižujú alebo ich úplne odstraňujú.
Základným kritériom posudzovania navrhovaných zmien je zabezpečenie reálneho naplnenia ústavnej zásady nezávislosti súdnej moci na moci výkonnej a zákonodarnej a oddelenia jej výkonu (súdnej moci) od iných orgánov štátu.
Základné princípy nezávislosti súdnictva zakotvujú rezolúcie Valného zhromaždenia OSN 40/32 z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985, odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy No R (94) 12 z 13. októbra 1994. Základné princípy nezávislosti súdnictva sú tiež rozpracované v Európskej charte o statuse sudcu prijatej v Štrasburgu 8. až 10. júla 1998.
Nezávislosť súdnictva má podľa Komisie pre demokraciu cestou práva (Benátska komisia) objektívnu zložku, ktorou je nevyhnutnú kvalita súdnictva ako takého, a subjektívnu zložku. Subjektívnou zložkou je právo každého jednotlivca, aby o jeho právach a slobodách rozhodol nezávislý sudca. Bez nezávislých sudcov nemôže dôjsť k oprávnenej a zákonnej implementácii práv a slobôd. V dôsledku toho nie je nezávislosť súdnictva požiadavkou len samou osebe; nie je osobným privilégiom sudcov, ale je odôvodnená potrebou umožniť sudcom naplniť ich úlohu ochrancov práv a slobôd ľudí.
Nezávislosť sudcov a – ako následok – reputácia súdnictva v spoločnosti závisí od mnohých faktorov. Okrem inštitucionálnych pravidiel garantujúcich nezávislosť sú najdôležitejšími charakter a profesionalita každého sudcu. Dôležitá je tiež právna kultúra.
Nezávislosť a nestrannosť súdnictva a oddelenie jeho výkonu na všetkých stupňoch od ostatných štátnych orgánov garantuje čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky.
Zmyslu obsahového naplnenia princípu nezávislosti súdnictva, jeho samostatnosti a oddelenia od ostatných orgánov štátu zodpovedá aj ústavou a zákonom ustanovený okruh kompetencií, ktorý Súdnej rade Slovenskej republiky, predsedom a podpredsedom súdov a orgánom sudcovskej samosprávy zabezpečuje zásadný vplyv na riešenie najzákladnejších a pre organizáciu, výkon a správu súdnictva existenčných otázok.
Predložený návrh až na niektoré výnimky nemožno hodnotiť inak ako krok späť, do stavu keď najväčším problémom súdnictva v Slovenskej republike bola „neexistencia samosprávy súdnictva a naopak, jeho úplná závislosť od výkonnej moci", ako konštatovala Expertná misia Európskej komisie na úseku súdnictva a ministerstva vnútra v novembri 1997, ktorá poukázala na neopodstatnene veľký vplyv vládnej moci na moc súdnu.
Aby sa zabezpečila a garantovala systémová úprava nezávislosti súdnictva, ktorá by zodpovedala štandardom Európskej únie, bol prijatý ústavný zákonom č. 90/2001 Z. z.
Z dôvodovej správy k návrhu tohto ústavného zákona vyplýva zámer ústavodarcu, podľa ktorého len skutočne nezávislí, právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd občanov a spoločnosti. Z uvedených dôvodov bola navrhnutá najrozsiahlejšia zmena Ústavy týkajúca sa súdnictva ( čl. 141 až 148 ). Ústava zakotvila princíp nezávislosti súdnej moci a oddelenia jej výkonu od iných štátnych orgánov v súlade s už uvedenými medzinárodnými dokumentmi aj konštituovaním súdnej rady. Ústavodarca teda jednoznačne akceptoval obsah citovaných medzinárodných dokumentov, účelom ktorých je predovšetkým zabezpečiť posilnenie nezávislosti súdnictva s ohľadom na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obchádzanie týchto odporúčaní alebo ich popieranie v predloženom návrhu je potrebné považovať pri existencii článku 6 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd za neprípustné .
Proklamovaný účel navrhovanej právnej úpravy a prostriedky, ktorými ho chcel predkladateľ dosiahnuť, sú vo svetle vyššie uvedených skutočností značne rozporné .
Tvrdené obnovenie dôvery v spravodlivosť (justíciu) vychádza z faktu, ktorý objektívne nie je preukázaný. Predkladateľ prehliada skutočnosť, že od roku 1990 do súčasnosti podľa prieskumov verejnej mienky síce nedošlo k výrazným zmenám v stupni " dôvery verejnosti k súdnictvu", ale pritom sa nerozlišuje medzi názormi a pocitmi nespokojných účastníkov s výsledkami pre nich neúspešného súdneho konania a všeobecne prezentovanou nedôverou, ktorá nemá stanovené kritériá. Prieskumy verejnej mienky sa nevykonávajú zisťovaním názorov od občanov z toho pohľadu, či ide o účastníkov konania pred súdom a ani z toho hľadiska, či im bolo umožnené reálne poznať podmienky fungovania súdnictva a na základe akých poznatkov svoje hodnotenia dôvery vyslovujú. Treba podotknúť, že vývoj legislatívy, ktorý je od roku 1990 nasmerovaný jednoznačne na rozširovanie pôsobnosti súdov , nesvedčí o klesajúcej dôvere k súdom, rovnako o tom nesvedčí ani stály nárast súdnej agendy. Aj to sú kritériá pre posudzovanie dôvery vo výkon spravodlivosti poskytovanej súdmi.
Naproti tomu zmeny v podmienkach výkonu súdnictva boli podstatne pomalšie, ako vývoj súdnych agend. Podmienky výkonu súdnictva totiž nezávisia prioritne od sudcov, ale od výkonnej a zákonodarnej moci, v pôsobnosti ktorých je vytvárať materiálne, technické, personálne, ekonomické i legislatívne podmienky výkonu súdnictva.
Tvrdený negatívny postoj k súdnictvu je teda možné považovať za značne skreslený, lebo nehodnotí podiel ostatných zložiek moci na jeho stave. Aj popri pozitívnej zmene k materiálnemu zabezpečeniu sudcov prijatím zákona č. 385 v roku 2000 je dôvodné pripomenúť stále pretrvávajúce prehliadanie súdnej moci pri tvorbe rozpočtu, nedostatočný rozpočet súdnictva, zásahy výkonnej moci do schváleného rozpočtu bez toho, aby sa zvážil dopad takých opatrení na možnosti systému konať a rozhodovať v primeraných lehotách. Na uvedené skutočnosti súdna rada od svojho vzniku neustále poukazovala. O postoji zákonodarnej a výkonnej moci k súdnictvu svedčí, že za 40 rokov existencie najvyššieho súdu republiky , nemá svoje samostatné sídlo a funguje vo vypožičaných priestoroch, v budove, ktorá bola stavaná pre najvyšší súd.
Vychádzať preto pri tvorbe legislatívy z podkladov, ktoré nezobrazujú skutočný stav súdnictva, ale len niektoré parciálne problémy ( pertraktované len niekoľkými sudcami a živené médiami), ktoré sa však považujú za jediný obraz súdnictva a pritom opomínajú jeho aktuálnu činnosť a množstvo rozhodnutí , je nekorektné, vecne neopodstatnené a znevažuje celkový výsledok práce desiatok a stoviek sudcov pri napĺňaní ústavného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ustavy. Práve taký je obsah dôvodovej správy k predloženému zákonu.
Posilňovanie verejnej občianskej kontroly súdnej moci v súvislosti s výberovými konaniami na funkciu sudcu, sudcu vyššieho stupňa, akúkoľvek vyššiu sudcovskú funkciu a na funkciu predsedu súdu je možné vzhľadom na kontext navrhovaných legislatívnych úprav považovať za simulovanie skutočného zámeru, ktorým je absolútne podriadenie súdnej moci moci výkonnej, napr. i tým, že výkonná moc bude rozhodovať o tak zásadnej otázke, akou je výber kandidátov na funkciu sudcu. Podľa navrhovanej zmeny bude mať na určenie väčšiny členov výberovej komisie vplyv politická moc, najmä minister spravodlivosti.
Predkladaný návrh , pod rúškom obnovenia dôvery v spravodlivosť, v štát a jeho inštitúcie, koncentruje moc v rukách ministra spravodlivosti, ako reprezentanta exekutívy. Zaväzuje súdnu radu prideliť sudcu na výkon funkcie podľa výsledkov výberového konania, v ktorom má minister a ministerstvo rozhodujúcu personálnu ( členovia výberových komisií) a riadiacu pôsobnosť ( organizácia výberových konaní). Súdna rada však nie je a ani v budúcnosti nemôže byť podľa čl. 4 ods. 4 písm. a) a b) ústavy len poštárom medzi výberovou komisiou a prezidentom republiky. Ide o zásadný koncepčný rozdiel v nazeraní vlády ( a predkladateľa návrhu – ministerstva spravodlivosti) na úlohu a ústavné postavenie súdnej rady.
Navrhovaná zmena zloženia výberových komisií, v ktorých budú mať väčšinu politickí nominanti ( dvaja členovia menovaní výkonnou mocou (ministrom spravodlivosti a jeden člen volený parlamentom) je v príkrom rozpore s požiadavkou odporúčania Rady Európy č. R (94) 12 o nevyhnutnej podmienke nezávislosti orgánu zodpovedného za výber od vlády a štátnej správy upravený v princípe I. bod 2 písm. c) (inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov musí byť nezávislá od vlády a štátnej správy).
Nie je dôvod ani na iné nastavenie vzťahov medzi orgánmi správy súdov a orgánmi sudcovskej samosprávy .
V rozpore so zámerom ústavodarcu vyjadrenom v súvislosti s prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. sa sudcovským radám - orgánom sudcovskej samosprávy odníma časť kompetencií spočívajúca v možnosti zúčastniť sa prostredníctvom svojho zástupcu na výberovom konaní na funkciu predsedu súdu, t.j. na riadení a správe súdu, tak ako je uvedené v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z.
Oslabenie účasti orgánov sudcovskej samosprávy na výberových konaniach na sudcov a predsedov súdov je zásahom do podstatnej kompetencie, aby sudcovský zbor participoval, tak ako to predpokladá Ústava SR, na správe súdov a nedostal sa do stavu, keď boli sudcovské rady iba poradnými orgánmi. Práve v dôsledku tejto negatívnej skúsenosti, kritizovanej i zahraničím, ústavodarca výslovne zakotvil oprávnenie orgánom sudcovskej samosprávy podieľať sa výraznejšie na riadení a správe súdov. Nie je preto možné súhlasiť s tvrdením, že navrhované riešenie zabezpečuje vyváženie nastavenia vzťahu medzi správou súdov a sudcovskou samosprávou. Navrhované riešenie v oblasti personálnych kompetencií vo vzťahu k výberu do funkcie predsedu súdu je negatívnym riešením, keďže upravuje absolútnu právomoc orgánu výkonnej moci, čím sa predsedu súdu podraďuje záujmom aktuálneho víťaza politického zápasu o výkonnú a zákonodarnú moc. Skrátením jeho funkčného obdobia sa tlak na podriadenosť predsedu výkonnej moci bude ďalej zvyšovať vyššou frekvenciou menovaní.
V rozpore s medzinárodnými dokumentmi je aj zásah do právnej úpravy vzdelávania sudcov a postavenia Justičnej akadémie. Európska komisia vo svojom oznámení Európskemu parlamentu a Rade z 29. júna 2006 o justičnom vzdelávaní v Európskej únii výslovne konštatovala, že „Prijatím Amsterdamskej zmluvy, kde bol definovaný nový cieľ - vytvorenie „priestoru slobody bezpečnosti a spravodlivosti“, dostalo justičné vzdelávanie nový rozmer. Potreba vzdelávania v EÚ na vysokej úrovni odborníkov v justičnej oblasti existuje už dávno, pretože správne uplatňovanie práva Spoločenstva je vo veľkej miere založené na vnútroštátnych súdnych systémoch. Dobré vedomosti v tejto oblasti sú pre sudcov, prokurátorov a advokátov odjakživa nevyhnutné na dobré uplatňovanie právnych predpisov Spoločenstva a plné rešpektovanie základných slobôd uznaných Zmluvou“.
Komisia ES ďalej v oznámení konštatuje, že „Zlepšenie v oblasti súdnej spolupráce je odteraz cieľom, ktorý je potrebné dosiahnuť a justičné vzdelávanie je nevyhnutným nástrojom.“. Dodáva, že „Dôležité prijatie súboru právnych predpisov, ktoré sa musí teraz uplatňovať odborníkmi v oblasti justície na jednej strane a vývoj zásady vzájomného uznávania spočívajúceho vo veľkej miere na vzájomnej dôvere medzi súdnymi systémami členských štátov na strane druhej, robia z justičného vzdelávania dôležitú otázku.“.
Vyššie uvedené ďalej potvrdila aj Rada Európskej únie prijatím uznesenia Rady a zástupcov vlád členských štátov, ktorí sa zišli na zasadnutí Rady, o odbornej príprave sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov v Európskej únii (2008/C 299/01) . Toto uznesenie vo svojom prvom bode uvádza, že „pri organizovaní odbornej prípravy sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov (ako napríklad justiční čakatelia, súdni úradníci a tajomníci) by sa mali členské štáty riadiť nižšie uvedenými usmerneniami, bez toho, aby tým bola dotknutá nezávislosť súdnictva alebo rôzne justičné organizácie v Európskej únii.“. Medzi tieto usmernenia napríklad patrí aj presadzovanie primeranej odbornej prípravy uplatňovanie európskeho práva sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi tak, aby sa dodržiavali základné práva a zásady uznané v článku 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie, rozvíjanie priamej výmeny medzi sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi z rôznych členských štátov, okrem iného aktívnou účasťou na programe justičnej výmeny a pod.
Predkladateľ navrhovanou úpravou fakticky neguje inštitút justičných čakateľov ako spôsob prípravy na výkon funkcie sudcu. Ide o nerešpektovanie Európskej charty o zákone pre sudcov, ktorý výslovne upravuje výber kandidátov na sudcov a ich prijímanie do radov sudcov, i ďalšie vzdelávanie v bode 2 Zásad. Konštatuje, že zákon o sudcoch má obsahovať ustanovenia pre podmienky, ktoré požiadavkami na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax zaručujú schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Zároveň, primeraným vzdelávaním financovaným štátom, zabezpečuje prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie (bod 2.2, 2.3 Charty).
V súvislosti s navrhovaným posilnením zásady náhodného prideľovania vecí je potrebné uviesť, že prax nemá s náhodným prideľovaním a prerozdeľovaním vecí problémy. Tvrdenie o tom, že dôjde k zúženiu priestoru pre korupciu nemá žiadny racionálny základ, je nedôvodné, neopodstatnené a zavádzajúce. Obchádza všetky princípy súdneho konania zabezpečujúce aktívnu účasť účastníkov konania, ako aj orgánov prokuratúry a možnosti preskúmavania rozhodovania vo viacinštančnom postupe. Javí sa síce, že tento spôsob prideľovania a prerozdeľovania vecí, ktorý nie je v Európe bežne zaužívaný, môže byť objektívnym spôsobom prideľovania vecí, skúsenosti však ukazujú, že ak je neskúsenému sudcovi náhodným výberom pridelené väčšie množstvo skutkovo a/alebo právne obtiažnych vecí, prejavuje sa to negatívne na včasnosti i na kvalite rozhodovania. Pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť, preto je potrebné upraviť skôr riešenie takejto situácie a tým vytvoriť pre účastníka konania rovnocenné podmienky na zabezpečenie včasného a spravodlivého rozhodovania. Také riešenia však návrh neobsahuje.
Súdna rada si je vedomá toho, že od prijatia zákona o sudcoch v roku 2000 vzhľadom na následné novelizácie a zákona o súdoch v roku 2004 uplynul pomerne dlhý čas a je namieste vyhodnotiť účinnosť základných justičných zákonov , avšak nie spôsobom, akým bol predložený návrh zmien pripravený. Súdna rada je pripravená k zásadnej a plodnej diskusii o potrebných zmenách zákonov .
Z uvedených dôvodov súdna rada žiada , aby Národná rada Slovenskej republiky posúdila predložený návrh so zreteľom na nasledovné stanovisko :
K čl. I bod 1
Súdna rada nesúhlasí s navrhovanou právnou úpravou § 11 os. 1 zákona, týkajúcou sa pridelenia sudcu na výkon funkcie. Návrh zákona prehliada, že podanie návrhu na menovanie sudcu je ústavou zverené súdnej rade a pridelenie na výkon funkcie na určitý súd, je len následným aktom . Predkladateľ nedôvodne kladie dôraz na pridelenie sudcov "na základe výsledkov výberového konania". Podmienkou pridelenia na určitý súd je súhlas kandidáta s konkrétnym pridelením už pred podaním návrhu na menovanie. Predkladateľ zrejme prehliadol, že návrh na menovanie sudcu môže súdna rada podať prezidentovi len vtedy, ak spôsob výberového konania, jeho vyhodnotenie a výsledok bude môcť akceptovať do tej miery, že súdna rada nebude mať pochybnosti o kandidátovi na menovanie. Súdna rada preto zásadne namieta jednostranný návrh ministerstva na zmenu doterajšieho systému výberu. Súdna rada nemôže byť a ani nebude len poštárom výberovej komisie zriadenej spôsobom, ako to predpokladá navrhovaná úprava.
Sudcovské povolanie vzhľadom na svoju náročnosť vyžaduje nielen celoživotné vzdelávanie sudcov, ale aj praktickú prípravu na výkon funkcie sudcu. Túto prípravnú prax upravuje každý statusový zákon klasických právnických povolaní a súčasne ju považuje za jeden z predpokladov, ktorý je nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa občan mohol prihlásiť do výberového konania (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti, § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii) a len výnimočne, na základe rozhodnutia samosprávneho orgánu, umožňuje započítanie inej právnickej praxe, avšak len v obmedzenom rozsahu (napr. § 10 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti). Navrhované riešenie v § 11 ods. 2 a 3 naproti tomu umožňuje prideliť na súd vyššieho stupňa aj občana, ktorý sudcovské povolanie nevykonával, žiadnu prípravnú prax neabsolvoval, postačuje iba výkon inej právnickej praxe v stanovenom rozsahu .
Dôvodom navrhovanej zmeny je podľa dôvodovej správy otvorenie justície vo vzťahu k prístupnosti funkcie sudcu aj právnikom s inou ako justičnou praxou. Umožnenie tohto prístupu však nemôže byť založené na znížení výberových kritérií - najmä špecializovanej prípravy na funkciu sudcu.
Ustanovenie § 5 zákona umožňuje osobitne významným osobnostiam v odbore práva možnosť uchádzať sa o funkciu sudcu, po odpustení justičnej skúšky , avšak ustanovenie § 11 je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 5 ods. 3 zákona (osoba, ktorá je významnou osobnosťou v odbore práva a najmenej 20 rokov činná v právnickom povolaní). Pridelenie na súd vyššieho stupňa je preto potrebné ďalej precizovať aj pre osoby uvedené v § 5 ods. 3 zákona (významní právnici) a pre oblasť správneho súdnictva, kde je súdom prvého stupňa krajský súd.
Súdna rada vzhľadom na uvedené navrhuje, aby bola ponechaná doterajšia úprava v nezmenenej podobe alebo ďalej rokovať so Súdnou radou o stanovení podmienok účasti vo výberovom konaní, obsahu výberového konania, podmienkach menovania a prideľovania, ako aj o podmienkach výberu uchádzačov z nejustičného prostredia na funkciu sudcu. Súdna rada doposiaľ o takú diskusiu požiadaná nebola.
K čl. I bodom 2 a 48
Nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou dočasného pridelenia sudcu v § 12. O dočasnom pridelení rozhoduje súdna rada podľa čl. 141a a čl. 148 ods. 2 ústavy . Navrhovaná zmena pripúšťa len dočasné pridelenie na súd rovnakého stupňa, aj to len na voľné miesto sudcu. Dočasné pridelenie nebude možné ani za účelom zvýšenia kvalifikácie na súde vyššieho stupňa a ani na zabezpečenie výkonu súdnictva. Doterajšia úprava umožňuje legitímnu výnimku výkonu funkcie sudcu na inom súde, než na ktorý bol pôvodne pridelený, a to aj na súde vyššieho stupňa. Tento inštitút bol upravený aj v predchádzajúcich statusových predpisoch, má dlhodobú tradíciu a predovšetkým sa osvedčil. Pre chod justície nie je dôležité len jeho riadne zabezpečenie, ale aj zvyšovanie kvality práce jednotlivých sudcov. Jedným z prostriedkov na realizáciu odborného rastu sudcu je aj prax na súde vyššieho stupňa. Sudcom sa prostredníctvom nej umožňuje prehlbovať si svoje odborné vedomosti a získavať praktické skúsenosti z činnosti nadriadeného súdu a je tiež premietnutím povinnosti sudcu celoživotne sa vzdelávať.
Samotný dôvod navrhovanej úpravy nie je predkladateľom právne vyargumentovaný. Prax sudcu na súde vyššieho stupňa nie je prekážkou pre rovnaký prístup všetkých uchádzačov k funkcii sudcu na súd vyššieho stupňa, ako to uvádza dôvodová správa. Táto skutočnosť nie je odrazom reality. Existuje veľa konkrétnych prípadov, kedy vo výberovom konaní na miesto sudcu súdu vyššieho stupňa uspel uchádzač bez absolvovania kvalifikačnej praxe pred uchádzačom s takouto praxou.
Pokiaľ predkladateľ v dôvodovej správe vyslovuje pochybnosť o tom, či má sudca dočasne pridelený na súd vyššieho stupňa odbornú spôsobilosť byť zákonným sudcom na vyššom súde, potom si túto otázku mal klásť predovšetkým v súvislosti s § 11 ods. 2 a 3, kde umožňuje sudcu prideliť priamo na súd vyššieho stupňa aj bez toho, aby bol čo len deň sudcom súdu prvého stupňa. Pritom nikde nestanovil rozdielne požiadavky na výberové konanie na vyšší súd. Nie je preto presvedčivý argument, že na vyšší súd nemôže byť dočasne pridelený už menovaný sudca, lebo neprešiel výberovým konaním na vyšší súd, ale môže tam byť trvale pridelený sudca bez jediného dňa sudcovskej praxe.! Súdna rada aj pri dočasnom pridelení vždy posudzuje spôsobilosť sudcu vykonávať funkciu na vyššom súde so znalosťou jeho rozhodovacej činnosti, aj na základe stanovísk odvolacích senátov a sudcovských rád.
Úprava navrhnutá pod bodom 48 (prechodné ustanovenie) je svojou podstatou retroaktívna, čo je ústavne neprípustné a v rozpore s princípom deľby moci, keď by mal zákonodarný zbor negovať platné a účinné rozhodnutie Súdnej rady o dočasnom pridelení a jeho trvaní, t.j. zasahuje do mandátu zákonného sudcu.
Navrhujeme preto ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe, alternatívne
doplniť § 12 ods. 1 o vetu „Sudcu možno s jeho súhlasom dočasne prideliť na súd vyššieho stupňa aj na účely prehlbovania kvalifikácie.“ a následne upraviť aj návrh v bode 21 v čl. VII.
K čl. I bodu 3
Bez argumentácie je v návrhu vypustené oprávnenie súdnej rady rozhodovať o stáži sudcu v Súdnej rade.
Nie je akceptovateľné, aby minister spravodlivosti, ako predstaviteľ výkonnej moci disponoval oprávnením rozhodovať o stáži sudcu v súdnej rade.
Súdna rada navrhuje doplniť v § 13 ods. 4 druhú vetu v znení : " O stáži sudcu v súdnej rade rozhoduje súdna rada ".
Na rozdiel od návrhu predloženého do pripomienkového konania sa rozšírili možnosti stáže na činnosť " člena pracovnej skupiny zriadenej na riešenie vymedzených problémov súdnictva ", čo však v dôvodovej správe nie je ničím zdôvodnené. Kto bude môcť zriadiť takú pracovnú skupinu a aké bude postavenie sudcu v nej, návrh neobsahuje. Rovnako nie je odôvodnená stáž podľa § 13 písm. d) t.j. počas vzdelávania . To na každú vzdelávaciu akciu aj v Justičnej akadémii bude potrebné rozhodnutie o stáži sudcu ? Vzdelávanie je imanentnou súčasťou výkonu sudcovskej funkcie - rozhodovanie ministra o stáži v prípade vzdelávania je zásahom do nezávislosti sudcu. Uvedené novonavrhované dôvody stáže navrhuje súdna rada vypustiť.
Navrhovaná zmena ohrozuje súčasné fungovanie Justičnej akadémie SR po personálnej stránke z dôvodu skrátenia doby stáží aj v JA.. Pripomíname, že kvalitatívnu stránku vzdelávania zabezpečuje a garantuje pedagogický zbor akadémie vedený jednotlivými vedúcimi katedier, ktorí majú byť najmä sudcovia a prokurátori trvalo ( dlhodobo) vyčlenení na pôsobenie v akadémii.
Najmä skúsený sudca alebo prokurátor s viacročnou praxou v rezorte môže garantovať kvalitatívnu stránku justičného vzdelávania a pochopiť jeho zameranie, význam a aktuálnu potrebu pri organizovaní konkrétnych školení.
Zdôrazňujeme, že v zmysle ust. § 11 ods.1 zákona č. 548/2003 Z. z. „vzdelávanie na jednotlivých úsekoch akadémie, navrhovanie obsahu, metodiky výučby a hodnotenia zabezpečuje pedagogický zbor, ktorý pôsobí na jednotlivých katedrách“. Okrem toho pedagogický zbor najmä pod záštitou vedúcich katedier zabezpečuje prípravu odbornej justičnej skúšky, garantuje predovšetkým odbornú úroveň jej písomnej časti (príprava písomného testu a spisov na koncipovanie rozhodnutí adeptmi na odbornú justičnú skúšku ), zabezpečuje a koordinuje úlohy medzinárodnej spolupráce vrátane prípravy a organizácie spoločných medzinárodných vzdelávacích podujatí s inými národnými alebo medzinárodnými organizáciami pre vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov (pozri ust. § 3 ods. 3 zákona č. 548/2003 Z. z.).
Zároveň navrhované znenie de facto zamedzí akejkoľvek snahe o personálne obsadenie Justičnej akadémie sudcami, keďže 12 mesačná stáž nevytvorí ani základné podmienky na optimálne fungovanie a kvalitnú vzdelávaciu činnosť sudcu v rámci akadémie.
Ako príklad možno poukázať na podobnú právnu úpravu Českej republiky, kde ustanovenie § 68 ods. 1 zákona č. 6/2002 Sb., o soudech, soudcích, přísedících a státní správě soudů a o změně některých dalších zákonů (zákon o soudech a soudcích) umožňuje sudcu dočasne prideliť na Justičnú akadémiu ČR najviac na dobu jedného roka. Podľa vyjadrenia zástupcu Justičnej akadémie ČR, sa napriek snahe ministerstva spravodlivosti ČR a vedenia Justičnej akadémie ČR, počas jej takmer osemročného pôsobenie doposiaľ nepodarilo na jednoročný výkon stáže na akadémiu získať žiadneho sudcu, a to najmä z dôvodu zákonom určenému krátkemu maximálnemu časovému intervalu trvaniu stáže.
Naopak poukázať možno na právnu úpravu členských štátov EÚ, kde má justičné vzdelávanie dlhoročnú tradíciu. Najstaršia špecializovaná vzdelávacia ustanovizeň, Národná škola pre sudcov a prokurátorov Francúzskej republiky (Ecole Nationale de la Magistrature), zriadená dekrétom č. 58-1270 z 22. decembra 1958, ktorá výlučne vykonáva vo Francúzsku prípravné vzdelávanie čakateľov (študentov) a celoživotné vzdelávanie už vymenovaných sudcov a prokurátorov, sa skladá najmä z pedagogického zboru tvoreného sudcami a prokurátormi, ktorí majú v zmysle ust. čl. 10 dekrétu č. 99-1073 z 21. decembra 1999 garantované trojročné dočasné pridelenie (stáž), ktoré možno jedenkrát predĺžiť ministrom spravodlivosti so súhlasom riaditeľa Národnej školy.
Poukazujeme tiež na portugalskú právnu úpravu, ktorá upravuje maximálnu trojročnú lehotu, ktorá môže byť jedenkrát predĺžená, alebo belgickú, ktorá upravuje jednoročnú lehotu, ktorú však možno predĺžiť až na 6 rokov. Zaujímavá je tiež nemecká právna úprava podľa Deutsches Richtergesetz, (DriG, § 37), ktorá stanovuje dĺžku stáže dohodou so samotným sudcom.
Navyše je nutné poukázať neodôvodnené diskriminačné rozdiely medzi pôsobením prokurátorov (ktorí nemajú dĺžku pridelenia v akadémii časovo limitovanú) a sudcami (ktorí ju budú mať navyše skrátenú).
Súdna rada navrhuje ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe a navrhovanú úpravu v bode 3 vypustiť, prípadne návrh ďalej diskutovať so zástupcami súdnej rady a Justičnej akadémie.
K čl. I bodu 5
Súdna rada navrhuje ponechanie doterajšej úpravy preloženia sudcu na súd vyššieho sudcu v nezmenenej podobe. Odstránenie vekového cenzu pri preložení sudcu na súd vyššieho stupňa je nesystémový prvok a rovnako nepovedie k skvalitneniu práce justície. Veková hranicu pre kariérny postup sudcov na súdy vyššieho stupňa podľa doterajšej úpravy nadväzuje na ústavou zakotvený vekový cenzus pre vymenovanie za sudcu, ktorý je 30 rokov (čl. 145 ods. 2 Ústavy SR). Vyvstáva teda otázka, aký zámer sleduje predkladateľ odstránením vekového cenzu. V záujme zvyšovania kvality je nevyhnutné, aby sa miesta sudcov súdov vyšších stupňov obsadzovali predovšetkým sudcami, v rámci kariérneho postupu sudcov za splnenia vekovej hranice. Vylúčenie kariérneho postupu ako základného kritéria na možnosť postupu sudcu na súd vyššieho stupňa je vytvorením podmienok na výrazné zníženie kvality rozhodovacej činnosti. Porušuje sa princíp III. bod 1 písm. c) odporúčania Rady Európy R 94 (12) , a to potreba zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorý umožňuje schopným sudcom uplatniť sa.
V porovnaní s návrhom predloženým do pripomienkového konania predkladateľ síce zvýšil časovú podmienku trvania právnej praxe z 5 a 10 rokov na 10 a 15 rokov, avšak namiesto požiadavky sudcovskej praxe považuje za dostatočnú akúkoľvek právnu prax. Tak sa môže stať, že sudcom vyššieho súdu sa môže skôr stať sudca, ktorý má prevahu akejkoľvek inej praxe a len minimum praxe sudcovskej, než sudca s dlhšou sudcovskou praxou.
K čl. I bodom 8 až 12
Aj keď sa ustanovenie § 22 zákona o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu na základe výsledkov pripomienkového konania zmenilo, nevidí súdna rada dôvod na to, aby v prípade, ak je proti sudcovi vznesené obvinenie za úmyselný trestný čin, mohol návrh na pozastavenie výkonu funkcie sudcu podať len minister. Toto oprávnenie má patriť aj predsedovi súdu, ktorý riadi osobný úrad sudcu a ktorý sa má v prvom rade dozvedieť o uvedenej skutočnosti.
Súdna rada zásadne namieta bod 9, podľa ktorého sa vypúšťa § 22 ods. 4, tzn. že sudca bude mať pozastavený výkon funkcie neobmedzenú dobu, čím sa podstatne zhoršuje jeho postavenie v prípade nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní.
Navrhuje sa vypustenie bodu 9 v čl. I. a primerane tomu upraviť aj bod 10.- 12. Z dôvodu zrozumiteľnosti je potrebné výslovne formulovať nové znenie § 22 ods. 7 , aby bolo zrejmé, kedy má a kedy nemá sudca nárok na doplatenie pozastaveného platu.
K čl. I bodu 14
Návrhom sa obmedzuje u vymedzených osôb výkon riadiacej funkcie na súde, ak sa do výkonu funkcie sudcu vrátia .
Súdna rada navrhuje doplniť do navrhovaného znenia odseku 7 nasledovné : " To platí , aj vtedy, ak sa osoba uvedená v predchádzajúcej vete stane sudcom po ukončení výkonu uvedenej funkcie".
K čl. I bod 15 :
Navrhovaná zmena § 28 ods. 2 neprihliada na požiadavku uvedenú v bode 2.2 Európskej Charty, ktorá určuje podmienku predchádzajúcej praxe zaručujúcej schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Navyše nezohľadňuje ani riešenie kariérneho postupu vyšších súdnych úradníkov a asistentov sudcu najvyššieho súdu (ďalej len asistentov sudcu). Nezodpovedá skutočnosti, ako je to uvedené v dôvodovej správe, že doteraz boli miesta sudcov obsadzované justičným čakateľom bez výberového konania. Aj miesta justičných čakateľov sa obsadzujú výlučne verejným výberovým konaním. Obsadenie miesta sudcu justičným čakateľom nebolo jedinou možnosťou. I v rokoch 2009 a 2010 boli miesta sudcov obsadzované na základe verejného výberového konania, ktorého sa zúčastnili vyšší súdni úradníci, advokáti, prípadne prokurátori. Konkrétny zoznam sudcov navrhnutých na menovanie je k dispozícii v Kancelárii Súdnej rady SR. Zoznam navrhovaných kandidátov predkladalo Súdnej rade Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Navrhovaná zmena výberového konania je svojim obsahom neprípustným posilňovaním pozície výkonnej moci. Súdna rada zásadne odmieta , aby databázu testov vytváralo ministerstvo. Overovanie znalostí potrebných na výkon funkcie sudcu musí vychádzať z požiadaviek formulovaných súdmi a justičnou akadémiou. ( § 28 ods. 4) .
Súdna rada namieta zhromažďovanie údajov o uchádzačoch na výkon funkcie sudcu na ministerstve a publikovanie výberových konaní na webovom sídle ministerstva, ako aj predkladanie zhromaždených podkladov výberovej komisii ministerstvom. Vzhľadom na to, že návrh na menovanie sudcu podáva prezidentovi republiky podľa ústavy súdna rada, nemá ministerstvo žiadne z ústavy vyplývajúce oprávnenie zaoberať sa výberom uchádzačov o miesto sudcu a ani organizáciou tohto výberu. Najmä prípadné výhrady voči uchádzačom o funkciu sudcu nie je dôvod zhromažďovať na ministerstve. Výberová komisia ich musí odovzdať do evidencie a úschovy súdnej rady po ukončení výberového konania.
Navrhované znenie ods. 7 § 28 nebolo predmetom pripomienkového konania. Bez toho, aby sa uvedená požiadavka stala predmetom náležitého posúdenia aj v súvislosti s požiadavkami kladenými na iných ústavných činiteľov, nie je namieste aby sa stala predmetom legislatívnej úpravy. Súdna rada považuje návrh za protirečivý aj so znením§ 28 ods. 4 posledná veta. Uvádzanie a publikovanie rodinných väzieb v tak širokom rozsahu hraničí so zásahom do osobnostných práv dotknutých osôb. Uvádzanie a publikovanie rodinných väzieb v tak širokom rozsahu hraničí so zásahom do osobnostných práv dotknutých osôb a ústavne neprípustnou diskrimináciou (pozitívnou alebo negatívnou) pre svôj pôvod - článok 12 Ústavy SR."
Pri novele ústavy v roku 2001 ústavodarca jednoznačne konštatoval nevyhnutnosť systémového posilňovania nezávislého súdnictva, pričom zaviedol novú ústavnú úpravu v súlade s medzinárodnými dokumentmi. Z týchto dokumentov vyplýva podstatná požiadavka, že inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov, musí byť nezávislá od vlády a štátnej správy, je povinnosťou štátu zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorá umožní schopným sudcom uplatniť sa a rozhodnutie týkajúce sa výberu kandidátov počíta s rozhodnutím orgánu nezávislého na orgáne zákonodarnej a výkonnej moci, ktorý sa skladá minimálne z jednej polovice sudcov volených z vlastných radov podľa metód zaručujúcich čo najširšej zastúpenie sudcov (princíp I. bod 2, písm. c) Odporúčania Rady Európy R/94/12, bod 1.3 Všeobecných zásad Európskej Charty o zákone pre sudcov). Navrhované zloženie výberovej komisie, rozhodnutím ktorej má byť súdna rada viazaná a kde má prevažujúci hlas výkonná a politická moc, odporuje týmto odporúčaniam. Obsahovo je to možné považovať za zníženie dosiahnutého stupňa nezávislosti súdnictva, čo je neprípustné v zmysle bodu 1.1 Všeobecných zásad Európskej Charty o zákone pre sudcov („ustanovenia charty majú za cieľ zvýšiť úroveň garancií, ktoré boli v rôznych európskych štátoch dosiahnuté. Nemôžu však dávať právo na zmeny vo vnútroštátnych zákonoch o sudcoch, ktorými by sa v príslušných krajinách znížila úroveň už získaných garancií)“.
Neumožnenie zástupcom sudcovského zboru, ktorí sú volení priamo sudcami tajným hlasovaním participovať v pôvodnom rozsahu na výbere kandidátov na osobu sudcu , je zásahom do súčasnej kompetencie samosprávy a nie je ničím odôvodnené. Naproti tomu je v rozpore s už uvádzanými medzinárodnými odporúčaniami.
V dôvodovej správe absentuje, z ktorých neziskových, resp. mimovládnych organizácií a na základe akých kritérií budú vyberaní členovia výberových komisií. Pokiaľ predkladateľ poukazuje na potrebu vylúčenia korupčných vplyvov a na základe tejto skutočnosti majú byť členmi výberových komisií iné osoby, ako sudcovia( napr. zástupcovia neziskových organizácií) , v návrhu absentuje úprava, ktorá zamedzí korupčným vplyvom práve u týchto členov výberových komisií.
Súdna rada zásadne odmieta obmedzovanie svojej pôsobnosti v tom, že na zákonom neurčené časové obdobie má zvoliť dvoch kandidátov do výberovej komisie, z ktorých si príslušný predseda súdu jedného vyberie. Trvá na zachovaní súčasného stavu, aby sama určovala člena výberovej komisie pre každé jednotlivé výberové konanie. Súdna rada to považuje za vec zásadného významu ak má ako ústavný orgán zodpovedať za podanie návrhu na menovanie sudcov . Súdna rada rozhoduje ako celok a žiadny jej člen nemôže mať trvalo viac oprávnení a funkcií z titulu členstva v súdnej rade. Zákonodarca by preto nemal súdnej rade, ako ústavnému orgánu vnucovať, aby spomedzi seba vyberala kandidátov za člena výberovej komisie a tým vylúčila ostatných členov z možnosti overovania spôsobilosti uchádzačov o výkon funkcie sudcu.
K čl. I bodom 16 a 18
Na vzniku Justičnej akadémie po rozsiahlom oboznámení sa so systémom justičného vzdelávania v krajinách EÚ participovali sudcovia, ministerstvo spravodlivosti, združenia sudcov a vznikla so zameraním na špecifické vzdelávanie sudcov, ako aj prokurátorov a zamestnancov súdov, preto je dôvodné vyžadovať, aby sa sudcovia vzdelávali predovšetkým v Justičnej akadémii.
Navrhovaná právna úprava, aby vzdelávanie v JA nebolo povinnosťou sudcov smeruje k oslabeniu Justičnej akadémie v systéme justičného vzdelávania.
Samotná Únia ukladá členským štátom zaviesť systematický systém odborného vzdelávania sudcov, pričom pozitívne hodnotí najmä tie členské štáty, ktoré ustanovili špecializovanú (kvalifikovanú) justičnú inštitúciu na tento účel (pozri bod 8 Oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Rade o justičnom vzdelávaní v Európskej únii, kde sa tiež konštatuje, že len jediná oprávnená inštitúcia na vzdelávanie sudcov a prokurátorov existuje nielen na Slovensku, ale aj v Nemecku, Rakúsku, Belgicku, Francúzsku, Taliansku, Grécku, Portugalsku, Holandsku, Poľsku, Českej republike a Slovinsku).
Počas posledných rokov došlo vo viacerých štátoch Únie, vrátane Slovenskej republiky, k zakotveniu povinnosti sudcu sa vzdelávať. Bolo by v rozpore s vyššie uvedenými uzneseniami inštitúcií EÚ, ak by najmä odbornú úroveň vzdelávania sudcov nikto negarantoval a nebol za ňu zodpovedný.
Justičná akadémia predstavuje štandard vyspelých krajín a zabezpečuje sústavné celoživotné vzdelávanie sudcov a zamestnancov súdov.
Z dôvodovej správy nie je zrejmé, ako chce predkladateľ otvoriť systém vzdelávania v justícii, keď zákon už v dnešnej podobe umožňuje aj iné vzdelávanie, čo sa praktizuje a aj v súčasnosti sa sudcovia zúčastňujú stáží a odborných študijných pobytov v zahraničí.
Justičná akadémia zabezpečuje vzdelávanie na základe aktuálnych potrieb justície, v ťažiskových témach rozhodovacej činnosti, pričom podstatou je princíp, že „sudcovia učia sudcov“. Nie je nám známa žiadna iná vzdelávacia inštitúcia, ktorá by sa mohla venovať v potrebnej hĺbke práve potrebám justície. Justičná akadémia SR zabezpečuje primeranosť vzdelávacích programov a realizuje v zmysle požiadaviek objektívnosti, kompetencie a nestrannosti, ako je to vyžadované v Európskej Charte v zákone pre sudcov (bod 2.3 Charty)
Predložená právna úprava nevyhnutne bude mať dopad na štátny rozpočet. Návrh však neobsahuje analýzu nákladov širšieho vzdelávania mimo Justičnej akadémie a tvrdenie, že nebude vyžadovať zvýšenie prostriedkov na vzdelávanie v mimojustičnom prostredí je nepodložené.
Súdna rada navrhuj ponechať pôvodné znenie § 30 ods. 7 a § 35 ods. 2. prípadne znenie : " Vzdelávanie sudcov zabezpečuje Justičná akadémia a ďalšie tuzemské a zahraničné vzdelávacie inštitúcie . .(ďalej ako v návrhu."
K čl. I bodu 17 a 33
Zmena ustanovenia § 31 ods. 7 nebola predmetom pripomienkového konania. Súdna rada považuje návrh za predčasný , aj v súvislosti s požiadavkami kladenými na iných ústavných činiteľov. Obsahuje prvky možnej diskriminácie . Zákon môže určiť, kedy a za akých podmienok nemôžu blízky rodinní príslušníci vykonávať funkciu na jednom súde, ale nie plošne stanoviť povinnosť uvádzať rodinné vzťahy tak širokom rozsahu.
K čl. I bod 22 a 25
Funkcia justičného čakateľa je výslovne zameraná na prípravu na výkon funkcie sudcu, čo je v úplnom súlade s medzinárodnými dokumentmi. Medzinárodné dokumenty, ktoré ústavodarca v celom rozsahu akceptoval pri ústavnej úprave nezávislosti súdnictva výslovne počítajú, že zákon ustanoví podmienky na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax, ktorá zaručí schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu a primerané vzdelávanie a zabezpečí prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie.
Ak zákon vylúči, že by budúci sudca mal byť pripravovaný pod odborným vedením sudcu a po oboznámení sa s výkonom súdnictva na všetkých jeho úsekoch, reálne nie je možné zabezpečiť kvalitu výberu sudcovského zboru. Pritom samotná funkcia justičného čakateľa zostáva zachovaná.
V prípade, ak sudca odborne vedie justičného čakateľa, za túto činnosť mu prináleží príplatok.
Súdna rada navrhuje vypustiť bod 22 a 25 návrhu.
K čl. I bod 23 a 26
Dôvodová správa neuvádza, prečo sa vypúšťa aj odmena pri dosiahnutí životného jubilea 50 rokov a za splnenie osobitne významných úloh vyplývajúcich zo základných povinností sudcu, ktorú priznáva orgán predsedu súdu. Dôvod, že iní ústavní činitelia nemajú nárok na odmenu pri životnom jubileu je neadekvátny, pretože ani funkcia ministra ani funkcia poslanca nie je súčasne výkonom povolania ( ako u sudcu v zmysle článku 145a ods. 2 Ústavy SR) a nie je celoživotná.
Návrh odníma kompetenciu samospráve súdnictva, ktorá na začiatku rozpočtového obdobia prijímala kritéria na priznávania odmien a následne ich zverejnila. Nezáviselo to teda len od výlučného rozhodovania predsedu súdov. Je možné sa vrátiť k úprave platnej pred 1.1.2009.
Predkladateľ navrhuje vypustiť všetky odmeny s poukazom na uvádzaný nález ústavného súdu, ktorý sa však týka len odmien poskytnutých v súvislosti s rozhodovacou činnosťou sudcu.
Odňatie odmien s odôvodnením uvedeným v dôvodovej správe je neakceptovateľné, lebo nerešpektuje skutočnosť, že odmeny sú prideľované aj za mimorozhodovaciu činnosť napr. účasť na preskúmavaní úrovne rozhodovania v súvislosti s hodnotením sudcu, za pripomienkovanie návrhov zákonov, prípravu prezentácií súdu navonok (napr. v medzinárodných orgánoch, kde sú sudcovia nominovaní, za prípravu rôznych rozborov a materiálov potrebných na gremiálne porady a kolégiá, rozborovanie nálezov ÚS a medzinárodných súdnych orgánov, rozhodnutí NS SR nižšími súdmi, ktoré nie sú bezprostredne rozhodovacou činnosťou, revíznu činnosť a pod).
Súdna rada zdôrazňuje, že odmeny sudcom nie sú rozpočtované, vyplácajú sa len ak vzniknú úspory na platoch sudcov (práceneschopnosť, úmrtie, neobsadené miesto sudcu.) Predkladateľ by preto mal uviesť, ako hodlá, ako správca kapitoly naložiť s úsporami na platoch sudcov. Pritom za neprítomných sudcov konajú a rozhodujú zastupujúci sudcovia. Ani túto záťaž pri výkone funkcie sudcu sa predkladateľ nesnaží riešiť adekvátnym odmeňovaním.
Súdna rada považuje návrh za neprepracovaný, necitlivý, nezdôvodnený a politicky populistický . Navrhuje body 23 a 26 vypustiť.
K čl. I bod 24 :
Návrh nebol predmetom pripomienkového konania.
Namiesto navrhovaného znenia nového odseku 4 § 69 súdna rada navrhuje nové znenie § 69 ods. 2 takto
" (2) Funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok."
Navrhovaným znením zákona sa odstráni nedôvodná vnútorná diferenciácia sudcov na najvyššom súde a diskriminácia vyslovená ústavným súdom a súčasne sa všetci sudcovia najvyššieho súdu dostanú na platovú úroveň danú sudcom Špecializovaného trestného súdu, ktorý je súdom nižšieho stupňa. Súdna rada si uvedomuje, že ide o návrh, ktorý má vplyv na rozpočet súdu a je potrebná dobrá vôľa na jeho akceptovanie. Na druhej strane bude reakciou na opakované uznesenia Pléna Najvyššieho súdu, na ktoré zatiaľ zákonodarná moc nereagovala. Prijatie návrhu pomôže odstrániť aspoň jeden z neuralgických bodov zaťažujúcich vzťah súdnej moci na jednej strane a zákonodarnej a výkonnej moci na strane druhej. Súdna rada považuje za neodôvodnené udržiavať rozdielne platové pomery sudcov najvyššieho súdu. Súčasná diferenciácia platov na najvyššom súde je odborne nepodložená ( je dôvodné vidieť ekonomicky a spoločensky závažné kauzy obchodné, správne či civilné) a motivovaná len politickým uprednostnením jedného druhu súdnej činnosti ( rozhodovanie vo veciach špecializovaného trestného súdu).
K čl. I bodu 33 :
Súdna rada navrhuje vypustiť s poukazom na stanovisko k bodu 17.
K čl. I bodu 34 :
Doplnenie § 116 ods. 3 o písm. d) a e) – teda o ďalšie dve konania závažného disciplinárneho previnenia, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou sudcu je jednoznačne násilné kriminalizovanie konaní, ktoré sú svojou podstatou jednoznačne závažným disciplinárnym previnením v zmysle § 116 ods. 2 cit. Zák. a majú svoj odraz v prísnych sankciách stanovených v § 117 ods. 5 (o. i. aj odvolanie z funkcie sudcu).Tým, že návrh novely považuje (hoci za splnenia ďalších pripomienok) takéto závažné disciplinárne previnenie za nezlučiteľné s funkciou sudcu, odníma disciplinárnemu senátu možnosť samostatne hodnotiť všetky okolnosti prípadu.
Vytvorenie ďalšej – samostatnej skutkovej podstaty uvedenej sub e) – možno akceptovať, ale iba za predpokladu, že bude zaradená ako závažné disciplinárne previnenie v ustanovení § 116 ods. 2 cit. Zák. Navyše, formulácia tejto skutkovej podstaty je vágna. „Porušenie zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí...“ resp. aj
Vláda predložila na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Súdna rada má za to, že návrh nie je spôsobilý na prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky z nasledovných dôvodov:
Predmetný návrh zákona nebol prerokovaný so Súdnou radou Slovenskej republiky. Pripomienky súdnej rady podané v pripomienkovom konaní vo viacerých zásadných otázkach neboli zohľadnené. Prekladateľ nedal súdnej rade príležitosť ich prerokovať v rozporovom konaní. Vláda prerokovala návrh zákona bez záujmu o odstránenie rozporov so súdnou radou, hoci predsedníčka vlády bola upozornená, že rozporové konanie sa neuskutočnilo . Viaceré navrhované zmeny neboli dané na pripomienky a súdna rada o nich získala vedomosť až z návrhu predloženého do národnej rady.
Predložený materiál je výlučne iniciatívnym materiálom vlády na základe jej programového vyhlásenia, nevyjadruje názor a skúsenosti súdnej rady ako ústavného reprezentanta súdnej moci a ani názory sudcov združených v ich najväčšej záujmovej organizácii, Združení sudcov Slovenska. Pripomienky združenia k predloženému návrhu predkladateľ ignoroval rovnako, ako pripomienky súdnej rady a množstva sudcovských rád.
Predložený návrh zákona o sudcoch a zákona o súdoch výrazne zasahuje do súčasného usporiadania súdnej moci, mení postavenie sudcov, zakladá zásadné koncepčné zmeny organizácie súdnictva a tým odstupuje od vyváženej úpravy prijatej konsenzom politických síl a sudcovského zboru na základe dlhotrvajúcich legislatívnych príprav v rokoch 1999 až 2003. Prijatie navrhovaného zákona bude súdna moc považovať za nové podriadenie súdnictva výkonnej moci vo všetkých zásadných otázkach riadenia súdov, postavenia sudcov a za odklon od medzinárodne akceptovaných odporúčaní garantujúcich nezávislosť súdnej moci.
Pri posudzovaní návrhov legislatívnych zmien týkajúcich sa statusu sudcu, správy a samosprávy súdnictva, je potrebné zodpovedať na otázku, či navrhované zmeny posilnia dosiahnutý stupeň systémových prvkov nezávislosti a samostatnosti súdnej moci alebo naopak nezávislosť a samostatnosť súdnej moci znižujú alebo ich úplne odstraňujú.
Základným kritériom posudzovania navrhovaných zmien je zabezpečenie reálneho naplnenia ústavnej zásady nezávislosti súdnej moci na moci výkonnej a zákonodarnej a oddelenia jej výkonu (súdnej moci) od iných orgánov štátu.
Základné princípy nezávislosti súdnictva zakotvujú rezolúcie Valného zhromaždenia OSN 40/32 z 29. novembra 1985 a 40/146 z 13. decembra 1985, odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy No R (94) 12 z 13. októbra 1994. Základné princípy nezávislosti súdnictva sú tiež rozpracované v Európskej charte o statuse sudcu prijatej v Štrasburgu 8. až 10. júla 1998.
Nezávislosť súdnictva má podľa Komisie pre demokraciu cestou práva (Benátska komisia) objektívnu zložku, ktorou je nevyhnutnú kvalita súdnictva ako takého, a subjektívnu zložku. Subjektívnou zložkou je právo každého jednotlivca, aby o jeho právach a slobodách rozhodol nezávislý sudca. Bez nezávislých sudcov nemôže dôjsť k oprávnenej a zákonnej implementácii práv a slobôd. V dôsledku toho nie je nezávislosť súdnictva požiadavkou len samou osebe; nie je osobným privilégiom sudcov, ale je odôvodnená potrebou umožniť sudcom naplniť ich úlohu ochrancov práv a slobôd ľudí.
Nezávislosť sudcov a – ako následok – reputácia súdnictva v spoločnosti závisí od mnohých faktorov. Okrem inštitucionálnych pravidiel garantujúcich nezávislosť sú najdôležitejšími charakter a profesionalita každého sudcu. Dôležitá je tiež právna kultúra.
Nezávislosť a nestrannosť súdnictva a oddelenie jeho výkonu na všetkých stupňoch od ostatných štátnych orgánov garantuje čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky.
Zmyslu obsahového naplnenia princípu nezávislosti súdnictva, jeho samostatnosti a oddelenia od ostatných orgánov štátu zodpovedá aj ústavou a zákonom ustanovený okruh kompetencií, ktorý Súdnej rade Slovenskej republiky, predsedom a podpredsedom súdov a orgánom sudcovskej samosprávy zabezpečuje zásadný vplyv na riešenie najzákladnejších a pre organizáciu, výkon a správu súdnictva existenčných otázok.
Predložený návrh až na niektoré výnimky nemožno hodnotiť inak ako krok späť, do stavu keď najväčším problémom súdnictva v Slovenskej republike bola „neexistencia samosprávy súdnictva a naopak, jeho úplná závislosť od výkonnej moci", ako konštatovala Expertná misia Európskej komisie na úseku súdnictva a ministerstva vnútra v novembri 1997, ktorá poukázala na neopodstatnene veľký vplyv vládnej moci na moc súdnu.
Aby sa zabezpečila a garantovala systémová úprava nezávislosti súdnictva, ktorá by zodpovedala štandardom Európskej únie, bol prijatý ústavný zákonom č. 90/2001 Z. z.
Z dôvodovej správy k návrhu tohto ústavného zákona vyplýva zámer ústavodarcu, podľa ktorého len skutočne nezávislí, právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd občanov a spoločnosti. Z uvedených dôvodov bola navrhnutá najrozsiahlejšia zmena Ústavy týkajúca sa súdnictva ( čl. 141 až 148 ). Ústava zakotvila princíp nezávislosti súdnej moci a oddelenia jej výkonu od iných štátnych orgánov v súlade s už uvedenými medzinárodnými dokumentmi aj konštituovaním súdnej rady. Ústavodarca teda jednoznačne akceptoval obsah citovaných medzinárodných dokumentov, účelom ktorých je predovšetkým zabezpečiť posilnenie nezávislosti súdnictva s ohľadom na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obchádzanie týchto odporúčaní alebo ich popieranie v predloženom návrhu je potrebné považovať pri existencii článku 6 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd za neprípustné .
Proklamovaný účel navrhovanej právnej úpravy a prostriedky, ktorými ho chcel predkladateľ dosiahnuť, sú vo svetle vyššie uvedených skutočností značne rozporné .
Tvrdené obnovenie dôvery v spravodlivosť (justíciu) vychádza z faktu, ktorý objektívne nie je preukázaný. Predkladateľ prehliada skutočnosť, že od roku 1990 do súčasnosti podľa prieskumov verejnej mienky síce nedošlo k výrazným zmenám v stupni " dôvery verejnosti k súdnictvu", ale pritom sa nerozlišuje medzi názormi a pocitmi nespokojných účastníkov s výsledkami pre nich neúspešného súdneho konania a všeobecne prezentovanou nedôverou, ktorá nemá stanovené kritériá. Prieskumy verejnej mienky sa nevykonávajú zisťovaním názorov od občanov z toho pohľadu, či ide o účastníkov konania pred súdom a ani z toho hľadiska, či im bolo umožnené reálne poznať podmienky fungovania súdnictva a na základe akých poznatkov svoje hodnotenia dôvery vyslovujú. Treba podotknúť, že vývoj legislatívy, ktorý je od roku 1990 nasmerovaný jednoznačne na rozširovanie pôsobnosti súdov , nesvedčí o klesajúcej dôvere k súdom, rovnako o tom nesvedčí ani stály nárast súdnej agendy. Aj to sú kritériá pre posudzovanie dôvery vo výkon spravodlivosti poskytovanej súdmi.
Naproti tomu zmeny v podmienkach výkonu súdnictva boli podstatne pomalšie, ako vývoj súdnych agend. Podmienky výkonu súdnictva totiž nezávisia prioritne od sudcov, ale od výkonnej a zákonodarnej moci, v pôsobnosti ktorých je vytvárať materiálne, technické, personálne, ekonomické i legislatívne podmienky výkonu súdnictva.
Tvrdený negatívny postoj k súdnictvu je teda možné považovať za značne skreslený, lebo nehodnotí podiel ostatných zložiek moci na jeho stave. Aj popri pozitívnej zmene k materiálnemu zabezpečeniu sudcov prijatím zákona č. 385 v roku 2000 je dôvodné pripomenúť stále pretrvávajúce prehliadanie súdnej moci pri tvorbe rozpočtu, nedostatočný rozpočet súdnictva, zásahy výkonnej moci do schváleného rozpočtu bez toho, aby sa zvážil dopad takých opatrení na možnosti systému konať a rozhodovať v primeraných lehotách. Na uvedené skutočnosti súdna rada od svojho vzniku neustále poukazovala. O postoji zákonodarnej a výkonnej moci k súdnictvu svedčí, že za 40 rokov existencie najvyššieho súdu republiky , nemá svoje samostatné sídlo a funguje vo vypožičaných priestoroch, v budove, ktorá bola stavaná pre najvyšší súd.
Vychádzať preto pri tvorbe legislatívy z podkladov, ktoré nezobrazujú skutočný stav súdnictva, ale len niektoré parciálne problémy ( pertraktované len niekoľkými sudcami a živené médiami), ktoré sa však považujú za jediný obraz súdnictva a pritom opomínajú jeho aktuálnu činnosť a množstvo rozhodnutí , je nekorektné, vecne neopodstatnené a znevažuje celkový výsledok práce desiatok a stoviek sudcov pri napĺňaní ústavného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ustavy. Práve taký je obsah dôvodovej správy k predloženému zákonu.
Posilňovanie verejnej občianskej kontroly súdnej moci v súvislosti s výberovými konaniami na funkciu sudcu, sudcu vyššieho stupňa, akúkoľvek vyššiu sudcovskú funkciu a na funkciu predsedu súdu je možné vzhľadom na kontext navrhovaných legislatívnych úprav považovať za simulovanie skutočného zámeru, ktorým je absolútne podriadenie súdnej moci moci výkonnej, napr. i tým, že výkonná moc bude rozhodovať o tak zásadnej otázke, akou je výber kandidátov na funkciu sudcu. Podľa navrhovanej zmeny bude mať na určenie väčšiny členov výberovej komisie vplyv politická moc, najmä minister spravodlivosti.
Predkladaný návrh , pod rúškom obnovenia dôvery v spravodlivosť, v štát a jeho inštitúcie, koncentruje moc v rukách ministra spravodlivosti, ako reprezentanta exekutívy. Zaväzuje súdnu radu prideliť sudcu na výkon funkcie podľa výsledkov výberového konania, v ktorom má minister a ministerstvo rozhodujúcu personálnu ( členovia výberových komisií) a riadiacu pôsobnosť ( organizácia výberových konaní). Súdna rada však nie je a ani v budúcnosti nemôže byť podľa čl. 4 ods. 4 písm. a) a b) ústavy len poštárom medzi výberovou komisiou a prezidentom republiky. Ide o zásadný koncepčný rozdiel v nazeraní vlády ( a predkladateľa návrhu – ministerstva spravodlivosti) na úlohu a ústavné postavenie súdnej rady.
Navrhovaná zmena zloženia výberových komisií, v ktorých budú mať väčšinu politickí nominanti ( dvaja členovia menovaní výkonnou mocou (ministrom spravodlivosti a jeden člen volený parlamentom) je v príkrom rozpore s požiadavkou odporúčania Rady Európy č. R (94) 12 o nevyhnutnej podmienke nezávislosti orgánu zodpovedného za výber od vlády a štátnej správy upravený v princípe I. bod 2 písm. c) (inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov musí byť nezávislá od vlády a štátnej správy).
Nie je dôvod ani na iné nastavenie vzťahov medzi orgánmi správy súdov a orgánmi sudcovskej samosprávy .
V rozpore so zámerom ústavodarcu vyjadrenom v súvislosti s prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. sa sudcovským radám - orgánom sudcovskej samosprávy odníma časť kompetencií spočívajúca v možnosti zúčastniť sa prostredníctvom svojho zástupcu na výberovom konaní na funkciu predsedu súdu, t.j. na riadení a správe súdu, tak ako je uvedené v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z.
Oslabenie účasti orgánov sudcovskej samosprávy na výberových konaniach na sudcov a predsedov súdov je zásahom do podstatnej kompetencie, aby sudcovský zbor participoval, tak ako to predpokladá Ústava SR, na správe súdov a nedostal sa do stavu, keď boli sudcovské rady iba poradnými orgánmi. Práve v dôsledku tejto negatívnej skúsenosti, kritizovanej i zahraničím, ústavodarca výslovne zakotvil oprávnenie orgánom sudcovskej samosprávy podieľať sa výraznejšie na riadení a správe súdov. Nie je preto možné súhlasiť s tvrdením, že navrhované riešenie zabezpečuje vyváženie nastavenia vzťahu medzi správou súdov a sudcovskou samosprávou. Navrhované riešenie v oblasti personálnych kompetencií vo vzťahu k výberu do funkcie predsedu súdu je negatívnym riešením, keďže upravuje absolútnu právomoc orgánu výkonnej moci, čím sa predsedu súdu podraďuje záujmom aktuálneho víťaza politického zápasu o výkonnú a zákonodarnú moc. Skrátením jeho funkčného obdobia sa tlak na podriadenosť predsedu výkonnej moci bude ďalej zvyšovať vyššou frekvenciou menovaní.
V rozpore s medzinárodnými dokumentmi je aj zásah do právnej úpravy vzdelávania sudcov a postavenia Justičnej akadémie. Európska komisia vo svojom oznámení Európskemu parlamentu a Rade z 29. júna 2006 o justičnom vzdelávaní v Európskej únii výslovne konštatovala, že „Prijatím Amsterdamskej zmluvy, kde bol definovaný nový cieľ - vytvorenie „priestoru slobody bezpečnosti a spravodlivosti“, dostalo justičné vzdelávanie nový rozmer. Potreba vzdelávania v EÚ na vysokej úrovni odborníkov v justičnej oblasti existuje už dávno, pretože správne uplatňovanie práva Spoločenstva je vo veľkej miere založené na vnútroštátnych súdnych systémoch. Dobré vedomosti v tejto oblasti sú pre sudcov, prokurátorov a advokátov odjakživa nevyhnutné na dobré uplatňovanie právnych predpisov Spoločenstva a plné rešpektovanie základných slobôd uznaných Zmluvou“.
Komisia ES ďalej v oznámení konštatuje, že „Zlepšenie v oblasti súdnej spolupráce je odteraz cieľom, ktorý je potrebné dosiahnuť a justičné vzdelávanie je nevyhnutným nástrojom.“. Dodáva, že „Dôležité prijatie súboru právnych predpisov, ktoré sa musí teraz uplatňovať odborníkmi v oblasti justície na jednej strane a vývoj zásady vzájomného uznávania spočívajúceho vo veľkej miere na vzájomnej dôvere medzi súdnymi systémami členských štátov na strane druhej, robia z justičného vzdelávania dôležitú otázku.“.
Vyššie uvedené ďalej potvrdila aj Rada Európskej únie prijatím uznesenia Rady a zástupcov vlád členských štátov, ktorí sa zišli na zasadnutí Rady, o odbornej príprave sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov v Európskej únii (2008/C 299/01) . Toto uznesenie vo svojom prvom bode uvádza, že „pri organizovaní odbornej prípravy sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov (ako napríklad justiční čakatelia, súdni úradníci a tajomníci) by sa mali členské štáty riadiť nižšie uvedenými usmerneniami, bez toho, aby tým bola dotknutá nezávislosť súdnictva alebo rôzne justičné organizácie v Európskej únii.“. Medzi tieto usmernenia napríklad patrí aj presadzovanie primeranej odbornej prípravy uplatňovanie európskeho práva sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi tak, aby sa dodržiavali základné práva a zásady uznané v článku 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie, rozvíjanie priamej výmeny medzi sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi z rôznych členských štátov, okrem iného aktívnou účasťou na programe justičnej výmeny a pod.
Predkladateľ navrhovanou úpravou fakticky neguje inštitút justičných čakateľov ako spôsob prípravy na výkon funkcie sudcu. Ide o nerešpektovanie Európskej charty o zákone pre sudcov, ktorý výslovne upravuje výber kandidátov na sudcov a ich prijímanie do radov sudcov, i ďalšie vzdelávanie v bode 2 Zásad. Konštatuje, že zákon o sudcoch má obsahovať ustanovenia pre podmienky, ktoré požiadavkami na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax zaručujú schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Zároveň, primeraným vzdelávaním financovaným štátom, zabezpečuje prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie (bod 2.2, 2.3 Charty).
V súvislosti s navrhovaným posilnením zásady náhodného prideľovania vecí je potrebné uviesť, že prax nemá s náhodným prideľovaním a prerozdeľovaním vecí problémy. Tvrdenie o tom, že dôjde k zúženiu priestoru pre korupciu nemá žiadny racionálny základ, je nedôvodné, neopodstatnené a zavádzajúce. Obchádza všetky princípy súdneho konania zabezpečujúce aktívnu účasť účastníkov konania, ako aj orgánov prokuratúry a možnosti preskúmavania rozhodovania vo viacinštančnom postupe. Javí sa síce, že tento spôsob prideľovania a prerozdeľovania vecí, ktorý nie je v Európe bežne zaužívaný, môže byť objektívnym spôsobom prideľovania vecí, skúsenosti však ukazujú, že ak je neskúsenému sudcovi náhodným výberom pridelené väčšie množstvo skutkovo a/alebo právne obtiažnych vecí, prejavuje sa to negatívne na včasnosti i na kvalite rozhodovania. Pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť, preto je potrebné upraviť skôr riešenie takejto situácie a tým vytvoriť pre účastníka konania rovnocenné podmienky na zabezpečenie včasného a spravodlivého rozhodovania. Také riešenia však návrh neobsahuje.
Súdna rada si je vedomá toho, že od prijatia zákona o sudcoch v roku 2000 vzhľadom na následné novelizácie a zákona o súdoch v roku 2004 uplynul pomerne dlhý čas a je namieste vyhodnotiť účinnosť základných justičných zákonov , avšak nie spôsobom, akým bol predložený návrh zmien pripravený. Súdna rada je pripravená k zásadnej a plodnej diskusii o potrebných zmenách zákonov .
Z uvedených dôvodov súdna rada žiada , aby Národná rada Slovenskej republiky posúdila predložený návrh so zreteľom na nasledovné stanovisko :
K čl. I bod 1
Súdna rada nesúhlasí s navrhovanou právnou úpravou § 11 os. 1 zákona, týkajúcou sa pridelenia sudcu na výkon funkcie. Návrh zákona prehliada, že podanie návrhu na menovanie sudcu je ústavou zverené súdnej rade a pridelenie na výkon funkcie na určitý súd, je len následným aktom . Predkladateľ nedôvodne kladie dôraz na pridelenie sudcov "na základe výsledkov výberového konania". Podmienkou pridelenia na určitý súd je súhlas kandidáta s konkrétnym pridelením už pred podaním návrhu na menovanie. Predkladateľ zrejme prehliadol, že návrh na menovanie sudcu môže súdna rada podať prezidentovi len vtedy, ak spôsob výberového konania, jeho vyhodnotenie a výsledok bude môcť akceptovať do tej miery, že súdna rada nebude mať pochybnosti o kandidátovi na menovanie. Súdna rada preto zásadne namieta jednostranný návrh ministerstva na zmenu doterajšieho systému výberu. Súdna rada nemôže byť a ani nebude len poštárom výberovej komisie zriadenej spôsobom, ako to predpokladá navrhovaná úprava.
Sudcovské povolanie vzhľadom na svoju náročnosť vyžaduje nielen celoživotné vzdelávanie sudcov, ale aj praktickú prípravu na výkon funkcie sudcu. Túto prípravnú prax upravuje každý statusový zákon klasických právnických povolaní a súčasne ju považuje za jeden z predpokladov, ktorý je nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa občan mohol prihlásiť do výberového konania (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti, § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii) a len výnimočne, na základe rozhodnutia samosprávneho orgánu, umožňuje započítanie inej právnickej praxe, avšak len v obmedzenom rozsahu (napr. § 10 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti). Navrhované riešenie v § 11 ods. 2 a 3 naproti tomu umožňuje prideliť na súd vyššieho stupňa aj občana, ktorý sudcovské povolanie nevykonával, žiadnu prípravnú prax neabsolvoval, postačuje iba výkon inej právnickej praxe v stanovenom rozsahu .
Dôvodom navrhovanej zmeny je podľa dôvodovej správy otvorenie justície vo vzťahu k prístupnosti funkcie sudcu aj právnikom s inou ako justičnou praxou. Umožnenie tohto prístupu však nemôže byť založené na znížení výberových kritérií - najmä špecializovanej prípravy na funkciu sudcu.
Ustanovenie § 5 zákona umožňuje osobitne významným osobnostiam v odbore práva možnosť uchádzať sa o funkciu sudcu, po odpustení justičnej skúšky , avšak ustanovenie § 11 je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 5 ods. 3 zákona (osoba, ktorá je významnou osobnosťou v odbore práva a najmenej 20 rokov činná v právnickom povolaní). Pridelenie na súd vyššieho stupňa je preto potrebné ďalej precizovať aj pre osoby uvedené v § 5 ods. 3 zákona (významní právnici) a pre oblasť správneho súdnictva, kde je súdom prvého stupňa krajský súd.
Súdna rada vzhľadom na uvedené navrhuje, aby bola ponechaná doterajšia úprava v nezmenenej podobe alebo ďalej rokovať so Súdnou radou o stanovení podmienok účasti vo výberovom konaní, obsahu výberového konania, podmienkach menovania a prideľovania, ako aj o podmienkach výberu uchádzačov z nejustičného prostredia na funkciu sudcu. Súdna rada doposiaľ o takú diskusiu požiadaná nebola.
K čl. I bodom 2 a 48
Nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou dočasného pridelenia sudcu v § 12. O dočasnom pridelení rozhoduje súdna rada podľa čl. 141a a čl. 148 ods. 2 ústavy . Navrhovaná zmena pripúšťa len dočasné pridelenie na súd rovnakého stupňa, aj to len na voľné miesto sudcu. Dočasné pridelenie nebude možné ani za účelom zvýšenia kvalifikácie na súde vyššieho stupňa a ani na zabezpečenie výkonu súdnictva. Doterajšia úprava umožňuje legitímnu výnimku výkonu funkcie sudcu na inom súde, než na ktorý bol pôvodne pridelený, a to aj na súde vyššieho stupňa. Tento inštitút bol upravený aj v predchádzajúcich statusových predpisoch, má dlhodobú tradíciu a predovšetkým sa osvedčil. Pre chod justície nie je dôležité len jeho riadne zabezpečenie, ale aj zvyšovanie kvality práce jednotlivých sudcov. Jedným z prostriedkov na realizáciu odborného rastu sudcu je aj prax na súde vyššieho stupňa. Sudcom sa prostredníctvom nej umožňuje prehlbovať si svoje odborné vedomosti a získavať praktické skúsenosti z činnosti nadriadeného súdu a je tiež premietnutím povinnosti sudcu celoživotne sa vzdelávať.
Samotný dôvod navrhovanej úpravy nie je predkladateľom právne vyargumentovaný. Prax sudcu na súde vyššieho stupňa nie je prekážkou pre rovnaký prístup všetkých uchádzačov k funkcii sudcu na súd vyššieho stupňa, ako to uvádza dôvodová správa. Táto skutočnosť nie je odrazom reality. Existuje veľa konkrétnych prípadov, kedy vo výberovom konaní na miesto sudcu súdu vyššieho stupňa uspel uchádzač bez absolvovania kvalifikačnej praxe pred uchádzačom s takouto praxou.
Pokiaľ predkladateľ v dôvodovej správe vyslovuje pochybnosť o tom, či má sudca dočasne pridelený na súd vyššieho stupňa odbornú spôsobilosť byť zákonným sudcom na vyššom súde, potom si túto otázku mal klásť predovšetkým v súvislosti s § 11 ods. 2 a 3, kde umožňuje sudcu prideliť priamo na súd vyššieho stupňa aj bez toho, aby bol čo len deň sudcom súdu prvého stupňa. Pritom nikde nestanovil rozdielne požiadavky na výberové konanie na vyšší súd. Nie je preto presvedčivý argument, že na vyšší súd nemôže byť dočasne pridelený už menovaný sudca, lebo neprešiel výberovým konaním na vyšší súd, ale môže tam byť trvale pridelený sudca bez jediného dňa sudcovskej praxe.! Súdna rada aj pri dočasnom pridelení vždy posudzuje spôsobilosť sudcu vykonávať funkciu na vyššom súde so znalosťou jeho rozhodovacej činnosti, aj na základe stanovísk odvolacích senátov a sudcovských rád.
Úprava navrhnutá pod bodom 48 (prechodné ustanovenie) je svojou podstatou retroaktívna, čo je ústavne neprípustné a v rozpore s princípom deľby moci, keď by mal zákonodarný zbor negovať platné a účinné rozhodnutie Súdnej rady o dočasnom pridelení a jeho trvaní, t.j. zasahuje do mandátu zákonného sudcu.
Navrhujeme preto ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe, alternatívne
doplniť § 12 ods. 1 o vetu „Sudcu možno s jeho súhlasom dočasne prideliť na súd vyššieho stupňa aj na účely prehlbovania kvalifikácie.“ a následne upraviť aj návrh v bode 21 v čl. VII.
K čl. I bodu 3
Bez argumentácie je v návrhu vypustené oprávnenie súdnej rady rozhodovať o stáži sudcu v Súdnej rade.
Nie je akceptovateľné, aby minister spravodlivosti, ako predstaviteľ výkonnej moci disponoval oprávnením rozhodovať o stáži sudcu v súdnej rade.
Súdna rada navrhuje doplniť v § 13 ods. 4 druhú vetu v znení : " O stáži sudcu v súdnej rade rozhoduje súdna rada ".
Na rozdiel od návrhu predloženého do pripomienkového konania sa rozšírili možnosti stáže na činnosť " člena pracovnej skupiny zriadenej na riešenie vymedzených problémov súdnictva ", čo však v dôvodovej správe nie je ničím zdôvodnené. Kto bude môcť zriadiť takú pracovnú skupinu a aké bude postavenie sudcu v nej, návrh neobsahuje. Rovnako nie je odôvodnená stáž podľa § 13 písm. d) t.j. počas vzdelávania . To na každú vzdelávaciu akciu aj v Justičnej akadémii bude potrebné rozhodnutie o stáži sudcu ? Vzdelávanie je imanentnou súčasťou výkonu sudcovskej funkcie - rozhodovanie ministra o stáži v prípade vzdelávania je zásahom do nezávislosti sudcu. Uvedené novonavrhované dôvody stáže navrhuje súdna rada vypustiť.
Navrhovaná zmena ohrozuje súčasné fungovanie Justičnej akadémie SR po personálnej stránke z dôvodu skrátenia doby stáží aj v JA.. Pripomíname, že kvalitatívnu stránku vzdelávania zabezpečuje a garantuje pedagogický zbor akadémie vedený jednotlivými vedúcimi katedier, ktorí majú byť najmä sudcovia a prokurátori trvalo ( dlhodobo) vyčlenení na pôsobenie v akadémii.
Najmä skúsený sudca alebo prokurátor s viacročnou praxou v rezorte môže garantovať kvalitatívnu stránku justičného vzdelávania a pochopiť jeho zameranie, význam a aktuálnu potrebu pri organizovaní konkrétnych školení.
Zdôrazňujeme, že v zmysle ust. § 11 ods.1 zákona č. 548/2003 Z. z. „vzdelávanie na jednotlivých úsekoch akadémie, navrhovanie obsahu, metodiky výučby a hodnotenia zabezpečuje pedagogický zbor, ktorý pôsobí na jednotlivých katedrách“. Okrem toho pedagogický zbor najmä pod záštitou vedúcich katedier zabezpečuje prípravu odbornej justičnej skúšky, garantuje predovšetkým odbornú úroveň jej písomnej časti (príprava písomného testu a spisov na koncipovanie rozhodnutí adeptmi na odbornú justičnú skúšku ), zabezpečuje a koordinuje úlohy medzinárodnej spolupráce vrátane prípravy a organizácie spoločných medzinárodných vzdelávacích podujatí s inými národnými alebo medzinárodnými organizáciami pre vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov (pozri ust. § 3 ods. 3 zákona č. 548/2003 Z. z.).
Zároveň navrhované znenie de facto zamedzí akejkoľvek snahe o personálne obsadenie Justičnej akadémie sudcami, keďže 12 mesačná stáž nevytvorí ani základné podmienky na optimálne fungovanie a kvalitnú vzdelávaciu činnosť sudcu v rámci akadémie.
Ako príklad možno poukázať na podobnú právnu úpravu Českej republiky, kde ustanovenie § 68 ods. 1 zákona č. 6/2002 Sb., o soudech, soudcích, přísedících a státní správě soudů a o změně některých dalších zákonů (zákon o soudech a soudcích) umožňuje sudcu dočasne prideliť na Justičnú akadémiu ČR najviac na dobu jedného roka. Podľa vyjadrenia zástupcu Justičnej akadémie ČR, sa napriek snahe ministerstva spravodlivosti ČR a vedenia Justičnej akadémie ČR, počas jej takmer osemročného pôsobenie doposiaľ nepodarilo na jednoročný výkon stáže na akadémiu získať žiadneho sudcu, a to najmä z dôvodu zákonom určenému krátkemu maximálnemu časovému intervalu trvaniu stáže.
Naopak poukázať možno na právnu úpravu členských štátov EÚ, kde má justičné vzdelávanie dlhoročnú tradíciu. Najstaršia špecializovaná vzdelávacia ustanovizeň, Národná škola pre sudcov a prokurátorov Francúzskej republiky (Ecole Nationale de la Magistrature), zriadená dekrétom č. 58-1270 z 22. decembra 1958, ktorá výlučne vykonáva vo Francúzsku prípravné vzdelávanie čakateľov (študentov) a celoživotné vzdelávanie už vymenovaných sudcov a prokurátorov, sa skladá najmä z pedagogického zboru tvoreného sudcami a prokurátormi, ktorí majú v zmysle ust. čl. 10 dekrétu č. 99-1073 z 21. decembra 1999 garantované trojročné dočasné pridelenie (stáž), ktoré možno jedenkrát predĺžiť ministrom spravodlivosti so súhlasom riaditeľa Národnej školy.
Poukazujeme tiež na portugalskú právnu úpravu, ktorá upravuje maximálnu trojročnú lehotu, ktorá môže byť jedenkrát predĺžená, alebo belgickú, ktorá upravuje jednoročnú lehotu, ktorú však možno predĺžiť až na 6 rokov. Zaujímavá je tiež nemecká právna úprava podľa Deutsches Richtergesetz, (DriG, § 37), ktorá stanovuje dĺžku stáže dohodou so samotným sudcom.
Navyše je nutné poukázať neodôvodnené diskriminačné rozdiely medzi pôsobením prokurátorov (ktorí nemajú dĺžku pridelenia v akadémii časovo limitovanú) a sudcami (ktorí ju budú mať navyše skrátenú).
Súdna rada navrhuje ponechať doterajšiu úpravu v nezmenenej podobe a navrhovanú úpravu v bode 3 vypustiť, prípadne návrh ďalej diskutovať so zástupcami súdnej rady a Justičnej akadémie.
K čl. I bodu 5
Súdna rada navrhuje ponechanie doterajšej úpravy preloženia sudcu na súd vyššieho sudcu v nezmenenej podobe. Odstránenie vekového cenzu pri preložení sudcu na súd vyššieho stupňa je nesystémový prvok a rovnako nepovedie k skvalitneniu práce justície. Veková hranicu pre kariérny postup sudcov na súdy vyššieho stupňa podľa doterajšej úpravy nadväzuje na ústavou zakotvený vekový cenzus pre vymenovanie za sudcu, ktorý je 30 rokov (čl. 145 ods. 2 Ústavy SR). Vyvstáva teda otázka, aký zámer sleduje predkladateľ odstránením vekového cenzu. V záujme zvyšovania kvality je nevyhnutné, aby sa miesta sudcov súdov vyšších stupňov obsadzovali predovšetkým sudcami, v rámci kariérneho postupu sudcov za splnenia vekovej hranice. Vylúčenie kariérneho postupu ako základného kritéria na možnosť postupu sudcu na súd vyššieho stupňa je vytvorením podmienok na výrazné zníženie kvality rozhodovacej činnosti. Porušuje sa princíp III. bod 1 písm. c) odporúčania Rady Európy R 94 (12) , a to potreba zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorý umožňuje schopným sudcom uplatniť sa.
V porovnaní s návrhom predloženým do pripomienkového konania predkladateľ síce zvýšil časovú podmienku trvania právnej praxe z 5 a 10 rokov na 10 a 15 rokov, avšak namiesto požiadavky sudcovskej praxe považuje za dostatočnú akúkoľvek právnu prax. Tak sa môže stať, že sudcom vyššieho súdu sa môže skôr stať sudca, ktorý má prevahu akejkoľvek inej praxe a len minimum praxe sudcovskej, než sudca s dlhšou sudcovskou praxou.
K čl. I bodom 8 až 12
Aj keď sa ustanovenie § 22 zákona o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu na základe výsledkov pripomienkového konania zmenilo, nevidí súdna rada dôvod na to, aby v prípade, ak je proti sudcovi vznesené obvinenie za úmyselný trestný čin, mohol návrh na pozastavenie výkonu funkcie sudcu podať len minister. Toto oprávnenie má patriť aj predsedovi súdu, ktorý riadi osobný úrad sudcu a ktorý sa má v prvom rade dozvedieť o uvedenej skutočnosti.
Súdna rada zásadne namieta bod 9, podľa ktorého sa vypúšťa § 22 ods. 4, tzn. že sudca bude mať pozastavený výkon funkcie neobmedzenú dobu, čím sa podstatne zhoršuje jeho postavenie v prípade nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní.
Navrhuje sa vypustenie bodu 9 v čl. I. a primerane tomu upraviť aj bod 10.- 12. Z dôvodu zrozumiteľnosti je potrebné výslovne formulovať nové znenie § 22 ods. 7 , aby bolo zrejmé, kedy má a kedy nemá sudca nárok na doplatenie pozastaveného platu.
K čl. I bodu 14
Návrhom sa obmedzuje u vymedzených osôb výkon riadiacej funkcie na súde, ak sa do výkonu funkcie sudcu vrátia .
Súdna rada navrhuje doplniť do navrhovaného znenia odseku 7 nasledovné : " To platí , aj vtedy, ak sa osoba uvedená v predchádzajúcej vete stane sudcom po ukončení výkonu uvedenej funkcie".
K čl. I bod 15 :
Navrhovaná zmena § 28 ods. 2 neprihliada na požiadavku uvedenú v bode 2.2 Európskej Charty, ktorá určuje podmienku predchádzajúcej praxe zaručujúcej schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Navyše nezohľadňuje ani riešenie kariérneho postupu vyšších súdnych úradníkov a asistentov sudcu najvyššieho súdu (ďalej len asistentov sudcu). Nezodpovedá skutočnosti, ako je to uvedené v dôvodovej správe, že doteraz boli miesta sudcov obsadzované justičným čakateľom bez výberového konania. Aj miesta justičných čakateľov sa obsadzujú výlučne verejným výberovým konaním. Obsadenie miesta sudcu justičným čakateľom nebolo jedinou možnosťou. I v rokoch 2009 a 2010 boli miesta sudcov obsadzované na základe verejného výberového konania, ktorého sa zúčastnili vyšší súdni úradníci, advokáti, prípadne prokurátori. Konkrétny zoznam sudcov navrhnutých na menovanie je k dispozícii v Kancelárii Súdnej rady SR. Zoznam navrhovaných kandidátov predkladalo Súdnej rade Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Navrhovaná zmena výberového konania je svojim obsahom neprípustným posilňovaním pozície výkonnej moci. Súdna rada zásadne odmieta , aby databázu testov vytváralo ministerstvo. Overovanie znalostí potrebných na výkon funkcie sudcu musí vychádzať z požiadaviek formulovaných súdmi a justičnou akadémiou. ( § 28 ods. 4) .
Súdna rada namieta zhromažďovanie údajov o uchádzačoch na výkon funkcie sudcu na ministerstve a publikovanie výberových konaní na webovom sídle ministerstva, ako aj predkladanie zhromaždených podkladov výberovej komisii ministerstvom. Vzhľadom na to, že návrh na menovanie sudcu podáva prezidentovi republiky podľa ústavy súdna rada, nemá ministerstvo žiadne z ústavy vyplývajúce oprávnenie zaoberať sa výberom uchádzačov o miesto sudcu a ani organizáciou tohto výberu. Najmä prípadné výhrady voči uchádzačom o funkciu sudcu nie je dôvod zhromažďovať na ministerstve. Výberová komisia ich musí odovzdať do evidencie a úschovy súdnej rady po ukončení výberového konania.
Navrhované znenie ods. 7 § 28 nebolo predmetom pripomienkového konania. Bez toho, aby sa uvedená požiadavka stala predmetom náležitého posúdenia aj v súvislosti s požiadavkami kladenými na iných ústavných činiteľov, nie je namieste aby sa stala predmetom legislatívnej úpravy. Súdna rada považuje návrh za protirečivý aj so znením§ 28 ods. 4 posledná veta. Uvádzanie a publikovanie rodinných väzieb v tak širokom rozsahu hraničí so zásahom do osobnostných práv dotknutých osôb. Uvádzanie a publikovanie rodinných väzieb v tak širokom rozsahu hraničí so zásahom do osobnostných práv dotknutých osôb a ústavne neprípustnou diskrimináciou (pozitívnou alebo negatívnou) pre svôj pôvod - článok 12 Ústavy SR."
Pri novele ústavy v roku 2001 ústavodarca jednoznačne konštatoval nevyhnutnosť systémového posilňovania nezávislého súdnictva, pričom zaviedol novú ústavnú úpravu v súlade s medzinárodnými dokumentmi. Z týchto dokumentov vyplýva podstatná požiadavka, že inštitúcia zodpovedná za výber a služobný postup sudcov, musí byť nezávislá od vlády a štátnej správy, je povinnosťou štátu zakotviť pevnú a definovanú štruktúru služobného postupu, ktorá umožní schopným sudcom uplatniť sa a rozhodnutie týkajúce sa výberu kandidátov počíta s rozhodnutím orgánu nezávislého na orgáne zákonodarnej a výkonnej moci, ktorý sa skladá minimálne z jednej polovice sudcov volených z vlastných radov podľa metód zaručujúcich čo najširšej zastúpenie sudcov (princíp I. bod 2, písm. c) Odporúčania Rady Európy R/94/12, bod 1.3 Všeobecných zásad Európskej Charty o zákone pre sudcov). Navrhované zloženie výberovej komisie, rozhodnutím ktorej má byť súdna rada viazaná a kde má prevažujúci hlas výkonná a politická moc, odporuje týmto odporúčaniam. Obsahovo je to možné považovať za zníženie dosiahnutého stupňa nezávislosti súdnictva, čo je neprípustné v zmysle bodu 1.1 Všeobecných zásad Európskej Charty o zákone pre sudcov („ustanovenia charty majú za cieľ zvýšiť úroveň garancií, ktoré boli v rôznych európskych štátoch dosiahnuté. Nemôžu však dávať právo na zmeny vo vnútroštátnych zákonoch o sudcoch, ktorými by sa v príslušných krajinách znížila úroveň už získaných garancií)“.
Neumožnenie zástupcom sudcovského zboru, ktorí sú volení priamo sudcami tajným hlasovaním participovať v pôvodnom rozsahu na výbere kandidátov na osobu sudcu , je zásahom do súčasnej kompetencie samosprávy a nie je ničím odôvodnené. Naproti tomu je v rozpore s už uvádzanými medzinárodnými odporúčaniami.
V dôvodovej správe absentuje, z ktorých neziskových, resp. mimovládnych organizácií a na základe akých kritérií budú vyberaní členovia výberových komisií. Pokiaľ predkladateľ poukazuje na potrebu vylúčenia korupčných vplyvov a na základe tejto skutočnosti majú byť členmi výberových komisií iné osoby, ako sudcovia( napr. zástupcovia neziskových organizácií) , v návrhu absentuje úprava, ktorá zamedzí korupčným vplyvom práve u týchto členov výberových komisií.
Súdna rada zásadne odmieta obmedzovanie svojej pôsobnosti v tom, že na zákonom neurčené časové obdobie má zvoliť dvoch kandidátov do výberovej komisie, z ktorých si príslušný predseda súdu jedného vyberie. Trvá na zachovaní súčasného stavu, aby sama určovala člena výberovej komisie pre každé jednotlivé výberové konanie. Súdna rada to považuje za vec zásadného významu ak má ako ústavný orgán zodpovedať za podanie návrhu na menovanie sudcov . Súdna rada rozhoduje ako celok a žiadny jej člen nemôže mať trvalo viac oprávnení a funkcií z titulu členstva v súdnej rade. Zákonodarca by preto nemal súdnej rade, ako ústavnému orgánu vnucovať, aby spomedzi seba vyberala kandidátov za člena výberovej komisie a tým vylúčila ostatných členov z možnosti overovania spôsobilosti uchádzačov o výkon funkcie sudcu.
K čl. I bodom 16 a 18
Na vzniku Justičnej akadémie po rozsiahlom oboznámení sa so systémom justičného vzdelávania v krajinách EÚ participovali sudcovia, ministerstvo spravodlivosti, združenia sudcov a vznikla so zameraním na špecifické vzdelávanie sudcov, ako aj prokurátorov a zamestnancov súdov, preto je dôvodné vyžadovať, aby sa sudcovia vzdelávali predovšetkým v Justičnej akadémii.
Navrhovaná právna úprava, aby vzdelávanie v JA nebolo povinnosťou sudcov smeruje k oslabeniu Justičnej akadémie v systéme justičného vzdelávania.
Samotná Únia ukladá členským štátom zaviesť systematický systém odborného vzdelávania sudcov, pričom pozitívne hodnotí najmä tie členské štáty, ktoré ustanovili špecializovanú (kvalifikovanú) justičnú inštitúciu na tento účel (pozri bod 8 Oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Rade o justičnom vzdelávaní v Európskej únii, kde sa tiež konštatuje, že len jediná oprávnená inštitúcia na vzdelávanie sudcov a prokurátorov existuje nielen na Slovensku, ale aj v Nemecku, Rakúsku, Belgicku, Francúzsku, Taliansku, Grécku, Portugalsku, Holandsku, Poľsku, Českej republike a Slovinsku).
Počas posledných rokov došlo vo viacerých štátoch Únie, vrátane Slovenskej republiky, k zakotveniu povinnosti sudcu sa vzdelávať. Bolo by v rozpore s vyššie uvedenými uzneseniami inštitúcií EÚ, ak by najmä odbornú úroveň vzdelávania sudcov nikto negarantoval a nebol za ňu zodpovedný.
Justičná akadémia predstavuje štandard vyspelých krajín a zabezpečuje sústavné celoživotné vzdelávanie sudcov a zamestnancov súdov.
Z dôvodovej správy nie je zrejmé, ako chce predkladateľ otvoriť systém vzdelávania v justícii, keď zákon už v dnešnej podobe umožňuje aj iné vzdelávanie, čo sa praktizuje a aj v súčasnosti sa sudcovia zúčastňujú stáží a odborných študijných pobytov v zahraničí.
Justičná akadémia zabezpečuje vzdelávanie na základe aktuálnych potrieb justície, v ťažiskových témach rozhodovacej činnosti, pričom podstatou je princíp, že „sudcovia učia sudcov“. Nie je nám známa žiadna iná vzdelávacia inštitúcia, ktorá by sa mohla venovať v potrebnej hĺbke práve potrebám justície. Justičná akadémia SR zabezpečuje primeranosť vzdelávacích programov a realizuje v zmysle požiadaviek objektívnosti, kompetencie a nestrannosti, ako je to vyžadované v Európskej Charte v zákone pre sudcov (bod 2.3 Charty)
Predložená právna úprava nevyhnutne bude mať dopad na štátny rozpočet. Návrh však neobsahuje analýzu nákladov širšieho vzdelávania mimo Justičnej akadémie a tvrdenie, že nebude vyžadovať zvýšenie prostriedkov na vzdelávanie v mimojustičnom prostredí je nepodložené.
Súdna rada navrhuj ponechať pôvodné znenie § 30 ods. 7 a § 35 ods. 2. prípadne znenie : " Vzdelávanie sudcov zabezpečuje Justičná akadémia a ďalšie tuzemské a zahraničné vzdelávacie inštitúcie . .(ďalej ako v návrhu."
K čl. I bodu 17 a 33
Zmena ustanovenia § 31 ods. 7 nebola predmetom pripomienkového konania. Súdna rada považuje návrh za predčasný , aj v súvislosti s požiadavkami kladenými na iných ústavných činiteľov. Obsahuje prvky možnej diskriminácie . Zákon môže určiť, kedy a za akých podmienok nemôžu blízky rodinní príslušníci vykonávať funkciu na jednom súde, ale nie plošne stanoviť povinnosť uvádzať rodinné vzťahy tak širokom rozsahu.
K čl. I bod 22 a 25
Funkcia justičného čakateľa je výslovne zameraná na prípravu na výkon funkcie sudcu, čo je v úplnom súlade s medzinárodnými dokumentmi. Medzinárodné dokumenty, ktoré ústavodarca v celom rozsahu akceptoval pri ústavnej úprave nezávislosti súdnictva výslovne počítajú, že zákon ustanoví podmienky na odbornú kvalifikáciu a predchádzajúcu prax, ktorá zaručí schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu a primerané vzdelávanie a zabezpečí prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie.
Ak zákon vylúči, že by budúci sudca mal byť pripravovaný pod odborným vedením sudcu a po oboznámení sa s výkonom súdnictva na všetkých jeho úsekoch, reálne nie je možné zabezpečiť kvalitu výberu sudcovského zboru. Pritom samotná funkcia justičného čakateľa zostáva zachovaná.
V prípade, ak sudca odborne vedie justičného čakateľa, za túto činnosť mu prináleží príplatok.
Súdna rada navrhuje vypustiť bod 22 a 25 návrhu.
K čl. I bod 23 a 26
Dôvodová správa neuvádza, prečo sa vypúšťa aj odmena pri dosiahnutí životného jubilea 50 rokov a za splnenie osobitne významných úloh vyplývajúcich zo základných povinností sudcu, ktorú priznáva orgán predsedu súdu. Dôvod, že iní ústavní činitelia nemajú nárok na odmenu pri životnom jubileu je neadekvátny, pretože ani funkcia ministra ani funkcia poslanca nie je súčasne výkonom povolania ( ako u sudcu v zmysle článku 145a ods. 2 Ústavy SR) a nie je celoživotná.
Návrh odníma kompetenciu samospráve súdnictva, ktorá na začiatku rozpočtového obdobia prijímala kritéria na priznávania odmien a následne ich zverejnila. Nezáviselo to teda len od výlučného rozhodovania predsedu súdov. Je možné sa vrátiť k úprave platnej pred 1.1.2009.
Predkladateľ navrhuje vypustiť všetky odmeny s poukazom na uvádzaný nález ústavného súdu, ktorý sa však týka len odmien poskytnutých v súvislosti s rozhodovacou činnosťou sudcu.
Odňatie odmien s odôvodnením uvedeným v dôvodovej správe je neakceptovateľné, lebo nerešpektuje skutočnosť, že odmeny sú prideľované aj za mimorozhodovaciu činnosť napr. účasť na preskúmavaní úrovne rozhodovania v súvislosti s hodnotením sudcu, za pripomienkovanie návrhov zákonov, prípravu prezentácií súdu navonok (napr. v medzinárodných orgánoch, kde sú sudcovia nominovaní, za prípravu rôznych rozborov a materiálov potrebných na gremiálne porady a kolégiá, rozborovanie nálezov ÚS a medzinárodných súdnych orgánov, rozhodnutí NS SR nižšími súdmi, ktoré nie sú bezprostredne rozhodovacou činnosťou, revíznu činnosť a pod).
Súdna rada zdôrazňuje, že odmeny sudcom nie sú rozpočtované, vyplácajú sa len ak vzniknú úspory na platoch sudcov (práceneschopnosť, úmrtie, neobsadené miesto sudcu.) Predkladateľ by preto mal uviesť, ako hodlá, ako správca kapitoly naložiť s úsporami na platoch sudcov. Pritom za neprítomných sudcov konajú a rozhodujú zastupujúci sudcovia. Ani túto záťaž pri výkone funkcie sudcu sa predkladateľ nesnaží riešiť adekvátnym odmeňovaním.
Súdna rada považuje návrh za neprepracovaný, necitlivý, nezdôvodnený a politicky populistický . Navrhuje body 23 a 26 vypustiť.
K čl. I bod 24 :
Návrh nebol predmetom pripomienkového konania.
Namiesto navrhovaného znenia nového odseku 4 § 69 súdna rada navrhuje nové znenie § 69 ods. 2 takto
" (2) Funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok."
Navrhovaným znením zákona sa odstráni nedôvodná vnútorná diferenciácia sudcov na najvyššom súde a diskriminácia vyslovená ústavným súdom a súčasne sa všetci sudcovia najvyššieho súdu dostanú na platovú úroveň danú sudcom Špecializovaného trestného súdu, ktorý je súdom nižšieho stupňa. Súdna rada si uvedomuje, že ide o návrh, ktorý má vplyv na rozpočet súdu a je potrebná dobrá vôľa na jeho akceptovanie. Na druhej strane bude reakciou na opakované uznesenia Pléna Najvyššieho súdu, na ktoré zatiaľ zákonodarná moc nereagovala. Prijatie návrhu pomôže odstrániť aspoň jeden z neuralgických bodov zaťažujúcich vzťah súdnej moci na jednej strane a zákonodarnej a výkonnej moci na strane druhej. Súdna rada považuje za neodôvodnené udržiavať rozdielne platové pomery sudcov najvyššieho súdu. Súčasná diferenciácia platov na najvyššom súde je odborne nepodložená ( je dôvodné vidieť ekonomicky a spoločensky závažné kauzy obchodné, správne či civilné) a motivovaná len politickým uprednostnením jedného druhu súdnej činnosti ( rozhodovanie vo veciach špecializovaného trestného súdu).
K čl. I bodu 33 :
Súdna rada navrhuje vypustiť s poukazom na stanovisko k bodu 17.
K čl. I bodu 34 :
Doplnenie § 116 ods. 3 o písm. d) a e) – teda o ďalšie dve konania závažného disciplinárneho previnenia, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou sudcu je jednoznačne násilné kriminalizovanie konaní, ktoré sú svojou podstatou jednoznačne závažným disciplinárnym previnením v zmysle § 116 ods. 2 cit. Zák. a majú svoj odraz v prísnych sankciách stanovených v § 117 ods. 5 (o. i. aj odvolanie z funkcie sudcu).Tým, že návrh novely považuje (hoci za splnenia ďalších pripomienok) takéto závažné disciplinárne previnenie za nezlučiteľné s funkciou sudcu, odníma disciplinárnemu senátu možnosť samostatne hodnotiť všetky okolnosti prípadu.
Vytvorenie ďalšej – samostatnej skutkovej podstaty uvedenej sub e) – možno akceptovať, ale iba za predpokladu, že bude zaradená ako závažné disciplinárne previnenie v ustanovení § 116 ods. 2 cit. Zák. Navyše, formulácia tejto skutkovej podstaty je vágna. „Porušenie zákonných podmienok náhodného prideľovania vecí...“ resp. aj